V bratislavskej kaviarni sa často stretávam s bolestivým tvrdením, že na Slovensku nebude dobre, kým sa hlavné mesto neoslobodí ako jediný reprezentant štátu a „zaostalá“ masa tvoriaca ostatných päť miliónov spoluobčanov nebude rozdelená medzi susedné krajiny. „Celebrity“ v Bratislave si často rozdávajú ceny len medzi sebou, v nezávislých médiách si respondent s redaktorom neraz tykajú a vytvárajú tak pocit homogénnej ucelenej komunity, ktorá je síce nepriepustná a neprijímajúca, zato však najlepšie vie, čo je to dobro, spravodlivosť, správnosť a aká má byť budúcnosť celku. Nie je ojedinelé, že sa človek mimo partičky vyvolených často stretne s korupciou a klientelizmom i na miestach, ktoré sa sami považujú za územia cnosti, práva a spravodlivosti. Rovnako bežné je, že táto komunita neinformuje o úspechoch často európskeho významu, ktoré sa udejú v tak hanlivo nazývaných „regiónoch“, no správy ako zdraženie bratislavskej MHD či výmena manažéra futbalového klubu Slovan Bratislava považuje za celoštátne závažnú informáciu, ktorá ovplyvní životy všetkých obyvateľov a bez ktorej sa nedá v noci spať a ráno vstávať. Správy z východnejších regiónov sa často obmedzujú len na výsmech z rómskej menšiny alebo diskriminujúce tvrdenia o zaostalosti, chudobe a dezolátoch. Platforma komunikácie medzi hlavným mestom a zbytkom Slovenska tak nastoľuje jednoznačnú polarizáciu; My vznešení vs. vy nesvojprávni. Táto polarizácia je stále viac viditeľnejšia na ubúdajúcich čitateľoch a followeroch nezávislých médií a na príklone k médiám alternatívnym a v kontexte hybridnej vojny často i nebezpečným.

Kde je demokratický volič? Pýtajú sa pred každými voľbami pressburgský mocní a snažia sa hľadať lupou to, čo je potrebné hľadať ďalekohľadom. Vychádzajú „medzi Slovákov“ a divia sa, ako vyzerajú centrá miest či príroda, ktorá by mala byť ich vlastnou. Ako fungujú kultúrne centrá či komunity alebo aké strany a kultúrne rámce majú podporu v heterogénnom teréne dolín, ktoré okrem spoločného jazyka nespája takmer nič a väčšinou zhrození utekajú za slonovinové hradby písať ďalšie hanlivé komentáre alebo len bohapusto ignorovať všetkých a všetko, vraj pre vyššie dobro. Priepasť medzi hlavným mestom západného Slovenska a regiónmi sa deň čo deň prehlbuje a začína byť viditeľná o to viac, o koľko bližšie sme k voľbám. Je smutné, že obrovská časť demokratických strán sa snaží vystačiť si s naratívom – koho iného budú ľudia voliť a miesto aktívnej kampane vylepujú billboardy s vlastnými podobizňami a hlúpymi sloganmi, poprípade postujú videá, ktoré by si jeden mohol poľahky pomýliť s reklamnými spotmi ľubovoľnej banky. Pri hľadaní demokratického voliča lupou nám akoby nedochádza, že nakoniec rozhodne krajina na východ od Bratislavy a rozhodne priamo úmerne k tomu, ako sa o ňu samozvaní páni po ostatné obdobie starali. Hoci je jednoduché pripísať vinu za nárast nedemokratických síl a fašistov tuposti a zaostalosti regiónov, ignorancia a etnická nenávisť k nebratislavskému priestoru ma na tomto jave úplne rovnaký podiel.

Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.