Keby som bol slonom,
všetkých by som zdravil ušami.
Mamku, ocka, susedu, čo býva nad nami,
kamarátov z ihriska i zo školy,
kýval by som, čo mi ucho dovolí.
Keby som bol slonom,
dupal by som ako slon.
Vydupal by som si rezňov po plafón.
Usporiadal v obývačke hostinu,
ktorú by ver nikto známy neminul.
Keby som bol slonom,
všetko by som robil chobotom.
Vysával dom, polial trávnik za plotom,
obral v sade hrušky, jablká,
orech striasal, mocne otĺkal.
Keby som bol slonom,
chodil by som po štyroch.
Za ovocím liezol
ako myška za syrom.
Keby som bol slonom,
nemal by som žiadne frajerky.
Na škôlkarské lásky
bol by som už trochu priveľký.
Na tie väčšie, by som si zas netrúfol.
Bál by som sa, že dostanem za ucho.
Nevedel by som, ako na ne,
bol by som slonom v porceláne.
Keby som bol snehuliakom,
chodil by som do školy
len cez zimy.
Zvyšok roka by už boli
pre mňa letné prázdniny.
Aby som sa neroztopil,
jedol by som iba zmrzlinu.
Zlízal by som celé kopy,
mal by som ju povinnú.
Jahodovú, kakaovú
zhltol by som bleskove.
S hrncom čakal zas a znovu
na porciu šmolkovej.
Až by som sa vrátil z lovu,
gombíky by ledva držali!
Višňovú a jablkovú
dal by som si zabaliť.
Keby som bol liekom,
liečil by som zláskystrach.
Plachým dodal odvahu
a dôkladne ich prichystal
na lásku až po uši,
ktorú by im bolo vidieť na nose.
Srdcia by som rozbúšil,
rozhojdal ich tam a sem.
Keby som bol liekom,
liečil by som slabých
hory prenášať.
Naladil ich, aby
bola obloha aj pre nich belasá.
Keby som bol liekom,
liečil by som láskou sklamaných.
Otvoril im srdce
rušil zábrany,
pre ktoré sa báli zaľúbiť,
postaviť si srdce
znova naruby.
Keby som bol stenou, čo má uši,
vedel by som,
čo som iba tušil.
Že si ocko v sprche spieva,
potápa sa vo vani,
sused chodí po návštevách,
aj keď nie je pozvaný.
Sestra, tá si stále šušká
s mamkou, tajne, v kuchyni.
O chalanoch, lásky skúškach,
kým cukrujú záviny.
Keby som bol stenou,
čo má uši,
všetky steny
by som jedného dňa zrušil.
V kuchyni by vládlo čudné ticho,
dokým by som sestru nepodpichol.
Keby som jej vytáral, čo tuším,
ihneď by si zakrývala uši.
Ostala by celkom iste nemá,
zdúpnela by, zbledla ako stena.
Ocko by zas prestal spievať árie.
Za závesom vraj svoj talent neskryje.
Sused by sa z nášho gauča nepohol,
nestaral by sa, čo koho do toho.
Keby som bol kaprom,
tak by som si trúfol,
byť iba sám sebou.
Nešiel by som s húfom.
Plával by som proti prúdu,
v žiabri nosil háčik,
nedbal by som či sa budú
moje plutvy páčiť.
Keby som bol kaprom,
stretol by som piraňu,
s ktorou by som, kamoš,
vedel zostarnúť.
Preplávali by sme životom.
Neležali hore bruchom
ani náhodou.
Vedeli čo s voľnou sobotou
a držali sa stále nad vodou.
Lenka Šafranová – slovenská literárna vedkyňa, ktorá vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Prešovskej univerzite v Prešove, kde momentálne pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Je redaktorkou časopisu pre poéziu Vertigo, vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach niekoľko rokov spoluorganizovala stretnutia, ktoré interaktívnou formou približovali rôzne druhy umenia širšej verejnosti. Svoje recenzie a štúdie publikuje v literárnovedných periodikách, domácich a zahraničných zborníkoch. Je spoluautorkou monografie K funkcii subjektu v slovenskej poézii ženských autoriek (tzv. textovej generácie). Píše poéziu aj prózu, je laureátkou viacerých literárnych súťaží, v mnohých aj porotcovala. V roku 2018 jej vyšla debutová zbierka básní post partum. Vedie i literárne workshopy, odborné prednášky a venuje sa primárne Slovenskej literatúre po roku 1989.