Ako víla zlato rozdávala
Bolo to v dávnych časoch, keď do lesov v Hornádskej doline prichádzali prví osadníci z ďalekého východu. V tunajších kopcoch a dolinách žili tajomné bytosti, hmýrilo sa to tu vílami a malými mužíkmi v čiapkach, ktorí dolovali vo svojich baniach striebro a zlato. Ľudia sa báli chodiť tam, kde bola samá húština a nepriechodný les. Po večeroch si pri ohni rozprávali o zázračných príhodách, ktoré zažívali od jari do zasneženej zimy. V malej dedinke Iglov žili spoločne chovatelia dobytka aj remeselníci – na hornom konci býval tesár Škridľa, ktorý robil ostatným strechy, na dolnom zase kováč Kopyto, čo podkúval kone, aby sa im dobre klusalo po cestách – necestách. V jednej chalúpke býval aj malý Ohnivák, dali mu také meno podľa hustých červených vlasov, ktorými žiaril do ďaleka, najmä, keď vyšlo slnko. Ohnivák nemal ocka ani mamu, býval s babkou, ktorá sa o neho starala ako len mohla. „Robíš samú neplechu,“ karhala ho starká, keď sa opäť niekto prišiel sťažovať na to, čo Ohnivák povystrájal. Raz to bola strašidelná hlava z tekvice, ktorú dal susedovi v noci do okna, inokedy psie hovienko na prahu lakomého obchodníka Kvasinohu. „Nemôžem za to, že sú ľudia zlí a nepoznajú žarty,“ šomral si Ohnivák. To všetko trvalo do chvíle, kým neprišli Vianoce a milý Ohnivák vošiel do zvonice a obalil srdce zvona do čiapky, takže keď mali zvoniť poludnie, nevydal zvon ani hláska a ľudia si mysleli, že je ešte málo hodín. Ale zotmelo sa a zvon nezvonil, takže v dedine Iglov nastal chaos a neporiadok, ľudia zmätene pobehovali a všade meškali. Školník pustil deti zo školy až o siedmej večer, dobytok nedostal načas nažrať a farár Obličaj nevedel, kedy má ísť na omšu. „Čo je veľa, to je veľa,“ povedali si ľudia v dedine a postavili milého Ohniváka pred sudcu. „Keď si taký fiškus, budeš robiť v bani. Jedine, že by si nám doniesol toľko zlata, koľko váži tá tvoja ohnivá hlava!“ Taký trest chlapčisko nečakalo a smutne sa vliekol naspäť do domčeka s babkou. „Čo len teraz s nami bude,“ horekovala starká a zalamovala rukami. „Jedine, že si pôjdeš pýtať o radu vílu Leu, ktorá vraj býva na Tomášovskom výhľade. Ľudia vraveli, že má uprostred lesov svoje kráľovstvo a každému naloží, čo si zaslúži.“
Čo milému Ohnivákovi ostávalo. Natiahol na nohy krpce, prehodil cez plece kožušinku z barana a hybaj do tajomných lesov. Z dediny sa za ním niesol škodoradostný smiech lakomca Kvasinohu.
Snehu bolo všade toľko, že z jeleňa by ste videli iba parohy, ak by ich tejto jesene nezhodil dolu. Z Iglova trvalo hodiny a hodiny, kým sa vyštveral Ohnivák na kopec, ktorému kraľovala strmá skala zvaná Výhľad. Darmo však vyvolával, princezná Lea akoby vôbec neexistovala, len čierne havrany mu na jeho volanie odpovedali zvyčajné – krák, krák. Nie je ľahké stretnúť v lese rozprávkovú bytosť, ak to sama nechce. Tak to bolo aj s Leou, čokoládovou princeznou všetkých víl, ktorá bývala v krištáľovej jaskyni pod Výhľadom. Samozrejme, že Ohnivákovo volanie počula. Počkala, kým jej meno nezakričí tretí raz, až potom sa zjavila v strieborných šatách a s perleťovými motýlikmi vo vlasoch. „Smrteľník nehodný, čo tu vyvreskuješ po mojom lese?! Chceš vyplašiť všetku zver?“
„Ja…ja…ja som…ma poslali,“ habkal Ohnivák, keď zbadal vládkyňu víl. Potom ale v sebe našiel odvahu a rozpovedal, čo ho postretlo. „Chcel som ich iba pobaviť, nie nahnevať,“ dodal na svoju obhajobu.
„Dať ti zlata, koľko sa ti zapáči, to by bolo ľahké, ale musíš si ho zaslúžiť. Som lesná víla a starám sa o všetky zvieratká, lietajúce, hopsajúce i plávajúce. Najprv sa o ne musíš postarať,“ frnk a už jej nebolo. Ohnivák sa márne škrabal za uchom, nič mu nenapadlo, blúdil lesom, až kým mu z jedného stromu nepadla na hlavu šiška. Jasné, povedal si a začal po celom lese ňúrať. V bučine nabral bukvice, v starej horárni našiel slamu a vo vlastnom vrecku krajec chleba, ktorý mu tam dala babka, aby mu neškvŕkalo v bruchu. Bukvice odniesol divým prasiatkam, slamu dostali srnky a chlieb nadrobil do potoka pstruhom. Bolo že to v lese radosti, zvieratá si spokojne odfukovali (až na ryby v potoku, ryba neodfukuje, lebo by nad ňou vrela voda). Lea si povedala, no dobre a poslala Ohnivákovi vozík plný zlata.
V dedine nastal nečakaný poprask, keď zbadali, ako sa k nim blíži červenovlasý chlapec s vozíkom plným zlata. Kvasinoha fučal od záchvatu lakomstva, keď videl, ako ťahá Ohnivák do dediny poklad. Veď teraz by mohol byť jedným z najbohatších obyvateľov Iglova. Za nič, za smiešny trest, ktorý mu dal sudca! To je vrchol, keď dostal zlato malý chlapec, môže ho dostať aj on, vychýrený obchodník. Nabalil sa ako sa patrí, veľký kožuch zametal sneh, taký bol dlhý. Baranica mu zakrývala husté obočie, ledva sa vliekol na miesto, kde mal Ohnivák stretnúť svoje šťastie. Aj jemu sa princezná všetkých víl zjavila: „Čo vykrikuješ po lese, ktorý spí poctivým zimným spánkom?“ Kvasinoha si začal vymýšľať, ako ho neprávom v dedine obvinili, že kradne, no on je nevinný a spravodlivý. „Keď si taký dobrák, postaraj sa o všetky zvieratká, lietajúce, hopsajúce i plávajúce. Až potom ti naložím, čo ti patrí,“ riekla Lea a zamávala čarovnou paličkou. Ako prišla, tak aj zmizla, na Tomášovskom výhľade ostal iba Kvasinoha, naježený od zlosti: „Ja mám nejaké zvery vykrmovať?! Ja, vážený obchodník??? Ani za nič, ty čertica jedna malá, ty skadenoha – skaderuka čarovná! “ ako nadával, tak nadával, lebo si myslel, že princezná Lea nič nepočuje. Ale vládkyňa lesných víl iba nahnevane zakrútila kučeravou hlavou: „Tak ako som povedala, každému, čo si zaslúži. Nechcel si nakŕmiť lesnú zver, sám teda okúsiš, aké je to v zime potravu hľadať.“ Pokývala paličkou a šup – milý Kvasinoha sa premenil na divú sviňu. „Teraz budeš na vlastnej koži a žalúdku vedieť, aké je to v lese žiť a sám sa o poživeň starať. Spod snehu budeš každý korienok vlastnými zubami vyhrabávať a v lete sa báť, aby ti niektorý poľovník do zadku z kuše nenasolil.“
Spravodlivosť zvíťazila a keďže ostal Kvasinohov obchod bez pána, dedinčania sa rozhodli, že sa o neho bude starať Ohnivák. Aspoň nebude mať čas na lapajstvá, povedali si dospeláci. Nevedeli, že Ohnivák je veselý chlapec a taký aj ostane, o obchod sa staral spoločne so svojou starkou, ale z času načas sa niekomu z dediny stala veselá nehoda, za ktorú nik nemohol. Iba Ohnivák vedel svoje, ten Ohnivák, ktorý chodil odvtedy každú zimu do lesa prikrmovať zvieratká. A medzi nimi aj jedno nespokojné veľké prasa, ktorému sa ostatné vyhýbali.
…
Tak toto som o sebe ešte nečítala! Haha, čo si tí ľudkovia nevymyslia, mám necelých tristotridsať rokov, akoby som mohla zažiť tie dávne časy? Lea sa prevalila vo svojej lastúrovej posteli, ktorú mala najradšej a zamávala nohami vo vzduchu. Toto, keď budem čítať Kornélii, Brazoletke a Kalpurnii, tak sa budú od smiechu chytať za brucho. Rok dvetisícsedemnásť sa chýlil ku koncu a všetci mali čo robiť s výzdobou stromčekov, pečením perníčkov a podobnými somarinami, ktoré sú na Vianociach najmenej podstatné. Lea sa sústredila na svoje malé kniežatstvo, Podzemná ríša sa v tejto časti sveta delila na minimálne dvadsať podobných rozprávkových ríš, Lea vládla jaskyniam a bohatstvu pod lesmi a roklinami Slovenského raja. Tu boli perleťové sály, chodby popretkávané striebornými a zlatými žilami, ale aj antracitové jazerá či ľadovcové sály. Jej obrovský palác navštevovali vládkyne ďalších kniežatstiev, veľvyslanci permoníkov, králi zvierat a nebeskej ríše. Nikdy tu nebývalo smutno, v podzemí bolo stále teplo a svetlo zariadila čarovná palička, ktorú volala Trnka (podľa kríka, z ktorého bola za splnu upletená).
„Škr, br, dvdr,“ prehodila oranžová chlpatá guľa, ktorá preletela okolo postele. „Samozrejme,“ zamrmlala si Lea, jej obľúbené domáce strašidielko, „ty musíš mať stále posledné slovo. Keby si si radšej všímal pavúky, tento mesiac majú pavučiny katastrofálnu kvalitu. Ani jedna nestačí na svätojánsku krajku.“ Dočkala sa len ďalšieho škrbr a guľa zmizla za dverami spálne.
Tento rok je úplne besný, pomyslela si Lea, kým sa prezliekala do zamatu. Na večer je najlepší mesačný zamat, bez neho nejde na žiadnu party čarovného sveta. Iba raz si na seba vzala ligotavé šupinaté šaty a všetci sa jej smiali, volali ju sumec a podobne obludne. Radšej to už neskúša. Zamat nič nepokazí.
Do noci vyšla na svojom obľúbenom jednorožcovi Carlovi,mala ich celú stajňu, ale najradšej lietala práve na tomto. Z Čertovej diery, kde mala služobný vchod, vyletela prudko nad roklinu, zakrúžila nad Tomašákom a v dostatočnej výške zmenila kurz na Vysoké Tatry. Každá víla vie, kde sú najzábavnejšie večierky – Lomnický štít a Kozie rohy, na ne sa chytá iba nízkotatranský Ďumbier. Ľudia ich nevidia, takže žiadne strachy, dokonca aj lietadlo sa jednorožcovi vyhne bez toho, aby vedelo prečo. Prišla včas. Vodníci už chystali vírivky a kapela lesných híkačov si nastavovala mikrofóny. Kalpurnia už sedela na machovom gauči, chodí skôr, lebo jej kniežatstvo je až pod Vihorlatom, Brazoletka si dávala načas, jaskyňa Domica je blízko, a tak to má na háku. O polnoci všetko začalo obrovským ohňostrojom. „Vážené čarovné bytosti, vítam vás na pravidelnom mesačnom plese a ako viete, je zasvätený bohyni Morene, našej známej patrónke zimy. Nech sa teší, kým ju deti na jar nehodia zase do vody,“ predniesol úvodné slovo obor Gerlach a hostia sa zasmiali. Čakali ich dve hodiny tanca a dobrého jedla, nesmeli chýbať sladkosti ani slanosti.„Keď si taká múdra, sama vymysli zaklínadlo na dobré jedlo,“ rozčuľovala sa Lea, keď Kornélia ohŕňala nosom nad jednohubkami z rýdzikov a brusníc. „To mi ver, že by som také obyčajné chuťovky vyhodila z akéhokoľvek jedálnička. My spod Kojšovskej hole máme iný vkus.“ Lea bola od zlosti ako bublina: „Keď sa ti naše večierky nepáčia, nemusíš sem chodiť. Ostaň si doma alebo cestuj do Fanfarónska, tam by ti to pasovalo.“ Odpoveď na seba nedala dlho čakať a na kučeravej hlave pristála misa s močiarnym želé. Princezné si skočili do vlasov a Gerlach ich, hoci nerád, musel vyviesť z oslavy. Lea letela ozlomkrky domov, ešte stále nahnevaná na svoju kamarátku, ktorá je z roka na rok nehoráznejšie namyslená. Bola taká naštvaná, že oranžové strašidielko premenila na basketbalovú loptu a hádzala si ho o stenu. Čarovné svetlo pochopilo a samo od seba stmavelo, pavúky zaliezli do škár a kvaple prestali smokliť. Pustila si Čarovíziu a pokecala s princeznami na opačnom konci sveta. Nakoniec zjedla nugátový puding, ten ju vždy upokojil. Osprchovala sa v podzemnom vodopáde a potom chytila prvú knihu, čo bola po ruke.
