Som nikým.
Priveľa.
Nič.
Otáčanie bubna pripomína zvuk rulety, spomaľuje, zastaví a s kovovým cvaknutím dosadne na miesto. Prst na kohútiku napne pružinu, úderník sa zakloní. Tma.
Ticho prerušené potleskom publika, kužeľ svetla preletí nad prázdnym javiskom. Výkričník zdôrazní vyslovené.
Kritik vyskočí, rozhodí rukami, rozkaz s okamžitou platnosťou. Spoločnosť stíchne. „Správne smerovanie, škoda rozhodnutia,” obzerá si sálu, a tá mu so zatajeným dychom pohľad opätuje. “Žiaľ, je nezvratné.” Šokované pľúca hromadne nasajú. „Chcelo to len vytrvať,” vysloví pomedzi zuby a artikuluje zaťatými päsťami trasúcimi sa vo vzduchu, „vynútiť si zo sústavy hybnosť potrebnú pre vstup do roviny geniality.” Dôraz, poučujúci ukazovák. “Poväčšine sa o ničom rozpráva, ale odhodlať sa,” kvapôčky slín vo svetle reflektora, pŕskanie. Koľký temperament. „Prebrať bremeno nárastu hmoty pri akcelerácii od záporných hodnôt do nuly, to,” pauza, pohľad sprava doľava, zdola nahor, „poviem vám, málokto ustojí.”
Sále prinavrátené ticho počas príhovoru odrazu premenené na burácanie. Zabudnuté predstavenie, montérková súprava hlavného kritika sa krčí a naťahuje, kým on ani na oko – ani na riť – neusadá do sedla-dla zaplateného stranou, len aby sa opäť silou potlesku vztýčil ako zvrhlý pamätník.
Ego-centrický
manierizmus
hra so súmernosťou
Opäť nič viac
Na pozadí pretrváva formálny konflikt medzi poéziou a prózou, kým páni cylindrami a dámy hodvábnymi šatkami oslavujú svoj návrat do svetla – z tmy nevedomosti. „Pozor na genitívne metafory,” len tak, akoby na okraj, s potmehúdskym úsmevom, upozorní kritik. Koho upozorní?
K dlaniam sa pridávajú nohy, šialený dupot. O poschodie nižšie, v jednom z desiatok kultúrnych podlaží konzummarketu, hrajú Wagnera. Strop sa trasie, hrmenie, aké dokonalé, prisviedčajú zimomriavky v dekoltoch. Všetko podľa plánu a Nič ponechané náhode.
Masa odchádzajúcich sa tlačí do seba, zhutnená čímsi viac, ako dverami. V šatni aspoň zrkadlá opätujú úsmevy, kým ruky podávajú kabáty. Čím menej srsti, tým viac kožuchov. Neskrývané nástrahy a muži po predstavení do rukávov. Tak to musí byť. Aj to pridáva ďalšiu vrstvu nánosu na pôvodné, už zabudnuté Nič.
Odpadky opúšťajú sálu v igelitových vreciach, putujú do spaľovne. Svetlá hasnú, priestor ponorený do tmy, v ňom cvaknutie úderníka. „Takmer Nič,” vzdychne, „možno nabudúce,” zašepce a rozkrúti znova.
Karol Hajdu (1984). Rád by o sebe povedal, že je autorom, výtvarníkom (nemôže). V zostávajúcom čase IT pracovník z okolia Košíc. Je fanúšikom beletrie pre pisateľa. Medzi obľúbených autorov patria Macsovszky, Kolenič, Balla, Macko, Sorokin, Camus, bratia Strugatsky a A. C. Clarke.