Ľubomír Jaško: Humanizmom k úplnosti bytia

Humanizmus je rozmanitou mozaikou prístupov, filozofií a osobností. Má však jeden spájajúci prvok, ktorý je veľmi sympatický – napomáha radosti zo života a ľudskému šťastiu.

S Bohom aj bez neho

Sarah Bekewellovej sa už raz podarilo presláviť kolektívnou biografiou predstaviteľov existencialistickej filozofie. V súvislosti s Heideggerom, Camusom či Sartrom vyskúšala príťažlivý spôsob rozprávania, ktorý neurazí akademika a súčasne osloví čitateľa vyľakaného vážnosťou filozofie. Jej príbehy sa nenápadne menia na eseje a eseje postupne prechádzajú do uvažovania prepojeného s prítomnosťou.

Bekewellová je profesorkou filozofie, vyučovala tvorivé písanie a je i autorkou historických próz. To všetko vytvára dokonalú kombináciu, keď je rozprávačský talent v službách dôsledného poznania.

Sedemsto rokov slobody myslenia, túžby po poznaní a nádeje prinieslo mnohoraké podoby humanizmu. Toto slovo dodnes niektorých vyrušuje a našťastie mnohých ďalších inšpiruje až nadchýna. Nie je možné ho vykladať otrocky. Znamená slobodnú tvorivosť, ale aj presadzovanie vedeckého a racionálneho pohľadu na svet. Je výsledkom teologických úvah či politických koncepcií. Znamená mravné spojivo ľudského konania a zodpovednosť. Alebo jednoducho: ide o hľadanie toho, ako byť človekom, tvoriť a skúmať, a pritom neškodiť.

Kúsok pravdy (výrazne praktickej) môže mať aj účastník ustanovujúcej schôdze humanistickej spoločnosti z humoristického románu Davida Nobbsa, ktorého cituje Bekewellová hneď v úvode svojej veľkej knihy o humanizme. „Humanizmus znamená byť láskavý a milý ku zvieratám i veciam, venovať sa charite a navštevovať starých ľudí.“ (s. 9)

Jedni potrebujú k láskavosti a súcitu Boha. Iní však v neho neveria a chcú sa správať slušne aj bez toho, aby po smrti očakávali odmenu či trest. Humanizmus je filozofiou i praxou. Humanistickou môže byť architektúra či medicína, politika a vzdelávanie. Vždy, keď je na vrchole záujmu jednotlivec.

Na ceste k úplnosti bytia

Nakoniec je snaha humanizmus striktne definovať márna. Najlepšou poctou ľudskosti nie je spísanie dogmy o humanizme, ale intenzívne rozširovanie zoznamu vecí, ktoré niekomu pomohli a množstva ľudí, ktorých sme milovali. „Humanizmus je často niečím osobným, pretože sa týka osôb.“ (s. 12)

Napriek rezignácii na jasnú formuláciu humanizmu sa predsa len ukazujú tri významné znaky humanistickej tradície. Sloboda myslenia, túžba po poznaní a nádej. To všetko je extrémne dôležité práve dnes, keď nacionalistickí a autoritárski lídri a ich režimy ubližujú slobode, likvidujú priateľov poznania a vysmievajú sa z nádeje.

Kolekcia esejí z dejín humanizmu osvieži milovníkov literatúry, filozofie aj politického myslenia. Prebudí v čitateľoch hrdosť na bohatú rieku ideálov. Tie nepriplávali zďaleka náhodou. Priniesli ich v úvode humanistickej éry Boccaccio a Petrarca, neskoršie Coluccio, Niccolo, Poggio, Montaigne a britskí encyklopedisti. Presvetľovali storočia, ktoré ešte i dnes mnohí povrchne označujú za barbarské, pritom sa aj uprostred nich kvasili myšlienky a zrýchľovali kultúrne procesy. Dotyční prebúdzali ľudské mysle, ťarbavé letargiou, aj svoje okolie. Vyrušovali a provokovali. Riskovali nepochopenie a v skorších storočiach aj odsúdenie či verejnú popravu. Borili sa s antickými jazykmi, cirkevnými dogmami, zakázanými knižnicami a technickými možnosťami šírenia písaného slova.

„Schopnosť komunikovať je v jadre toho, čo nazývali humanitas – bytie človeka tým najúplnejším spôsobom.“ (s. 51)

Raní humanisti dokonca prišli s vlastným písmom, ktoré (na rozdiel od toho ozdobného gotického) oživovalo jednoduchosť, zbavilo sa neporiadku a pomáhalo poznaniu. Keď rekonštruovali zabudnuté myšlienky, podobali sa na tých, ktorí z morských hlbín vyzdvihujú dávno potopené lode. Doslova o inú farbu humanizmu sa postaral Da Vinci. Ten slávnym mužom uprostred kruhu, symbolizujúcim harmóniu, istotu, silu a krásu, venoval humanizmu logo.

Krehké, no nenahraditeľné plavidlo

Popri majstroch vizuálneho marketingu sa na výslnie predrali myslitelia, ktorí opúšťali teologické polia a pragmaticky skúmali praktické uplatnenie humanistických ideálov. Medicína sa otvorila ambícii zmierňovať ľudské utrpenie tak, aby pritom nespôsobovala sama ešte väčšie.

S Erazmom a Agricolom prišla na rad človečina. Vzdelávanie by malo človeka pripraviť, aby bol v súlade so svetom. „Aby bol schopný nadväzovať priateľstvá, múdro jednať a deliť sa o svetlo poznania s ostatnými, pritom sa k nim chovať s úctou.“ (s. 135)

V rozprávaní o vyrovnanom a rozhľadenom Erazmovi sa táto prudko čitateľná encyklopédia humanizmu stáva praktickým návodom (a žiadaným dopingom) pre súčasnosť. O utrápených, negativistických či agresívnych hlásateľov ľudskosti záujem nebol a nikdy nebude!

Erazmus vraj podcenil skutočný ľudský sklon k násiliu a fanatizmu. Jeho posolstvo ožíva predovšetkým v reakcii na obdobia plné utrpenia zapríčinené opakom erazmovského ducha.

Spôsob uvažovania neskorších humanistov (ateistických osvietencov, autorov škandalóznych románov, politických aktivistov) je v niečom nový. Pretrváva odvaha vytrvať vo svojom životnom nastavení a obhajoba ľudskosti voči novodobému rasizmu, kolonializmu či pohŕdaniu ženami.

Je šokujúce čítať o tom, čo všetko bolo možné len pred niekoľkými desaťročiami. Dnes je tolerancia inakosti každého druhu (takmer) samozrejmosťou. A to bol však proces. Pokiaľ je v strede humanizmu človek, tak je (so svojou pripravenosťou riskovať) aj aktérom humanistického snaženia.

Humanizmus je krehké plavidlo. Podľa Tzvetana Todorova nedokáže nič viac, ako nás dopraviť ku krehkému šťastiu.

Sarah Bekewellová: Humanismus
preložil Tomáš Kačer
Host 2024