Izby v knihách sú, rovnako ako tie v skutočnom svete, rozmanité. V niektorých sa zdržíme krátko, v iných prežijeme zásadné okamihy našich životov a ich podoba sa nám hlboko vryje do pamäti. Pre postavy z nasledujúcich kníh je intímny priestor izby veľmi dôležitý, ich vzťah k nemu je ale často problematický a nejednoznačný.
V debute Nicol Hochholczerovej, Táto izba sa nedá zjesť (2021), je izba jedným z ústredných motívov. Autorka vo fragmentárnej próze narúša predstavu o sexuálnom zneužívaní ako o agresívnom správaní a odhaľuje jeho spočiatku nenápadnú a zdanlivo neškodnú podobu. V texte sa striedajú dva hlasy, učiteľa výtvarnej výchovy Ivana a dvanásťročnej žiačky Terezy, prostredníctvom ktorých autorka opisuje manipulatívne techniky dospelého muža a myšlienky mladého dievčaťa. Tereza sa zámerne odlišuje od svojich rovesníkov (záľubami, štýlom obliekania, hudby a pod.) a túži čím skôr dospieť, vymaniť sa z detskej izby, ktorá je útočiskom, no i nežiaducim symbolom detstva: „Doma potom náušnicou zoškrabávam omietku a napchávam sa ňou, ako to robievajú deti, ktorým vraj chýbajú minerály, ale možno sú iba zvedavé na chuť a na to, čo je za stenou“ (s. 13). Význam izby sa tu neobmedzuje iba na jej fyzickú podobu (miesto, kde Tereza trávi čas), do popredia vystupuje predovšetkým jej intímny a obrazný charakter (intenzita Terezinej túžby dospieť je demonštrovaná cez motív jedenia detskej izby). Kniha sa vyznačuje tendenciou k poetizácii a surreálnou obraznosťou, v ktorej dominujú obrazy rozkladu, krvi, jaziev, rezania, požierania, vlasov, čím sa presvedčivo posilňuje dojem nepríjemnosti a neprirodzenosti „vzťahu“.
Debut Aleny Sabuchovej, Zadné izby (2016), tvorí deväť krátkych príbehov, ktoré nás zavedú do cudzích príbytkov, do malého brooklynskeho bytu, domu smútku alebo „prekliatej“ garsónky. V izbách nájdeme najmä ženy: pestovanú dôchodkyňu s umelými riasami, kučeravú ženu ponúkajúcu „instantnú lásku“ (s. 12) či hrobárovu dcéru, o ktorej sa hovorí, že komunikuje s mŕtvymi. Tematicky sa texty orientujú na medziľudské vzťahy a prežívanie ženských postáv, autorka sa zamýšľa nad ich túžbou po blízkosti, no vo filozofujúcich pasážach uvažuje tiež o zložitej povahe človeka i života. Protagonistky prichádzajú napríklad na to, že niektoré veci sa nedajú opraviť a zbytočne veríme, že sa im dá pomôcť, sú „dávno mŕtve“ (s. 27), a preto ich ľudia nakoniec odkladajú do zadnej izby, kde nebudú zavadzať: „Tam, kam sa nechodilo, kde mlčal starý klavír, kde ľudia odkladali nepotrebné veci pre prípad, že by ich niekedy ešte potrebovali alebo sa s nimi iba nedokázali rozlúčiť. Zobudila sa na to, že odmontuje žiarovku, kým spí vedľa nej. A zamkne ho. V zadnej izbe ho okrem nej nikto nebude hľadať. Tam mu bude dobre. A ona ho nájde vždy, keď bude chcieť.“ (s 27). Hana z prvej poviedky má v zadnej izbe pokazený klavír, ale i muža, s ktorým nedokáže fungovať v „normálnom“ vzťahu. Zadná izba je tak miestom, kde sa ukrývajú nielen veci, ale i ľudia, tajomstvá a hriechy.
V novele Tvoja izba (2019) Michaely Rosovej je hlavnou postavou a rozprávačkou mladá intelektuálka Míša, ktorá sa presťahovala z Prahy do Bratislavy, kde pracuje ako jazyková korektorka v časopise. Protagonistka sa pokúša udomácniť v byte, v ktorom predtým žil umelec Endre: „Prejde tisíc nocí, prejde ešte tisíckrát tisíc ďalších, budeš tu spávať, budeš tu zamyslene chodiť od steny k stene, zvykneš si na tiene a nerovnosti, odvisnú tu tvoje slová a tvoj dych natisnutý v každom rohu, […] teplé, tlčúce srdce tejto izby – dávno si zvykla ona na teba a ty na ňu, a predsa o nej vždy budeš hovoriť takto: toto je Endreho izba.“ (s. 7). Rozprávačka nedokáže novú izbu akceptovať ako svoju, priestor pociťuje ako cudzí (preto titul Tvoja izba, nie „moja“) a nenachádza v ňom bezpečie, pocit intimity či možnosť sebarealizácie a sebapoznania. Problém „rieši“ útekom do sveta fantázie, do vymysleného domu, ktorým si kompenzuje deficit usporiadanosti reality: všetko tu má svoje pevné miesto, detailne premyslený pôdorys. S pocitom odcudzenia korešponduje tiež zvolená forma rozprávania: rozprávačka všetko zapisuje v 2. osobe singuláru, samu seba kladie do pozície objektu skúmania. Novela je, podobne ako predošlé Rosovej knihy, písaná špecifickým štýlom, presným, často neosobným a remeselne dotiahnutým takmer k bezchybnosti.
Martina Buzinkaiová je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove a literárnou kritičkou.
