Britský prozaik Julian Barnes vo svojom najnovšom románe skúma charakter a spoľahlivosť ľudského spomínania. Popáli sa každý, kto chce v spomienkach ovládnuť a privlastniť si minulosť. Naopak – v šere spôsobenom odstupom od toho, čo bolo, sa darí záhadám, snom a nepriznaným túžbam.
Nedostupná učiteľka civilizácie
Študentské snívanie o zvodnej, ale súčasne nedostupnej učiteľke je vhodnou témou „do červena“ zafarbeného písania. V Barnesovi je pochopiteľne všetko trochu inak.
Neil, neúspešný a dvakrát rozvedený herec, spomína na vyučujúcu z kurzu pre dospelých Kultúra a civilizácia. Fascinovala ho od prvej chvíle. Elizabeth Finchová sa postavila pred triedu bez poznámok, kníh a nervozity. Zaujala nehybný postoj a predniesla pár zásadných téz, o platnosti ktorých nikto nezapochyboval: chce byť precízna a zábavná, improvizácia stačiť nebude: „Zírali jsme na ni: někteří v němém úžasu, někteří s rozpaky hraničícími s podrážděností, jiní už napůl zamilovaně.“ (s. 10).
Finchovej kúzlo spočívalo v kombinácii nedostupnosti a diskrétnosti celej jej bytosti (začínajúc oblečením). Nepotrebovala násilne alebo falošnými fintami pútať pozornosť poslucháčov. Zdalo sa, že žije skromne a stráži si čas, aby ho mala dosť aj na vlastné slobodné bádanie. Hoci nebola verejne známou osobou (gúgliť ju bolo zbytočné), patrila k triede intelektuálov na voľnej nohe. Neil ako chlapec nemal žiadneho obľúbeného pedagóga. Až teraz narazil na Finchovú: „Spolehlivě vím, že ona jednou z mých šťastných náhod byla.“ (s. 27). O to viac bol vďačný, keď sa s ňou po skončení kurzu ďalších dvadsať rokov pravidelne stretal pri spoločnom obede: „Vždy to byly poklidné a zářivé body mého života.“ (s. 52). V tejto zabehnutej istote mu ani nedošlo, že zrušenie spoločného obeda v dôsledku nepredvídateľného pustošenia ľudskej schránky je avízom blízkej smrti. „Nebylo žádné sbohem, žádné svolávaní blízkých, žádný dopis na rozloučenou.“ (s. 53)
Jedinečný odpadlík
Finchová sa mení na spomienku so špeciálnymi bonusmi. Neil dedí jej knihy a poznámky. Ako intelektuálny potomok sa snaží nanovo vymodelovať osobnosť svojej bývalej učiteľky. Postrehy z jej zápisníkov sú banálne i tajomné, stručné aj s ambíciou hlbšie sa ponoriť do skúmaného problému. Stopy po prípadnej životnej láske či aspoň milencovi sú chabé. Neil zostavuje jej biografiu (sám v sebe i s plánom ju knižne vydať).
Barnes nezabudol na svoju povesť a štýl. Doprostred románu už tradične prepašoval esej dotýkajúcu sa kultúry a civilizácie. Premostením s románovým rozprávaním sa stal príbeh rímskeho cisára Juliána Apostatu. Jeho osud bol v poznámkach Finchovej ukážkou vzdialených dejín, ktoré „chemicky“ nereagujú s prítomnosťou, a pritom sú extrémne dôležité: „Místo, abychom se věnovali Stalinovi a Hitlerovi, věnujme se Konstatinovi a Theodosiovi. A pokud se vám zachce někoho obdivovat, zkuste Juliana. Noviny by ho nazvali nezlomným hrdinou.“ (s. 79). Posledný pohanský cisár má oddávna miesto v literárnom svete – v eseji Anatola Franca i v Ibsenovom, Montaignovom a Miltonovom diele. Údajne učený, skromný až asketický Julián sa pokúsil zvrátiť dominanciu monoteistického kresťanstva. Svoj zápas s Galilejským (Ježišom Kristom) prehral, hoci kresťanstvo považoval za nízke v porovnaní s náboženstvami starých Grékov a Rimanov. Zle odhadol spôsoby boja a jeho miernosť voči kresťanom sa nakoniec obrátila proti nemu. Julián stojí na križovatke alternatívnych dejín a možných budúcich svetov. V prípade jeho úspechu mohlo dostať európske myslenie inú podobu. Hoci si Julián vyslúžil dehonestujúci prívlastok Odpadlík, jeho vízia mohla nakoniec znamenať menej krutosti, náboženskej nenávisti a dogmatizmu.
Hranice pamäti a irónia poznania
Barnesova hra na alternatívne dejiny a „dopracované“ spomienky je dôvtipná, len miestami umelá až násilná. S Neilom, majstrom nedokončených projektov (sám sa tak nazýva) a nedôveryhodným rozprávačom, sa Finchová po smrti hrá – skrytá medzi náznakmi, falošnými stopami a nadmieru vyrastenou melanchóliou. Je zrejmé, že „některé věci v naší moci jsou, jiné v naší moci nejsou.“ (s. 191). A hoci ide o zdanlivo tú najbanálnejšiu pravdu, naplno ju integrovať do životnej stratégie znamená zmierenie s ľudskou pominuteľnosťou, vlastným koncom a stopu ozajstného poznania.
Osobná, ale aj kolektívna pamäť má svoje limity, preto sa darí mýtom. Pri nich sa rýchlo zabudne, že sa vyliahli na podhubí omylov a nedorozumení. Kto chce mýty korigovať, chytí sa do pasce. Pri snahe opravovať a vysvetľovať sa dopúšťa nových omylov a nepresností.
Elizabeth Finchová ponúka bohatú porciu barnesovskej irónie a vtipu, tradične vo vzájomnom prelínaní.
Dôležitosť tejto Barnesovej prózy sa ukáže až s odstupom času. Je možné, že sa zaradí do spodnej časti jeho top listu. Nevadí, napriek tejto možnosti ide o zaujímavú sondu do dejín, technológie i najvnútornejšej anatómie ľudského poznania.
Julian Barnes
Elizabeth Finchová
preložil Petr Fantys
Odeon 2023
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
