Sused Sokel, vám vravím, prepadol čitateľskému syndrómu. Popri iných chorobách ho dostala aj táto, na ktorú na webe nenachádzam liekov. Sokel sa ráno zobúdza za spevu Čin-Čin, po ceste do práce zdraví Starenky učiteľky, za dverami jeho šéfa bdie Neprebudený, a tak si pri rannej káve číta Zločin a trest ako prevenciu pred skratkovitým konaním. Postupne sa Sokel mení na litery zákona, o pol tretej je tento referent dokonalý ako Romboid a teší sa na svojich Sto rokov samoty po šesťdesiatke. Rozhodol som sa konať, nenechám predsa suseda napospas literatúre, požičal som si od neho všetky nebezpečné tituly pod zámienkou večitej žízne a naládoval som papierom komoru. Keď som hladný, vytiahnem si Mechanický pomaranč či pozriem do Bitúnku číslo 5, aby som čochvíľa kľúčovou dierkou na balkóne dozrel na Sokela, ktorý sa, zbavený tiaže písmenkového olova, začal venovať susede Rozárii. Nosí jej kvety, čo vytrhol zo záhona, o ktorý sa starodievocky stará a následne ju utešuje dlho do noci. Týždne bežia ako etiópsky poštár a ja som prečítal prakticky všetko, čo kedysi Sokela trápilo. O týždeň má svadbu a mne ešte ostáva jeden titul, ktorý som si labužnícky nechal nakoniec. Volá sa Idiot.
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
