Práve vychádza román od francúzskej spisovateľky a novinárky Leily Slimani, nositeľky Goncourtovej ceny za román, ktorý je známy aj slovenským čitateľom pod názvom Uspávanka. Adèle je autorkiným debutom, v ktorom sa rozhodla skúmať spoločenské tabu sexuálnej závislosti.
______________________________________________________________________________
Adèle sa tvári ľahostajne. Najdôležitejšie je neprejavovať žiadne pocity viny. Prechádza open spaceom, akoby sa vrátila z prestávky na cigaretu, usmieva sa na kolegov a posadí sa za svoj stôl. Spoza zelenej presklenej steny vykukne Cyrilova hlava. Jeho hlas ruší ťukanie do klávesníc, telefonické rozhovory, tlačiarne chrliace články, diskusie pri kávovare. Kričí.
„Adèle, je skoro desať.“
„Bola som na stretnutí.“
„Aha. Meškáš s dvomi textami, mne sú ukradnuté tvoje stretnutia. Chcem ich o dve hodiny.“
„Máš ich mať. Len to dokončím. Po obede, dobre?“
„Už toho mám po krk, Adèle! Nemáme čas čakať na teba. Musíme to zalomiť, kokos!“
Cyril klesne na stoličku gestikulujúc.
Adèle zapne počítač a hlavu si chytí do dlaní. Netuší, čo napíše. Nemala vôbec sľubovať článok o eskalujúcom napätí v Tunisku. Premýšľa, čo do nej vošlo, keď na redakčnej porade zdvihla ruku.
Musí telefonovať. Kontaktovať ľudí na mieste. Klásť otázky, dolovať informácie, tlačiť na svoje zdroje. Bolo by fajn, keby sa jej chcelo, keby verila v dobrú prácu, novinársku poctivosť, ktorú im Cyril v jednom kuse trieska o hlavu. On je schopný zapredať dušu za dobré čísla. Musí sa naraňajkovať za stolom so slúchadlami na ušiach, s rukami na klávesnici plnej odrobiniek. Zhltnúť sendvič, kým počká na telefonát od tlačového tajomníka zošnurovaného samoľúbosťou, v ktorom ju požiada, aby mu poslala článok pred uverejnením na autorizáciu.
Adèle svoju prácu neznáša. Je jej odporná predstava, že musí pracovať, aby si zarobila na život. Vždy túžila len po tom, aby sa na ňu pozerali. Skúšala herectvo. Keď prišla do Paríža, zapísala sa na kurz, ale ukázalo sa, že je priemerná. Profesori hovorili o jej pekných očiach a tajomnom pohľade. „Ale byť herečkou znamená zbaviť sa ambícií, slečna.“ Dlho čakala, kým sa jej osud naplní. Nič sa nestalo tak, ako si naplánovala.
Najradšej by bola vydatá za bohatého muža, ktorý nikdy nie je doma. Žila by vo veľkom dome a jej jedinou starosťou by bolo byť krásna, keď sa jej manžel vráti. S takýmto postojom rozzúrila množstvo aktívnych žien vo svojom okolí. Zdalo sa jej úžasné, že by bola platená za talent zabávať mužov.
Jej manžel zarába dobre. Odkedy nastúpil do nemocnice Georgesa Pompidoua ako gastroenterológ, berie si služby a zastupuje kolegov. Často chodia na dovolenky a prenajímajú si veľký byt v „krásnom osemnástom obvode“. Adèle je rozmaznávaná žena a jej manžel ju hrdo považuje za nezávislú. Ona má pocit, že to nestačí. Že takýto život je malý, úbohý, že mu chýba veľkoleposť. Ich peniaze páchnu robotou, potom a nocami strávenými v nemocnici. Chutia po výčitkách a mrzutosti. Neoprávňujú ju ani na záhaľku, ani na dekadentnosť.
Adèle miesto dostala po protekcii. Richard sa priatelí so synom riaditeľa vydavateľstva a povedal mu o nej. Vôbec jej to neprekážalo. Tak to chodí všade. Na začiatku sa naozaj snažila. Vzrušovala ju predstava, že bude robiť všetko preto, aby sa zapáčila svojmu šéfovi, prekvapí ho svojou šikovnosťou, vynaliezavosťou. Bola nadšená, odvážna, podarilo sa jej urobiť rozhovory, o ktorých sa v redakcii nikomu ani nesnívalo. Potom si uvedomila, že Cyril je dosť obmedzený, že v živote neprečítal knihu a nedokáže oceniť jej talent. Začala pohŕdať svojimi kolegami, ktorí svoje stratené ambície topili v alkohole. Nakoniec znenávidela prácu, kanceláriu, túto obrazovku, celý tento debilný cirkus. Už nezvláda desaťkrát obvolať ministrov, ktorí po nej hučia a nakoniec jej poskytnú prázdne a nudné vyhlásenia. Hanbí sa za medový hlas, ktorý musí použiť na to, aby jej nejaká hovorkyňa spravila láskavosť. Záleží jej len na voľnosti, ktorú jej novinárske povolanie poskytuje. Nezarába veľa, ale cestuje. Môže zmiznúť, vymyslieť si tajné stretnutia, nemusí nič vysvetľovať.
Adèle nikomu nezavolá. Otvorí si prázdny dokument a začne písať. Vymyslí si citácie od anonymných zdrojov, najlepších, aké pozná. „Zdroj blízky vláde“, „odborník na miestnu politiku“. Pritiahne pozornosť, pobaví čitateľa, ktorý si stále myslí, že sa z jej článku niečo dozvie. Prečíta si pár reportáží o téme, zhrnie ich, odpíše niektoré vety. Netrvá jej to ani hodinu.
„Tvoj článok, Cyril!“ zakričí, keď si oblieka kabát. „Idem sa naobedovať, porozprávame sa o ňom, keď sa vrátim.“
Na ulici je pochmúrne, akoby v nízkych teplotách zamrzla. Okoloidúci majú unavené tváre s popolavým nádychom. Najradšej by všetci boli doma a spali. Bezdomovec pred obchodom Monoprix vypil viac ako zvyčajne. Spí na vetracej šachte. Nohavice má trochu stiahnuté, vidno mu chrbát a špinavý zadok. Adèle s kolegami vstúpi do bistra na prízemí, ktoré nie je veľmi čisté, a ako vždy Bertrand trochu hlasno pripomenie: „Ale veď sme si hovorili, že sem nebudeme chodiť, majiteľ volí Národný front.“
Aj tak tam chodia. Pre kozub a dobrý pomer kvality a ceny. Adèle konverzuje, aby sa nenudila. Vyčerpávajúco rozpráva, vyťahuje staré klebety, kolegov sa pýta na ich vianočné plány. Čašník sa zastaví po objednávky. Keď sa pýta, čo si dajú na pitie, Adèle navrhne víno. Jej kolegovia chabo krútia hlavou, pousmejú sa, tváriac sa, že na to nemajú a že to nie je rozumné. „Pozývam vás,“ oznámi Adèle, ktorá nemá krytý účet a ktorú kolegovia nikdy nepozvali ani na pohárik. Ale jej je to jedno. Teraz tu velí ona. Obdarúva a po pohári červeného Saint Estèphe, sediac vo vôni horiaceho dreva, má pocit, že ju majú radi a sú jej zaviazaní.
Z reštaurácie odídu o pol štvrtej. Víno, ťažké jedlo a oheň, ktorého vôňa sa im usadila na kabátoch a vo vlasoch, ich trochu oťapili. Adèle sa chytí Laurenta, ktorý má stôl oproti nej. Je vysoký, chudý a vďaka lacným zubným korunkám má trochu konský úsmev.
V open space nikto nepracuje. Novinári pospávajú pred obrazovkami. V malých skupinkách sa rozprávajú na konci miestnosti. Bertrand si doberá mladú stážistku, ktorá sa odvážne obliekla ako filmová hviezda z päťdesiatych rokov. Na podobločniciach sa chladia fľaše šampanského. Všetci čakajú na vhodný čas, keď sa budú môcť opiť ďaleko od rodiny a skutočných priateľov. V redakcii je vianočný večierok neporušiteľnou tradíciou. Naplánované uvoľnenie, keď každý zájde čo najďalej, odhalí svoje pravé ja kolegom, s ktorými mal ešte do včera čisto profesionálne vzťahy.
Nikto v redakcii si ju nevšíma, ale minulý rok bol vianočný večierok pre Adèle vrcholom. Za jednu noc ukojila svoje fantázie a prišla o všetky pracovné ambície. V zasadačke pre šéfredaktorov sa vyspala s Cyrilom na dlhom čiernom lakovanom stole. Veľa pili. Celý večer sa od neho ani nepohla, smiala sa na jeho vtipoch, využívala každý moment, keď sa ocitli osamote, aby naňho placho a nežne hľadela. Tvárila sa, že je z neho užasnutá a zároveň ju príšerne priťahuje. Rozprával jej, čo mu napadlo, keď ju videl prvýkrát.
„Zdala si sa mi taká krehká, plachá a zdvorilá…“
„Trochu zošnurovaná chceš povedať?“
„Áno, možno.“
Jazykom si prešla po perách, veľmi rýchlo ako malá jašterička. Bol z toho uchvátený. Redakcia sa vyprázdnila, a kým ostatní odkladali poháre a zbierali ohorky z cigariet, zmizli v zasadačke na poschodí. Vrhli sa na seba. Adèle rozopla Cyrilovi košeľu. Kým býval len jej šéfom, ktorý je istým spôsobom nedostupný, zdal sa jej nádherný. Ale na čiernom lakovanom stole bol len nešikovným pupkáčom. „Veľa som pil,“ ospravedlňoval svoju podpriemernú výkonnosť. Ľahol si na stôl, vnoril jej ruky do vlasov a pritlačil si jej hlavu medzi stehná. S jeho vtákom v hrdle potlačila chuť dáviť a hrýzť.
Ale aj napriek tomu po ňom túžila. Každé ráno si privstala, aby sa pekne upravila, vybrala si nové šaty v nádeji, že Cyril sa na ňu pozrie a ak bude mať šťastie, ešte jej aj diskrétne polichotí. Články odovzdávala pred termínom, navrhovala témy reportáží z opačného konca sveta, chodila za ním vždy s riešeniami, nikdy s problémami, a to všetko s jediným cieľom zapáčiť sa mu.
Prečo by mala teraz pracovať, keď ho už dostala?
Dnes večer sa Adèle drží od Cyrila ďalej. Podozrieva ho, že na to myslí, ale ich vzťahy dosť ochladli. Nezniesla idiotské správy, ktoré jej potom začal posielať. Pokrčila plecami, keď jej raz placho naznačil, že by mohli niekedy zájsť na večeru. „A načo? Som vydatá, ty si ženatý. Budeme len trpieť, nemyslíš?“
Dnes večer Adèle nechce minúť cieľ. Žartuje s Bertrandom a opíja sa s ním, zatiaľ čo jej po stýkrát opisuje svoju zbierku japonských komiksov manga. Má červené oči, určite si dal jointa a má suchší a kyslejší dych než zvyčajne. Adèle sa drží. Predstiera, že podporuje obéznu dokumentaristku, ktorá sa dnes večer usmeje ústami, z ktorých zvyčajne vychádzajú len povzdychy a chrčanie. Adèle sa zahreje. Šampanské tečie prúdom vďaka politikovi, ktorému Cyril ponúkol oslavný profil na prvej strane. Nevie obsedieť. Má pocit, že je krásna, a neznáša predstavu, že jej krása je zbytočná, jej veselosť bezcieľna.
„Nejdete? Odchádzame. Poďte…“ poprosí Laurenta s lesknúcim sa pohľadom a nadšením, že by bolo kruté odmietnuť ju.
„Ste v pohode, chalani?“ opýta sa Laurent troch novinárov, s ktorými sa rozprával.
[…]
Zdroj: INAQUE
