Hodnoteniu a výskumu divadelnej hry sa venujú literárni aj divadelní vedci a vedkyne. Je to oblasť, ktorá zrkadlí spoločensko-politické i estetické premeny doby. Vnímame ju v kontextoch dejín slovenskej literatúry i dejín slovenského divadla. Komplexná publikácia na túto tému vyšla v roku 2011 v Divadelnom ústave, jej zostavovateľom bol profesor Vladimír Štefko. V tejto publikácii sa však autori a autorky nevenovali bábkovej hre. Preto logickým pokračovaním výskumu bolo práve toto teritórium.
Výsledkom niekoľkoročnej práce zostavovateľa, historika bábkového divadla Vladimíra Predmerského a kolektívu autoriek a autorov je objemná publikácia Dejiny slovenskej dramatiky bábkového divadla, ktorá v Divadelnom ústave vyšla v roku 2020.
Venuje sa rôznorodým textom pre bábkové divadlo – bábkovým hrám, dramatizáciám, libretám a to od 19. storočia až do roku 2016. Kniha teda mapuje dramatické texty od čias, keď sa tradovali len ústnym podaním medzi členmi kočovných bábkarských rodov, cez obdobie do roku 1945, etapu profesionalizácie a vzniku jednotlivých bábkových divadiel na Slovensku, následne obdobia rokov 1971 až 1989, 1989 až 2000 a zachytáva aj vývoj po roku 2000.
Prierezové kapitoly dopĺňajú profilové, venované jednotlivým dramatikom a dramatičkám – Štefan Krčméry, Ján Romanovský, Ján Ozábal, Ľubomír Feldek, Jozef Mokoš, Pavel Uher, Michal Kováč Adamov, Ján Uličiansky, Iveta Škripková, Ondrej Spišák, Katarína Aulitisová, Ivan Martinka a Andrej Kalinka, Kamil Žiška, Gejza Dezorz, Agda Bavi Pain (Aladár Hrča) a Peter Palik.
Dovedna 22 štúdií pripravili autori a autorky z rôznych vysokých škôl, výskumných ústavova kultúrnych pracovísk.
Úryvok z kapitoly Vladimíra Predmerského Povojnové obdobie a činnosť profesionálnych bábkových divadiel 1945 – 1970 týkajúci sa situácie bábkovej hry v 60. rokoch 20. storočia:
„Druhú polovicu 60. rokov charakterizuje zvýšené úsilie umeleckých pracovníkov o vytvorenie špecificky slovenskej podoby bábkového divadla. Rozhodujúcim momentom bolo vytváranie inscenačných tímov v divadlách. Na tvorivé ovzdušie spolupráce divadiel so slovenskými autormi, ktorej predchádzala nespokojnosť odbornej kritiky s jestvujúcim stavom v pôvodnej tvorbe, podnetne pôsobili súťaže na bábkové hry. Mnohé víťazné texty vznikli po predchádzajúcej spolupráci dramaturgov s autormi.“
V takejto priaznivej atmosfére sa okolo bratislavského Štátneho bábkového divadla a jeho dramaturgie vytvoril okruh záujemcov o autorskú tvorbu z radov slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Teoretickými názormi a kritickými poznámkami boli divadlu nápomocní divadelní kritici (Emil Lehuta, Katarína Hrabovská, Ladislav Čavojský, Milan Polák) a pracovníci vydavateľstva Mladé letá, medzi ktorými znalosťou problematiky a kladením náročných požiadaviek na tvorbu pre deti dominoval literárny kritik a historik Ján Poliak (1929 – 1977). Tvorivý pohyb, významne podporený žilinskou dramaturgiou a košickým prispením, provokoval starších i mladších autorov, aby písali bábkové hry. Diela charakterizovala žánrová rôznorodosť; domáce aj inonárodné adaptácie klasických rozprávok sa striedali s dramatizáciami detskej beletrie, pôvodná moderná rozprávka s revuálnym útvarom.
Ku kvalitatívnej premene prišlo až neskoršie, pri vstupe básnika Ľubomíra Feldeka s jeho vyhranenou poetikou, ktorú originálne uplatnil v rukopisnej hre Botafogo (1966), napísanej pre bratislavské ŠBD. Autor básnik povýšil slovnú hru na princíp svojho textu. Slovnými kalambúrmi diváka „zaujal“, ale tiež „zajal“. V samotnom dvojvýznamovom základe týchto slov našiel konflikt, na ktorom postavil pravidlá svojej hry nielen v spomínanom texte, ale dôsledne ich rozpracoval a uplatnil v ďalších hrách postavených na „botafogovskom princípe“ (Botafogo v čižmách, 1971, Botafogovo bohatstvo, 1974). „Botafogo rozhodne vysoko prekračuje všetko, čo bolo u nás doteraz v oblasti bábkového i živého divadla vytvorené pre deti.“ (Poliak, 1967) Utilitárne obavy pedagógov, či detský divák pochopí slovné zvraty, nezmysly a motanice, sa ukázali neopodstatnené. Ohlas predstavenia Botafoga v hľadisku slovenských bábkových divadiel iba potvrdil, že slovné chytačky, homonymá a kalambúry, z ktorých žije Feldekova poetika, neprekážajú dieťaťu pri orientácii v okolitom svete, ale naopak, utvrdzujú v ňom pocit reálnosti. „Už nijaká didaktika, už nijaké nahrádzanie priameho emocionálneho pôsobenia na malého diváka ťažkopádnym mravoučným slovom,“ – napísala redaktorka K. Hrabovská (Hrabovská, 1967) a zároveň vystihla ciele bábkového divadla dobovo odvážnym tvrdením: „Tu je, myslím, aj ťažisko toho neustáleho hľadaného spoločenského poslania: popri výchove citovej predovšetkým škola fantázie. Výchova k tomu, aby sa človek nezmieroval so svetom, aký je, aby neuveril v nemožné, len v dosiaľ neuskutočnené. A vedel pretvárať svet nudný a všedný v sviatočný, plný poézie.“ (tamže) Hra si onedlho našla cestu aj na české bábkové javiská a text neskôr preložili do niekoľkých jazykov.
Lenka Dzadíková (1985) vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastňuje sa vedeckých konferencií a štúdie publikuje v zborníkoch i časopisecky. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød – konkrétne o divadle, Loutkář, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
