Tomáš Straka: 24

Ešte 24 mesiacov nás delí od toho, aby sa prvé storočie “nového“ milénia naplnilo do prvej štvrtiny. Prvá Slovenská Republika je rovnako stará ako bola prvá Československá a tlak času nás občas pri beznádejnom preteku s budúcnosťou núti i bilancovať. Vianočný čas sa zašpinil krvou podobne ako v roku 2022 a miesto strachu z Islamského terorizmu nás napĺňa strach z teroristov, ktorých sme si vychovali sami. Málokto nie je mysľou a modlitbami s Prahou, málokto sa nezadíva na prázdnu stoličku pri vianočnom stole so zovretím v srdci. Naša republika vznikla podobne ako veľa jednobunkových primitívnych organizmov delením a k tomuto deleniu má neustálu tendenciu. Nie je zriedkavé počuť revizionistické snahy prikláňajúce sa svojou lojalitou ku každému z predošlých režimov či štátnych zriadení. Nie je zriedkavé počuť krčmové revolučné prejavy o vytvorení Bratislavského štátu, Republiky Východ či presťahovaní hlavného mesta do Banskej Bystrice. Nie je zriedkavé počuť názory hovoriace o neexistencii slovenskej kultúry i tie, ktoré Slovensko svojím významom prirovnávajú k antickým Aténam či Rímu. Extrémne delenie buniek značí rakovinu a tá nezriedka zabije svoj hostiteľský organizmus. V tomto prípade národ či štát. Vriaci oheň do rán sa leje z bojov takzvaných lepšoľudí a dezolátov a všetkých, ktorí sú presvedčení, že tento svet patrí im a práve oni majú právo diktovať, čo znamená všeobecná morálka. Na Vianoce som od svojej láskavej partnerky dostal výtlačok súborného diela majstra Sűna. Srdce mi pookrialo pri vete, v ktorej Sűn opisuje že skutočný človek sa snaží zdokonaliť na svoje maximum, aby mohol pomôcť svojej komunite, mestu národu a štátu. Ako veľmi paradoxne táto veta vyznela v porovnaní s krikľúňmi, ktorí si chcú uzurpovať právo na všetko na základe názoru. Čo nás čaká v 24 roku novej éry, to povedať neviem. Viem ale, že nech sa stane čokoľvek, máme to v rukách práve my. Viem, znie to hlúpo. Ako sa dá žiť spokojne v krajine, ktorá bujnie rakovinou neuznania a kde sa každý človek cíti ako obeť? V krajine, kde proti sebe stojí 10 000 strán bez toho, aby ich spájalo čokoľvek okrem dvojkríža na značke auta? V krajine, v ktorej sa nikto necíti doma? To skutočne neviem. Viem ale, že vďaka svojmu náboženstvu a svetonázoru som nikdy nebol a ani nikdy nebudem politicky reprezentovaný. Viem, že moju najintímnejšiu sféru tento štát nikdy oficiálne neuzná a v percentuálnom vyčíslení mojej osoby k pomeru väčšiny sa to ani nikdy nezmení. Viem ale, že mi to nezabráni pracovať a budovať budúcnosť, ktorú som si zvoli. Nezabráni mi to tiež obdivovať svojich kresťanských priateľov, ktorí riskujú svoj život v pomoci Ukrajine alebo sa starajú o vylúčené komunity, na ktoré už dávno všetci zabudli. Nezabráni mi to obdivovať mojich priateľov z LGBT+ komunity, ktorí bojujú o vlastnú identitu, budujú si bezpečné miesta a vytvárajú ostrovy lásky pre tých, ktorí boli odvrhnutí. Viem, že mi to nezabráni písať o zázračných komunitách, ktoré sú útočiskom pred mentálnym a často aj fyzickým násilím zo strany nezrelých. Viem, že mi to nezabráni udržiavať láskyplné vzťahy s mojimi priateľmi bez ohľadu na to, či sú očkovaní, bez ohľadu na to, ktorú stranu volili. Viem, že mi to nezabráni nazývať ľudí blížnymi, len preto že sú ľudia. Moje detstvo bolo, tak ako detstvo mnohých detí vychovaných periférnymi sídliskami, plné nenávisti, strachu a násilia. Táto nesvätá trojica sa do nás pomaly opäť vkráda. Ak existuje jediná vec, ktorú si prajem, je to práve to, aby sme zastavili rakovinové delenie hnevu. Aby náš strach nevychovával ďalších vrahov a aby naša bohorovnosť nedehumanizovala tých, ktorí si dovolili líšiť sa od našich ideálov.