Peter Krištúfek: Myslená čiara

Vyšiel na námestie zaliate slnkom, potom sa vybral úzkou ulicou a znova sa vynoril na opačnom konci. Chvíľu stál a vnímal, ako sálavé teplo zasahuje jeho tvár a pohol sa dopredu. Poznal tu každý kúsok steny, každú tehlu v múre, každý kamienok na okraji cesty.

Vedel, že keby spravil nejakú chybu, všetko naokolo by upadlo do chaosu. Prirodzený poriadok vecí by sa rozsypal. Preto kráčal veľmi opatrne a obozretne. Obchádzal opadané žlté listy, ktoré ležali rozhádzané po dlažobných kockách. Nesmel v žiadnom prípade stúpiť na hranu! Počul, ako mu bije srdce. Keď niektorý z listov míňal, musel sa chytiť nosa. Bolo to nenápadné, ale účinné. Vedel to.

Stanica metra svietila neďaleko. Zdvihol hlavu a pozeral sa. Odhadoval, ako rýchlo tam príde. Myslená čiara vedená od miesta kde stál až k presklenej skosenej stavbe vedúcej do útrob mesta by merala asi tristo metrov. Myslená čiara! Trpko sa usmial. Keby to len bolo také jednoduché! No on má veľkú zodpovednosť, nejaké myslené čiary ho nemôžu zaujímať!

Keď sa už konečne rozhodol, že navštívi svoju matku, nemohol to len tak vzdať. Telefonovali si presne o siedmej každé ráno, teraz sa dohodli, že sa aj uvidia. Odkladal to, ale dnes už musel vyraziť na cestu. Nadýchol sa a vykročil. Keby na zemi neležal ten celofánový obal od cukríka, mohol by urobiť ďalší krok, ale takto sa len zvrtol a musel sa vrátiť na predošlú kocku. Spravil dva úkroky doprava a narazil na ďalší. V tento deň proste nemal šťastie. Vzdychol si a rozhliadol sa okolo.

Vedel, že od neho závisí množstvo vecí. Má takú moc. Mohol by osloviť tú osamelú ženu na lavičke, ktorá má v tvári smutný výraz, vedel dobre, že by to mohol urobiť. A mohol by celkom zmeniť jej život. Ale takéto niečo bolo mimo pravidiel. Ponúkala sa tu príležitosť mnohých ľudí urobiť šťastnými. Stovky, možno aj tisícky ľudí. Na chvíľu ho chytil závratný pocit nad toľkými možnosťami. Chvíľu ešte nad tým premýšľal a potom sa vybral ďalej. Cítil sa unavene.

Ako slnko plynulo oblohou nad mestom, po námestí sa posúval tieň náprotivnej budovy – tmavá špička veže práve dosiahla úpätie sochy. Musel sa zastaviť. Jednoducho to musel urobiť, bolo to predsa jasné.

Zviezol sa na lavičku a pozoroval most. Tri červené autá v rade za sebou znamenajú bolesť. Silnú bolesť. Na chvíľu ho to rozrušilo. Zelené, šedé a červené prináša nádej, vôľu pokračovať, ale v opačnom poradí je to naopak: zúfalstvo. Teraz išli správne. Vedel, že o chvíľu bude môcť vstať a vybrať sa ďalej. So zavretými očami narátal do dvadsať a postavil sa. Pred sebou mal poslednú etapu cesty.

Drobné halúzky, ktoré padali zo stromov, pretože fúkal vietor a na všetko v okolí si sadali vtáci, nesmeli byť v žiadnom prípade prekrížené. Nikto z tých ľudí, čo chodili okolo, si to neuvedomoval a pritom šlo o takú vážnu vec. Jemu jedinému to bolo jasné, jemu jedinému spočívalo na pleciach ťažké bremeno zodpovednosti. On to musel napraviť, inak by hrozilo vážne nebezpečenstvo tomuto mestu a všetkým jeho nevšímavým obyvateľom. Svet by sa odrazu ocitol vo vzduchoprázdne.

Mal trpezlivosť. Jeden takýto výjav sa odohrával hneď tu a obďaleč videl ďalší. Chytil vetvičky a položil ich rovnobežne vedľa seba. Bol spokojný a spravil malý krôčik k  nasledujúcim dvom. Až keď mu pod ľavou nohou zašuchotal ďalší obal od cukríkov, zalial ho pot. Chyba! Uskočil, ale už bolo neskoro.

Vyčerpaný sa oprel o studenú stenu. Čakal, čo bude.

Nič sa nedialo. Pomaly, veľmi opatrne sa postavil.

Potom sa odrazu ozval výbuch. Sklá na stanici metra sa s treskom rozleteli, maličké úlomky dosiahli až k nemu a so štrngotom sa rozutekali po dlažbe. Ľudia sa vrhali v zdesení na zem. Z podzemia vyšľahli plamene a začal sa valiť hustý, štipľavý čierny dym. Zovšadiaľ sa ozývali výkriky. Zdola vybiehali cestujúci ako rojaci sa hmyz. Potkýnali sa a padali. Ktosi zastavil premávku na neďalekom bulvári.

Odrazu si všimol, že stojí v dave. Všetci sa dívali na horiacu budovu. Na rohu zúfalo kričal nejaký muž, mal dotrhané šaty a na tvári čierne šmuhy. Ďalší dvaja vybehli spod zeme a niesli ženu, celú od krvi. Kašľali a dusili sa. Vzduch bol plný zápachu spálenej gumy.

Vraj tam zostalo zavalených veľa ľudí – počúval vzrušené hlasy – vzduchom sa nieslo aj niečo ako teroristický útok a podobné veci. Vídaval to v správach, ale teraz vedel, že sa to celé zbehlo úplne inak. On jediný to vedel. Chvíľu zmätene počúval chaos hlasov. Ľudia zvyčajne majú radi, keď sa niečo deje, najmä ak sa ich to priamo nedotýka.

Povedal tiché: Prepáčte…! staršiemu mužovi v obleku, ktorý stál na kraji chodníka a všetko vzrušene hltal očami; potom aj žene s taškami plnými nákupov. Nikto mu nevenoval pozornosť. Ľudia sledovali zavýjajúce požiarne autá a sanitky. Zvažoval teda, že to vysloví zreteľnejšie a o niečo hlasnejšie. Ale nakoniec si všetko rozmyslel. Pokrčil plecami. Zvrtol sa a vykročil na dlhú cestu domov.

Ak bude mať šťastie, do vedľajšej ulice dorazí ešte pred súmrakom. Ale už žiadne chyby!

Na pleciach niesol zodpovednosť celého sveta.