V októbri 2022 získal Rudolf Jurolek za zbierku Bukolika (Modrý Peter, 2021) prestížnu cenu Zlatá vlna udeľovanú za najlepšie básnické dielo publikované v predchádzajúcom roku. Porota zdôvodnila ocenenie knihy nasledujúcimi slovami: Jurolekova „prírodná lyrika plná nie-ľudských bytostí, zvierat a rastlín, sa dnes neobyčajne zhodnocuje aj mimo rámca tradičnej poézie. Jeho sústavné hľadanie životnej harmónie, kedysi výraznejšie inšpirované kresťanskou tradíciou, v ostatných zbierkach už skôr akousi aktualizovanou verziou stoicizmu, sa napojilo na aktuálne bioetické myslenie v literatúre aj spoločnosti. (…) Napriek výrazovej jednoduchosti a opakujúcim sa motívom zostáva jeho tvorba vrstevnatá a plná vnútorného napätia (…) je vážna, ale s potešením možno povedať, že jej nechýba ani diskrétny humor“. Bukolika je básnikovou ôsmou zbierkou; jeho debut Posunok vyšiel v roku 1987. V r. 2017 vydal autor svoju prozaickú prvotinu Pán Ó. Vianočné interview sme robili v novembri 2022.
–
Obľúbenými ročnými obdobiami sú v tvojej poézii jar a jeseň, zima prináša skôr náladu smútku a melanchólie. Vianočný čas je však pravdepodobne výnimkou. Začnime spomínanie v detstve. Na základe tvojho rozprávania boli tvoji rodičia umeniamilovní ľudia. Mama mala vzťah k farbám, otec písal pre miestnych ochotníkov divadelné hry, sám sa venoval divadlu. Prejavila sa ich kreativita aj vo zvyklostiach, ktoré ste doma v čase Vianoc dodržiavali?
Určite robili, čo mohli a vedeli. Ako dieťa som si myslel, že Vianoce majú vyzerať práve tak, ako sme ich prežívali my, nevedel by som presne povedať, čo z toho bol ich tvorivý vklad. K našej sedemčlennej rodine patrila aj moja stará mama a istý čas aj bezdetná vdova zo susedstva, ktorá v starobe žila niekoľko rokov u nás. Takže na Štedrý večer nás sedávalo za stolom deväť a neskôr, keď si založili rodiny moje staršie sestry, aj o dosť viac. V podstate všetky Vianoce, na ktoré si z detstva pamätám, prebiehali takmer navlas rovnako, len sa z roka na rok spolu s dobou trochu modernizovali. Príprava sviatočných jedál bola na pleciach mamy a čiastočne aj starších sestier, no pri štedrovečernom stole prevzal hlavnú úlohu otec a uplatnil pri tom aj svoj herecký talent. Správal sa veľmi dôstojne a vážne. Pred večerou, a potom aj na Božie narodenie, čítal zo starej rodinnej modlitebnej knihy, v ktorej boli na predsádke trasľavým písmom napísané mená a dátumy smrti našich pra- a praprarodičov. U nás detí to nevdojak vzbudzovalo rešpekt, tej slávnostnej obradnosti sme sa podvedome prispôsobili. Až po večeri, keď sme si spod stromčeka vyťahovali darčeky, sme sa začali správať uvoľnenejšie, s náležitou vianočnou radosťou. Počas večera sme si v sprievode brata Štefana, ktorý hral na klavíri, spolu zaspievali niekoľko kolied. Brat už ako stredoškolák hrával aj na organe. Doteraz počujem, ako sa na polnočnej omši plný kostol rozochvel jeho organovou hudbou a jasavým, až euforickým spevom ľudí.
–
Čo si si z domácej tradície preniesol do novej rodiny, v ktorej si s manželkou Štefániou vychovával syna a dve dcéry? Museli ste pri zakladaní rodiny robiť pri ustanovovaní nových zvykov tiež nejaké kompromisy?
Manželka pochádza tiež z Oravy, vianočné zvyklosti sa v jednotlivých oravských dedinách veľmi neodlišovali. Ja som síce pri vianočnom stole prevzal rolu svojho otca, ibaže s menším hereckým talentom. Nezdá sa mi, že by som bol počas sviatkov hlavnou postavou, myslím, že tou bola a je skôr manželka. Určité odlišnosti v našich obyčajoch sa spočiatku síce vyskytli, no postupom času sme ich bez väčších nedorozumení zosúladili. V oboch rodinách bolo zaužívané mať na Vianoce živý stromček a aj s jeho ozdobou to bolo veľmi podobné. Najväčší rozdiel bol možno v tom, že manželka bola zvyknutá na vianočného kapra, kým moji rodičia na tejto tradícii až tak netrvali, bol pre nich viac symbolom ako hlavným jedlom. V našej novej domácnosti niekoľko dní pred sviatkami plával vo vani kapor, z ktorého mali deti radosť, no ja som už vtedy myslel na to, že ho nakoniec bude treba usmrtiť a rozporcovať. Žiaľ, túto zručnosť som si z domu do manželstva nepriniesol a tak k nám musel prvé roky chodiť svokor, aby ma do tejto práce zaškolil. Nikdy som sa to však poriadne nenaučil, takže neskôr sme si začali kupovať kapra už spracovaného. Čo som si však fyzicky z domu do novej domácnosti preniesol, je spomínaná stará modlitebná kniha. Na Štedrý večer alebo na Viliju, ako je to v tej knihe napísané, z nej zvyknem aspoň niečo prečítať. Stala sa akýmsi hmatateľným kontinuom medzi mojimi predkami a potomkami. Usilujeme sa, aby sa nás na Vianoce pri spoločnom stole stretlo čo najviac, ideálne všetci (spolu s dvomi zaťmi a nevestou je nás už štrnásť), no v posledných rokoch, keď syn žije s rodinou v Nemecku, je to už komplikované.
–
V tvojej poézii sa diskrétne odráža aj itinerár životného putovania – Orava, krajina okolo Viedne, trnavská rovina. Zahrajme si, ak budeš súhlasiť, hru na elementárne slová, ktorú sa hral tvoj mnohohlasný subjekt v Putovaní Jakuba z Rána (1996). Po rozvetvených úvahách prišla viackrát na konci veršového/vetného radu snaha vyčíriť vrstevnatú predstavu do niekoľkých základných pojmov. Aké tri x tri slová ti napadnú pri spojení – zima (sviatky) v Breze, v Badene, v Trnave?
Breza: sneh, mráz, hviezdy
Baden: hmla, pečené gaštany
Trnava: hmla, vlhko, chlad
–
V tvojej poézii, v Bukolike zosilnene, zamestnávajú tvoj subjekt úvahy o plynutí času, vstupovaní minulosti do prítomnej chvíle, o dôležitosti predkov v našich životoch. Nehovorí sa o tom pateticky, skôr nevtieravo, no svojím spôsobom naliehavo. K akým zisteniam si vo svojom dlhoročnom premýšľaní na túto tému dospel?
Zisťujem v podstate len to, že som nič veľké nezistil. Píšem o tom aj v Bukolike: „nič som nevynašiel, nič neodhalil, ale videl som žltáčika rešetliakového / na kvete kozobrady lúčnej / a oblak, ktorý mal podobu detskej túžby“. Ťažko sa mi o týchto veciach hovorí inak ako len v intuitívnej podobe. Často mám pocit, že čas neplynie, len proste je a to, čo plynie, je život, že vždy je len nejaké okamžité teraz. Čas je vo mne prítomný hlavne ako kontinuita vždy nového teraz, ako vedomie, že ľudsky, existenciálne sme na tom rovnako, ako boli naši dávni i menej dávni predkovia a ako budú na tom naši potomkovia. Dosť pochybujem o tom, že na tejto našej situácii niečo zásadné mení technologický pokrok a čoraz väčší, tak či tak neobsiahnuteľný objem poznatkov. Možno sa nám v mnohých ohľadoch žije ľahšie a jednoduchšie, možno sa mení, ako to nazývame, kvalita života, ale sme naozaj šťastnejší, žijeme zmysluplnejšie? Na to si neviem dať jednoznačnú odpoveď.
–
Jedným z príjemných darov tohto roka je pre teba nepochybne cena Zlatej vlny. Azda o to viac, že mnohí znalci poézie sa vyjadrili, že všetci nominanti aktuálneho ročníka boli presvedčiví a kvalitatívne vyrovnaní. Prinášajú takéto ceny do života umelca viac uspokojenia alebo skôr výziev?
Uspokojenia nie, možno však prinášajú trochu upokojenia. Som vo veku, kedy sa už viac obzerám dozadu a bilancujem. Takže také ocenenie ako Zlatá vlna padne naozaj vhod, bilancia sa tak aspoň opticky vylepšuje. Ja si však veľmi vážim aj Cenu Klubu nezávislých spisovateľov, pretože je to ocenenie od kolegov – porotu tvorili traja renomovaní básnici a literárni vedci. Samozrejme, tieto ceny sú pre mňa aj výzvou – a ja ju prijímam. Spočíva asi v tom, aby som to skúšal ďalej a budúcou knihou, ak to nakoniec do knihy vyústi, čitateľov aj sám seba ešte niečím prekvapil.
–
Aké budú tvoje tohtoročné vianočné želania? Tie literárne i tie ľudské?
Literárne: Pokúsiť sa o spoločné vydanie troch zbierok básní – Život je možný, Smrekový les a Poľné vety. A uvažujem tiež o revidovanej reedícii knihy Putovanie Jakuba z Rána, ktorá je dnes veľmi ťažko dostupná. A popritom, ako som už povedal, rád by som pracoval na novej knihe. Tieto želania sa v mnohom prekrývajú s ľudskými: Pokiaľ možno ešte stále čo najintenzívnejšie vnímať a prežívať, michauxovsky povedané, dobrodružstvo byť na svete. To je však do veľkej miery podmienené dobrým zdravím a mierom doma a vo svete – čo je už moje želanie pre všetkých.
(S Rudolfom Jurolekom sa zhovárala Jana Juhásová)
