Ľubomír Jaško: Úlomky z detstva zapichnuté hlboko v duši

Hodina je veľa i málo. Jedna výnimočná môže v najintímnejšej hladine duše otočiť naruby ľudský život. A inokedy ešte kratší čas stačí na to, aby sa zlomili veľké dejiny.

Tušenie i nevídaná sila tej jednej jedinej sekundy, minúty či hodiny dáva nášmu prežívaniu dramatický charakter.

Opäť v krajine detstva

Anglický prozaik McEwan sa už stihol stať ochrannou známkou. McEwanovi sa darí písať stále o tom istom, ale vždy invenčne a nanovo. V Hodinách, najnovšom (a najrozsiahlejšom) opuse, sú kúsky slávnej Betónovej záhrady, Pokánia i neskoršej, ale výnimočne spoločensky angažovanej Soboty. Aj tu dominuje téma detstva. Pravidelne sa v McEwanových rozprávaniach stáva krajinou strašidelnou a poškvrnenou hlbokým zranením. Definitívny odchod z krajiny detstva je pre jeho hrdinov centrálnou a celoživotnou úlohou. Nakoniec aj tak zistia, že úplne sa odísť nedá – úlomky z nej sú v duši zapichnuté veľmi hlboko. A nezvratný reset vo vzťahu k začiatkom existencie v ľudskom svete by nás nakoniec len zmrzačil.

Predčasná iniciácia alebo len zneužitie?

Pre Rolanda Bainesa sa jedna konkrétna hodina klavíra z čias, keď bol jedenásťročným študentom internátnej školy, vracia vo zvlášť kritickej chvíli. Opustila ho manželka Alisse, v londýnskom byte ho nechala samého s niekoľkomesačným synčekom Lawrencom. Pri spomienke na prísnu učiteľku klavíra cíti strach aj vzrušenie. Kvôli chybám v ovládaní klavírnych klávesov bola voči nemu krutá, ale v jednej chvíli ho úplne dospelácky pobozkala priamo na pery. O pár rokov neskoršie si z neho – stále nedospelého – spravila sexuálneho otroka zamknutého bez vlastného oblečenia v jej spálni. Mladý puberťák bol hrdý na naplnenie sexuálnych túžob. Sám v sebe sa smial z drzejších spolužiakov, pretože ich v jednej chvíli všetkých predbehol. Tajomstvo predčasnej iniciácie však vystrčilo svoje ostne vždy, keď bol nanovo opustený, zradený či oklamaný. „Vzpomínka na lásku zůstavala neoddělitelná od spáchaného zločinu.“ (s. 517)

Fascinácia predčasnou vyspelosťou horkla pocitmi použitého, zneužitého a ovládaného. Bolesť sa v ňom prebúdzala – zdanlivo vzrušením – v zrýchlenom rytme. „Některé události zůstaly bezpečně uloženy v paměti, ale duševní stav se ztrácel jako sněhové vločky za teplého dne, ještě než stačí dopadnout.“ (s. 145)

Večné keby

Postupne sa v skladačke rôznych časových rovín odkrýva Rolandov život. A v ňom je hádam všetko, čo mohli priniesť moderné britské i európske dejiny v spojení s povojnovými kultúrnymi, politickými a spoločenskými zmenami. Autor sa rozpísal s intenzitou, ktorá zaskočí aj jeho najoddanejších čitateľov. Roland si nájde svoje skromné miesto pod slnkom. Ako neuznaný básnik píše texty do komerčne úspešných blahoželaní, hrá na klavíri v luxusnom londýnskom podniku a učí základné tenisové údery ťarbavých záujemcov. Dokáže sa postarať o syna. Až v roku 1989, počas výnimočných hodín pádu železnej opony, stretne v Berlíne manželku. Tá sa v Nemecku práve stáva literárnou hviezdou.

Príbeh sa rozbieha na všetky strany nestrácajúc príťažlivosť. Roland si uvedomuje tisícnásobné „keby“ ovplyvnené veľkými dejinami. Nebyť Hitlerovej vojny, inak by sa vyvinul osud jeho otca vojaka. Bez karibskej krízy by Rolanda nenapadlo sadnúť na bicykel a ponáhľať sa opäť za učiteľkou klavíra. A ak by Alissena matka novinárka nechcela napísať výnimočnú reportáž z porazeného Nemecka, stretol by Roland inú ženu. S ňou by možno žil v unavenom vzťahu až do svojho konca.

Po desaťročiach povojnovej nádeje sa všeličo komplikovalo. Rozpadol sa starý svet poriadku a hodnôt. Thatcherová vrazila do života na ostrovoch s nečakanou mierou kapitalistického cynizmu. Novú vlnu optimizmu nakrátko prebudeného po skončení studenej vojny a skúsenosť pohodlných životov začali ohrozovať vízie jadrového konfliktu, pád newyorských Dvojičiek i brexit. Nakoniec románový Roland začína naplno zápasiť s chorobami seniorského veku presne vo chvíli covidovej pandémie, keď ho neviditeľný vírus môže zabiť rýchlejšie ako chronické trápenia. Nové storočie, zásadne odlišné, lepšie a múdrejšie, sa nedostavilo…

Lekcie života a prežívania

Počas rokov neustálych korelácií medzi veľkou geopolitikou a privátnou stratégiou prežitia chce Roland Baines stále to isté – dostať sa k jadru veci. „Jako když sa pokácejí stromy a pročistí výhled. Ve vzácných chvílích dokázal spatřiť původ, ostře zaměřený světelný bod, všechno to, čo trápilo jeho samotného i ty, kteří se mu přiblížili.“ (s. 251). Súčasne však túži po „veškerých neprobádaných cestách, živoucích a dobrých.“ (s. 394).

Roland je typ hrdinu, s ktorým sympatizujete nie kvôli dokonalému výkonu, ale kvôli nápadnej podobnosti s hocijakým iným ľudským osudom poznačeným ľútosťou, zranením či nepokojom. A to všetko ešte špeciálne krehké pôsobením pominuteľnosti. „Složitá entita jako člověk nakonec umírá a stává se z ní neuspořádaná hromada nesourodých částí, které se musejí začít rozpadat.“ (s. 520).

Tento Roland je jedinečný ešte v niečom. Odráža autorovo detstvo. Aj McEwan bol poslaný do internátnej školy. Jeho matka sa počas vojny zamilovala do iného muža, otehotnela a syna sa „na inzerát“ zbavila. Až v roku 2002 sa McEwan dozvedel o existencii brata Davida Sharpa.

Hodiny môžu okrem časového údaja znamenať aj niečo iné. Možno ide o lekcie, hodiny života alebo aspoň prežívania, výuku skúseností, vzťahov či odolnosti, bez ktorej je človek odsúdený na porážku. Vyučujúci nemá konkrétnu tvár. Vlastne má milión tvárí.

Ian McEwan: Hodiny
preložil Ladislav Šenkyřík
Odeon 2023