chybička

moja mama mala odjakživa rada orchidey

treba im rozumieť hýčkať ich

dom ich je plný

ružové biele so žltým žlté s bielym

no od výmyslu sveta

vravieva Ešči kebi šumňe pahľi ta su dokonale

–

moje obľúbené margarétky pahňu

len s malou chybičkou

jak trojdňové chlapské ponožky

–

hľadám si margarétky so štipcom na nose

hľadám si srdce so štipcom na nose

kamarát môj

ešte chvíľu

– 

nebo

rádio zapnuté kdesi u suseda o 3 domy

podvedomá myšlienka

tú melódiu som už počula

na to autobus messenger mikrovlnka zvonček

– 

tú melódiu som už zabudla

jej tlkot

–

ona mňa nie

– 

Ruah

dych nad vodami nespí

vylieva sa fúka pohýňa žije dýcha tvorí je

–

a túži

– 

tu

zdá sa mi

že modlitba je návrat k niekomu

koho poznám odjakživa

a občas úplne neviem či existuje

–

modlitba

je iba návrat tam

kde už som

–

dotyk

biely strom

a zelený sneh

bodkované ľalie

nohy voda žblnk chlad krok kvapky

dvíham prsty klenbu pätu

tráva krok šteklí teplé

polia púť repka a kvapky potu

–

hriva mäkká Aslan prsty zaborím

utekáme ja na jeho

levom chrbte

 –

ukryté

soľ a voda

kvapka

tichý pád na zem

–

soľ a pramienok

svätená voda

–

tichý pád na kúsky hliny

soľ zeme

–

vlaha

–

tichá obeta

teplý dážď ešte pred

úsvitom

 –

klokanka

tá zástera má hádam 200 kíl

viažem si ju na mašličku okolo krku

ako mlynský kameň na lane

obopne telo a večer mi stŕha prilepené kvapky

–

ako náhrdelník

vešiam si ju nenápadne na krk

nech v tichu lastúry zrodí čo má

hreje a chráni všetkých čo sa pritúlia

obopne telo a večer schovám si do vrecka

všetky nevidené slzy

mamy

–

príťažlivosť

beriem si knihu do balóna

a zopár starých topánok

vidličku a nôž a sneh

chumáč vlasov a otáznik

beriem si hore seba

a ešte kyslé uhorky

aby tam bolo možné

všetko

–

ak bude treba niečo vyhodiť

poviem Ti čo ma ťaží

daruj mi zopár pierok

veď vo dvojici sa krajšie

padá

–

vykradnutá

praskla škrupina a zrnká

sa oddelili

rátam nad plameňom

a vôňa sa pomaly dvíha z mlynčeka

–

viem každý okamih kávového zrniečka

zasial si ho dávno

keď som sa ešte usmievala

ani som nezbadala kedy vyrástlo

napriek

zlodejom

–

a dnes si prišiel

potichu

znova zamknúť…

–

vákuovo zabalená

budem čakať na zaliatie

–

a raz

vydám svoju vôňu

–

tretina

keď sa raz pozrieš hore a

nenájdeš nebo

ozvi sa mi

možnože sa

zmiluje nad dvomi

Mária Oravcová básne vymýšľa asi od prvého ročníka základnej školy, tie použiteľné posledné tri roky. Má štátnicu zo slovenčiny a masmédií, čo však neznamená, že používa iba spisovné slová. Publikovať ešte len začína, hádam nie hneď aj končí. Má rada lesy, kávu, dobrých ľudí a ak treba, aj antidepresíva. Politiku nesleduje.