„Bývať vedľa seba nie je to isté ako spolu žiť. O týchto a iných pohromách vo vesmíre ľudských vzťahov píše vo svojom novom románe Alena Mornštajnová.“
Česká prozaička Alena Mornštajnová dokázala, že autorka sa môže stať populárnou (a teda predovšetkým čítanou) aj bez pokusov o fantazijný, hororový alebo detektívny žáner. Dokonca sa zaobíde aj bez sexu a pikantérií zo sveta bohatých. Vystačí si bez utópií i dystópií. Nepotrebuje surreálne hry ani dokumentárne vsuvky, ktoré fikcie približujú k ozajstným dejinám.
Mornštajnová sa presadila s citom a jemne vyrozprávanými príbehmi, ktoré sa postupne ukladajú vedľa seba, aby nakoniec „dosadli“ do väčšieho obrazu dejín a ľudského osudu.
Tohto prístupu sa drží od svojej prvotiny Slepá mapa (2013). Už v nej stvorila príbeh troch žien (Anny, Alžbety a Anežky), troch generácií a mnohých životných zvratov a tajomstiev.
Hana (2017), tretí Mornštajnovej román sa stal ozajstným bestsellerom. Prekladaným a na vrchole čitateľských rebríčkov, zdramatizovaným v divadle a s vyhliadkou na sfilmovanie.
V týchto súvislostiach niet divu, že nová próza autorky si vyslúžila intenzívne očakávanie. Tiché roky sa v mnohom držia osvedčeného postupu, ale z románu je zrejmá zvýšená miera spisovateľkinej zrelosti – v písaní aj v postojoch voči životným trampotám.
V ženských postavách Tichých rokov prichádza teraz na rad písmeno B – Bohdana, Běla a Blanka.
Prvé dve žijú istý čas pod jednou strechou. Bohdana je uzavreté dievča, ktoré nechce rozprávať. Žije s večne namrzeným otcom a náhradnou mamou Bělou. „Ticho nášho domu bolo nervózne a krehké, naplnené nevypovedanými slovami.“
Běla je láskavá a plná pozitívnej energie, ktorú si však nedokáže obhájiť vo vzťahu k Bohdaninmu otcovi. Ponižuje ju, ignoruje alebo natvrdo odmieta.
A Blanka? Na začiatku príbehu sa zjavuje iba ako meno a záhada. Bohdanina babička spomenie Blanku pri jej poslednej návšteve v liečebni.
Bude Blanka tým pravým kľúčom k pochopeniu atmosféry v dome? Alebo ide iba o nedorozumenie, bezvýznamnú či náhodnú postavu?
Román sa postupne odvíja v dvoch líniách – otca a dcéry. Príbehy si idú navzájom oproti. Rozprávanie o Svatoplukovi Žákovi, oddanom komunistovi, ktorý uveril (vymodelovaný svojím prostredím) vízii krajšieho sveta, je prestriedané s rozprávaním o Bohdane. Ukazuje prekvapujúcu odolnosť pri zvládaní životných výziev mladej ženy.
Približovanie sa osudov prispieva dramatickosti románu a je otvorené prekvapeniam. Slovami z konca kapitol jedného príbehu začínajú kapitoly z toho druhého. Ide o ozveny skrytých spojení dvoch osudov.
Čitateľ už tuší rozuzlenia a spojenia. Príčiny starého smútku začínajú byť pochopiteľné a vonia to nádejou, lebo za nimi sa už rysujú náznaky komunikácie i zblíženia.
Tiché roky majú svoje obete a porazených, ale tiež sa nenápadne preklápajú k otvorenejšej ére limitovanej predovšetkým nevládnosťou na sklonku života. Záverečnú možnosť prehovoriť dostane aj Blanka.
V tomto príbehu sa skoro zdá, že aj tiché roky môžu priniesť svoje ovocie. Žiaľ, v tomto je život radikálne neknižný. Tiché roky naplnené nekomunikáciou umŕtvujú očakávania a násobia sklamanie. Len výnimočne sa ticho zlomí a porodí láskyplnejšie pokračovanie.
Česká prozaička píše tým najprostejším štýlom a v každom kúsku oproti sebe idúcich príbehov sa ukazuje, že je to správna voľba. Dáva si pozor na falošný sentiment, v ňom by citlivé a citové súradnice úplne zanikli.
Alena Mornštajnová nevstúpila do literárneho sveta ako talentovaná tínedžerka. Počkala si na „svoju“ pravú chvíľu. Z tejto zrelosti – autorskej aj životnej – teraz ťažia čitatelia.
Alena Mornštajnová
Tiché roky
Host, 2019
Publikované: 01/07/2019
