(úryvok z knihy)

Hladní a sýti je satira o utečeneckej kríze v Európe. Je to nová kniha Timura Vermesa, autora politickej satiry o novom príchode Hitlera A je tu zas, ktorý rozvíril vody európskej literatúry. Kniha vyšla vo vydavateľstve Zelený kocúr v roku 2019 v preklade Svetlany Žuchovej.

Nemecko pre žiadateľov o azyl zaviedlo kvóty, celá Európa je až hlboko do severnej Afriky obohnaná nepriepustnou hranicou. Na opačnej strane Sahary vznikajú obrovské tábory, v ktorých milióny utečencov čakajú, čakajú a čakajú. Tak dlho, že za ten čas by sa do Európy dalo dôjsť aj peši, len keby to neznamenalo istú smrť. Keď najväčší z týchto táborov navštívi nemecká celebrita, moderátorka Nadeche Hackenbuschová, rozpozná mladý Lionel jedinečnú príležitosť. Spolu so stopäťdesiattisíc utečencami využije pozornosť televízneho publika a vydá sa na pochod do Európy. Kráska a utečenci lámu rekordy v sledovanosti. A kým sa televízna stanica teší zo živého spravodajstva so závratnou sledovanosťou a z miliónov z reklamy, nemeckí politici len bezmocne odvracajú pohľady, bagatelizujú a vyčkávajú. No čím je sprievod bližšie, tým silnejší je tlak na ministra vnútra Josepha Leubla. A tým nástojčivejšie sa Nemecku natískajú dve otázky. Čo robiť? A v akej krajine chceme vlastne žiť?

Utečenec sa usiluje kráčať čo najnormálnejšie, čo však nie je ľahké, lebo normálne sa necíti. Nedokáže ešte posúdiť, či jeho chôdza naozaj pôsobí prirodzenejšie. Vie akurát to, že normálna chôdza sa mu nedarí, kým ho znervózňujú pohľady okolia. Vtiahne teda hlavu medzi ramená, z reakcií, ktoré postrehne, však hneď usúdi, že to nebola šťastná voľba. Zrejme teraz vyzerá ako hrbatý bocian. To radšej vypnúť hruď, hlavu hore a nasadiť úškrn. To už je lepšie. Musí si len dať pozor, aby nezačal milostivo zdraviť ako tá stará anglická kráľovná. Mal to tak urobiť už dávno? Vlastne to nešlo. Veď nad tým, napokon, ktoviekoľko nepremýšľal. Doteraz si nie je istý, či to tak bolo správne. Zmeniť to už v každom prípade nemôže. Pomaly sa uvoľní, úškrn sa mení na úsmev. Postupne sa v novej role udomácňuje. Je predsa prirodzené, že sa naňho dívajú. Akoby to aj mohlo byť ináč: keď sa dni podobajú ako vajce vajcu, stanú sa aj najmenšie zmeny napínavé. Zaujímavé je, že svojím sebaistým vystupovaním vzbudzuje iné reakcie. Menej chichotu a častejšie sa mu dostane povzbudzujúceho prikývnutia či uznania. Bežia za ním dve deti, tak ako občas behávajú za autami. Mohlo by ich byť viac. Potom sa však skutočne objaví auto a deti sa stratia v kúdole prachu za ním. Utečenec sa začína s novou situáciou pohrávať. Pozrie sa naňho akési dievča a on na jej pohľad odpovedá tanečným krokom. Ona sa zasmeje. Je to príjemné. Bolo to tak správne. Oplatilo sa to. Naozaj to tak mal robiť už dávno. Utečenec zabočí za roh a zbadá Mahmou- da. Mahmoud čupí na zemi a pozoruje skupinu dievčat. Utečenec si strčí ruky do vreciek nohavíc a postaví sa vedľa neho. Mahmoud sa nehýbe. „Nemá to zmysel,“ poradí mu utečenec. „Nikdy nevieš,“ tvrdí Mahmoud a ani sa naňho nepozrie. „Teraz to viem celkom presne. Nedívaš sa správne.“ „Dívam sa tak ako všetci.“ „Veď práve,“ namietne. „Všetci sa dívajú na Naylu, všetci sa dívajú tak ako ty. Ako si teda má všimnúť, že nie si ako všetci ostatní?“ „Lebo vôbec nejde o Naylu.“ „Nejde o Naylu? Ale o Elani?“ „Možno áno, možno nie.“ „Tak to by bolo ešte trápnejšie.“ „A to už prečo?“ „Veď aj Elani si pomyslí, že sa dívaš na Naylu. Aj Elani si teda povie, že si ako všetci ostatní.“ Mahmoud zakloní hlavu a obráti pohľad nahor, až ho uprie na utečenca. „Napadá ti niečo lepšie?“ „Najlepšie urobíš, keď k nej prídeš akoby nič, nech sa Nayla môže pripraviť, ako ťa čo najlepšie odbije. A keď budeš priamo pri nej, keď bude Nayla už-už otvárať ústa – z ničoho nič sa obrátiš k Elani.“ Mahmoud opäť skloní hlavu. Premýšľa nad návrhom a potom sa ozve: „To je tvoje číslo. Ty si táraj. Ja sa skôr dívam. Moja moc sa skrýva v pohľade. Odkiaľ máš tie topánky?“ Mahmoud ani jediný raz nepozrel nadol. Možno sa jeho moc skutočne skrýva v pohľade. „Kto nefajčí, našetrí si,“ povie utečenec a otrčí Mahmoudovi škatuľku cigariet. Mahmoud si jednu zoberie a povie: „Ale viac ušetrí ten, kto žobre.“ Strčí si cigaretu za ucho a v drepe sa otočí k utečencovi, ako automechanik, ktorý hodnotí škodu. „Vyzerajú pekne,“ utrúsi uznanlivo. „Vyzerajú dokonca pravé. Keby som nevedel, že tu pravé nezoženieš, pomyslel by som si…“ „Pravdaže zoženieš aj pravé.“ Utečenec škatuľku opäť zaroluje do ľavého rukáva trička na širokom ramene. Cigarety tak síce nepôsobia príťažlivejšie, hneď ich je však vidno. A cigarety sú v každom lágri nenahraditeľné, aj pre nefajčiarov. Pomocou cigariet možno nadviazať kontakty, ulahodiť niekomu a netreba z toho hneď robiť veľkú vec. Cigarety sa zídu každému, ak aj nie pre seba, tak pre rodičov, súrodencov či pre kamaráta, akým je Mahmoud. Mahmoud netrpezlivo pobúcha utečenca po nohe. Lomcuje ňou, kým utečenec konečne nohu nezdvihne, aby si mechanik mohol obhliadnuť aj podrážku. „Skvelá farba. Kde sa dajú také zohnať?” kladie Mahmoud otázku zdola nahor. „U Mbeke? Tak to nebudú pravé.“ „Veru.“

„Tak vidíš.“ „Čo vidím?“ „Nie sú pravé.“ „Veru nie. Nie sú od Mbeke.“ „A od koho teda? Ndugu dal od obchodu s topánkami ruky preč, tým som si stopercentne istý.“ „Veď ich ani nemám od Ndugua.“ „Tak to potom už vôbec nebudú pravé.“ „Tak to teda bude fejk.“ Utečenec sa zasmeje. Mahmoud sa narovná. „Tak povedz už!“ „A ak sú od Zalanda?“ „Zalando nepredáva topánky.“ „Kvôli mne možno urobí výnimku.“ Mahmoud sa naňho skúmavo zadíva. Nikto nevie, ako sa Zalando naozaj volá. Všetci akurát vedia, že pracuje pre organizáciu a je Nemec. A zakaždým, keď ho niekto poprosí o láskavosť, odpovie to isté: „A čo ja s tým mám? Čo som ja Zalando?“ Nezvyčajne hlúpy výrok, veď nikto nevie jeho pravé meno. Možno je napokon naozaj tým slávnym Zalandom. „Tak si to teda nechaj pre seba,“ odfrkne Mahmoud. Vytiahne cigaretu spoza ucha a so spýtavým výrazom v tvári ju otrčí utečencovi. Utečenec vytiahne z vrecka nohavíc zapaľovač. Ak chce človek niekomu ulahodiť cigaretou, musí ju aj dokázať zapáliť. Inak si každý nájde niekoho so zapaľovačom a užitočný rozhovor sa tak neuskutoční. Nikto viac nepočúva, polovicu zabudnú alebo ju nikdy ani nevnímali. Mahmoud a utečenec kráčajú mlčky prašnou ulicou. Mahmoud sa pozrie na svoj smartfón. „V Berlíne práve jedia zemiaky a prasacie paprčky.“

„Kto by chcel do Berlína?“ „Ja nie.“ „Ja tiež nie.“ „Je tu krásne!“ vykríkne Mahmoud. „Je tu nádherne,“ odvetí utečenec a roztiahne ruky. „Najkrajšie kamenie sveta! Slnko zadarmo. Čo už len majú v Berlíne, čo my tu nemáme?“ „Blondíny,“ kontruje Mahmoud a fajčí. „A keby aj? Kto by už len chcel blondínu?“ „Ja. Na skúšku.“ „Ale Mahmoud!“ Utečenec sa Mahmoudovi postaví do cesty, jemne ho vezme za plecia a káravo sa mu zadíva do tváre. „Blondíny stvoril diabol. Kto si do domu pustí blondínu, nevyhne sa nešťastiu. Ochorieš. Polia ti uschnú. Poslúchni svojho starého otca: Blondína ťa uriekne a všetky kozy ti umrú hladom.“ „Aké šťastie! Mne už všetky kozy hladom umreli. Mám teraz nárok na blondínu.“ „Nikdy si nijaké kozy nemal.“ „Tým je to nespravodlivejšie! Takže dostanem rovno dve blondíny.“ Utečenec sa smeje. Mahmoud tiež. „Takže? Odkiaľ sú tie topánky?“ „Kúpil som ich.“ „Nové?“ „Nové.“ „A odkiaľ máš peniaze?“ „Aj ty by si mal peniaze.“ „To hej. Ja ich však nevyhadzujem. Aspoň nie za také hlúposti ako topánky.“ „Na čo teda? Za prevádzača?“

„Na to môžeš vziať jed. Ale za extra prevádzača.“ „Čo nepovieš,“ vysmieva sa mu utečenec. „Dokonca za extra prevádzača.“ „Pozrime sa. Ďalší cestovateľ.“ To prehovorí Miki. Miki stojí za svojím barom na táborovej highway. Bar si stĺkol zo starých klád a dosák z drevotriesky. Niekoľko vlnitých plechov a kapota zo starého mercedesu zabezpečujú tieň. Kedysi mal v pláne celý ho natrieť. No ako to už býva, raz príde návšteva, raz prší, inokedy vám najlepší kamarát odmietne pomôcť, lebo akurát sa fláka so svojou ženou, človek sa ani nenazdá a päť rokov je fuč. To potom už len čaká, kedy sa bar rozpadne, aby mohol postaviť nový. Zatiaľ však, nanešťastie, ešte pevne stojí. Bar nie je zas až taký malý, aby Mikiho nechali na pokoji, to by nenechali nikoho. No je dosť malý, aby ho gangy príliš neotravovali. Veď bez ochrany gangov by mu ani vždy nefungovala elektrina na chladničku. „To si píš, že odcestujem!“ Mahmoud ostane stáť. „Nie každý sa totiž uspokojí s touto dierou.“ „Nebuď si zase taký istý,“ upozorňuje Miki. „Čo poviete?“ Siahne pod pult a hodí im cez cestu kocku ľadu. „Dobre vychladený drink ešte pred veľkou cestou?“ Utečenec chce ľadovú kocku chytiť, no Mahmoud po nej chňapne a strčí si ju do úst. „Ďakujem, už mám.“ „Poďme,“ navrhne utečenec. „Pozývam ťa.“ A postrčí Mahmouda k Mikiho pultu. „Dvakrát to najlepšie. A aj ty si jedno otvor.“ „Ďakujem vám, pane,“ odpovie Miki vznešene a postaví na bar tri fľaše, z toho jednu pred seba. Mahmoud je trochu prekvapený.

„Najprv nové topánky, potom dovozové pivo. Niečo mi ušlo?“ „Ešte neviem,“ vyhne sa odpovedi utečenec. „Už toľko nerečni a pi. Možno to nakoniec nebol najlepší nápad.“ „To teda nebol,“ prikyvuje Mahmoud. „Pivo je vždy ten najlepší nápad,“ uistí ich Miki a poriadne si odpije. Je fakt horúco. „Čo prevádzači znížili ceny?“ nedá pokoj Mahmoud. „Ten tvoj určite nie,“ uťahuje si z neho utečenec a nakloní sa k Mikimu: „Mahmoud šetrí na extra triedu.“ Miki vypleští oči. „Presne tak,“ prikyvuje Mahmoud. „Dobre si to zapamätajte. Tento tu nepocestuje len tak v nejakej tesnej tmavej dodávke.“ „A ako teda?“ Miki sa oprie o chladničku. Vezme z police krígeľ a začne ho leštiť, akoby mal každú chvíľu prísť niekto, kto bude piť pivo z pohára. „Tento tu si urobí pohodlie v tieni a bude čakať na prevádzača. V bielom mercedese. S krémovým interiérom. Prevádzač vyskočí z auta. Má na sebe uniformu ako tí chlapi pred drahými hotelmi a v ruke slnečník. Rýchlym krokom obíde auto, otvorí mi dvere a vyzve ma: Nech sa páči, Bwana Mahmoud!“ „Akože obíde celé auto, len aby ti otvoril dvere?“ Miki si krígeľ skúmavo prezerá v slnečnom svetle. „Tak sa píše v Knihe, vy neverci. A ja nastúpim a prejdeme hranice. Bude šoférovať celkom pomaličky a spýta sa ma, ako sa mi páči okolie. Môžeme ísť aj inokade. Stačí povedať, Bwana Mahmoud, povie a ja mávnem rukou: Nie, nie, to je v poriadku. Hlavná vec, že neprídeme príliš skoro.“

„To by bola naozaj katastrofa,“ posmieva sa mu Miki. „Hej, vtipkuješ, lebo ničomu nerozumieš. O Nemecku vieš figu borovú. Ja viem, o čom hovorím, a môžem ti povedať, že Nemci nemajú radi, keď človek príde príliš skoro.“ „Keď človek príde neskoro,“ opraví ho utečenec. „Neskoro aj príliš skoro.“ „To je kravina!“ „To tvrdí aj prevádzač, ale ja namietnem: Aká kravina? Poviem ti, novému Merkelovi totiž nebude príjemné, keď dorazím a moja izba ešte nebude pripravená. Takže mu prikážem: Preto prejdeme hranice ešte raz. A on prikývne: Prejdeme hranice tak často, ako si budete priať, Bwana Mahmoud. Ale nový Merkel už volal, že pre vás vyprázdnil dva hotely. Vraj si máte vybrať. A potom,“ pokračuje Mahmoud spokojne, poriadne si logne piva a veľmi ledabolo a zároveň veľmi presne postaví fľašu späť na vlhký kruh, ktorý zanechala na drevenom bare, „a potom vyhlásim: Chcem iba hotel, v ktorom sú záchody na rovnakom poschodí ako izby.“ „Máš to premyslené,“ súhlasí utečenec. Zdvihne svoje pivo, ťukne ním o Mahmoudovu a Mikiho fľašu a napije sa. „Znie to dobre,“ ozve sa Miki, „ale nesedí to. „Ak je tu niekto, kto sa nepovezie v tesnej tmavej dodávke, tak tento tu,“ a pritom ukáže palcom na seba. „Lebo tento tu nikam nepôjde. Ani sa z tejto diery nepohne. Ale teba, milý môj, ošklbú a tvoju mŕtvolu vyhodia v púšti. Na krémovom fúriku.“ „Nekaz mi to,“ kára ho Mahmoud. „Najlepšie na tom je, že ja som už tam, kde sa ty ešte len chceš dostať. Lebo tu sú všetky záchody na tom istom poschodí. Také poschodie nenájdeš nikde v Európe.

Päťdesiat kilometrov štvorcových. Najväčší apartmán na svete!“ „Haahaa!“ predstiera Mahmoud smiech. Nepozrie na Mikiho ani na utečenca, ale uprie pohľad ponad stany na nekonečnú modrú oblohu. Utečenec si všimne, že Mahmoud sa im teraz nechce pozerať do tváre. Tá fantázia bola síce trochu prehnaná, no bola pekná, a z výrazov ich tvárí by Mahmoud akurát vyčítal, ako veľmi má Miki pravdu. Od chvíle, keď Nemecko otvorilo dvere dokorán, uplynulo priveľa času. Kedysi, keď na mieste Merkela ešte sedela žena. Byť v správnom čase na správnom mieste bola vtedy životná výhra. Také niečo sa nezvykne opakovať. Trčia tu už poldruha roka a koniec je v nedohľadne. Utečenec sa otočí a oprie sa vedľa Mahmouda chrbtom o bar. Díva sa na druhú stranu ulice. Je odpoludnie. Rýchlejšie a mocnejšie deti sa vracajú z obchôdzky, na ktorej zbierali drevo. Keď na nich utečenec v tábore prvýkrát dohliadal, končili už okolo poludnia. Ale keď palivo potrebujú milióny ľudí, musia chodiť čoraz ďalej. Drevo, konáre, trus, čokoľvek. Milióny a deň čo deň ich je viac. Tak to jednoducho je. Stále prichádzajú ďalší a ďalší a nikto nesmie odísť. Kedysi ľudí rozposielali ďalej, do Maroka, do Líbye, do Egypta alebo aj naspäť do krajiny pôvodu. To však bolo kedysi. Skôr ako Európa postupne pozatvárala hranice. Blíži sa pieskový pes. Veľa z neho neostalo, je to vlastne len akýsi kôš na štyroch nohách potiahnutý srsťou, ktorý dychčí. Skláňa hlavu k zemi, pohľadom dôsledne skúma kraj cesty. Nikam nejde, aby niečo oňuchal, dobre vie, že tu nie je nič, čo by stálo za oňuchávanie. Potom zastane a otočí hlavu k trojici pri bare. Má len jedno oko, no v tábore to úplne stačí. Nikto ho k sebe neláka, ale nikto po ňom ani nehádže kamene. Aspoň že tak. Pes sa rozhodne, že stojí za námahu zavrtieť chvostom. Miki unavene kývne rukou. Pes prestane krútiť chvostom a ide ďalej. Tak nejako si to Európa predstavovala s utečencami. Keď ľudia nasadali do člnov, Európa sa pokúsila uzavrieť Stredozemné more. A keď si Európa uvedomila, že celé more sa uzavrieť nedá, že dokonca nie je možné ustrážiť kľukaté, státisíce kilometrov dlhé pobrežie, vrátili hranicu naspäť na pevninu, no tentokrát do Afriky. Zaplatili Egyptu, Alžírsku, Tunisku, Maroku a trochu aj Líbyi, no tej, pravdaže, menej. Veď dodnes nevedia, komu majú v Líbyi ponúkať peniaze. Ale ani to Európanom nestačilo. Aj preto, že Severoafričania sa poučili. Neraz sa nahlas zamysleli, čo by sa stalo, keby tieto hranice zas až tak nestrážili. To mali od Turkov. Tí ich naučili, ako si človek získa rešpekt. Stačí, aby vytiahol utečeneckú kartu. Takže Európania sa ešte raz buchli po vrecku a ďalšiu hranicu vytýčili južne od Sahary. Práve preto sa na Mahmoudovom sne o špičkovom prevádzačovi už nedokážu smiať. „Prezradím vám tajomstvo,“ ozve sa utečenec a ani sa na nich pritom nepozrie. Jeho pohľad sa vznáša nad táborom, nad nekonečným táborom. Neraz zašiel až po jeho koniec. Dá sa to, ak má človek dosť času. Na jednej strane sa potom otvára prázdnota, prázdnota plná prachu a piesku a kamenia a ešte väčšej prázdnoty medzi dvoma prázdnotami. A na druhej strane vidno stany a chatrče pripomínajúce stany a stany pripomínajúce chatrče a zaplátané stany a deravé stany a opustené stany a preplnené stany, a keď potom človek nemá čo robiť, môže sa zamyslieť, či jestvuje nejaké bez útešnejšie miesto. Keď si na nijaké nevie spomenúť, ide si pospať a jednoducho sa o niekoľko dní vráti. Človek by sa mohol vrátiť hneď na druhý deň, kto má však ešte ako tak všetkých päť pohromade, ten si to dobre rozmyslí. „Prezradím vám tajomstvo,“ zopakuje utečenec. „Áno?“ Mikiho pohár vŕzga. „O topánkach.“ „V topánkach sa skrýva nejaké tajomstvo?“ Mahmoud mlčky ukáže nadol. Miki sa očividne nakloní ponad rozheganý bar, utečenec si to všimne, lebo hranatá doska sa mu s vrzgotom zaryje pod lopatky. Potom tlak povolí a Miki prehovorí: „Ale čo! Nové topánky!“ To o prevádzačoch bola najväčšia lož zo všetkých. Vraj chceli bojovať proti prevádzačom. Vlády predsa prevádzačov nemôžu poraziť. Je to ako s drogami, šľapkami a alkoholom. Vlády nemôžu ovplyvniť nič iné iba ceny. Každý jeden policajt, každá jedna vojnová loď, v konečnom dôsledku sa akurát zvýšia ceny. A presne to sa stalo. Ceny stúpali a stúpajú dodnes. Dovoliť si ich môže už len málokto. Podčiarknuté a sčítané to znamená, že prevádzači pracujú menej a zarábajú viac. A nielen to. Zo zárobku menej odovzdávajú, lebo si vystačia sami. Kedysi, kým to ešte fungovalo s nafukovacími člnmi, bol to organizovaný masový trh, ktorý vytváral pracovné miesta po celej Afrike. Jedni šírili informácie, identifikovali miesta stretnutia, ďalší čakali pri transportoch a zháňali plávacie vesty. Taký čln plný ľudí si vyžaduje nejedného poslíčka, nejedného šoféra. A dokonca aj ten, kto mal prázdne vrecká, si mohol cestu zaslúžiť, ak bol ochotný čln kormidlovať. Nedá sa poprieť, že všetci zúčastnení mali ako-tak férové vyhliadky. Veď kormidlovať nafukovací čln dokáže aj úplný idiot. Ale teraz? Teraz nevyšlú nafukovací čln s osemdesiatimi, ale malé lietadlo s ôsmimi pasažiermi. Prípadne starú helikoptéru. Pilot je odborný pracovník. Lietadlo alebo vrtuľník treba síce udržiavať, lenže aj to dokážu iba odborníci. Prevádzači dnes teda zamestnávajú samých odborníkov. A pomocníci, ktorí sa stali zbytoční, neprestávajú plniť tábory. „Dospel som k názoru, že už nemá zmysel šetriť,“ utrúsi utečenec. „Vzdávaš sa?“ prekvapí sa Mahmoud. „To nehovorím. No hovorím, že šetriť nemá zmysel.“ „Správny postoj,“ Miki ho zozadu poklepe po ramene. „Ešte pivo?“ „Vravím, že nemá zmysel šetriť. To ešte neznamená, že má zmysel chľastať.“ „Ako sa teda chceš dostať k prachom?“ „To netuším. Ale môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, ako by sa to mohlo podariť?“ Mahmoud zmĺkne. Veď čo tu možno dodať. Mahmoud by do seba sotva dokázal naliať toľko piva, aby mu nebolo jasné, že utečenec má pravdu. So stúpajúcimi cenami prevádzačov klesajú šance zarobiť v tábore dosť peňazí. Hoci tábor má teraz vyše dvoch miliónov obyvateľov. To je celé mesto. Z tábora sa však mesto nikdy nestane. Veď spustnutá krajina, v ktorej sa tábor nachádza, má miest akurát dosť, a ani tie nefungujú. Má aj vládu, ktorá pred tromi rokmi ešte nebola pri moci a ktorá už o ďalších päť pravdepodobne pri moci nebude. Medzitým čelí neprestajným útokom ďalších dvoch zoskupení, ktoré by mohli vládnuť rovnako dobre a čoskoro vládnuť asi aj budú. Tábor tu stojí a rastie len a len preto, že je v ňom niečo, čo nie je nikde inde: bezpečie. A ani toho nie je ktoviekoľko. Bezpečie zabezpečujú peniaze Spojených národov a Európanov. Vláda, ktorá je práve pri moci, za to pomáha s ochranou tábora. A to už vo vlastnom záujme, aby sa nezastavil príliv peňazí a rozvojovej pomoci a dodávok zbraní. V zásade za výnosnú cenu prenajímajú jednu z najnevýnosnejších oblastí sveta, takže obe skupiny vzbúrencov sa ešte viac snažia dostať sa k moci, aby si do vrecka strčili svoj podiel utečeneckých provízií. Výsledkom je, že tábora sa takmer pätnásť rokov nikto ani nedotkol. Je tu dosť bezpečne, aby sa tu dalo prežiť, no nie premýšľať nad budúcnosťou. V tábore sa možno zariadiť, tak ako sa zariadil Miki. Možno si dokonca jedného dňa dovolí starú použitú chladničku na pivo, ak chce uveriť v toľkú budúcnosť. No nikto tu nevybuduje továreň. Nikto neinvestuje do stanovej dedinky, ktorá môže byť o dva týždne fuč. A preto tu nikto nikdy nebude ponúkať prácu. Veď ešte celé desaťročia tu nebude nič len prach a piesok a sucho. Muž si tu nemá ako zarobiť a žena len tým jediným spôsobom, akým to ženy robia už tisícročia. Súčasná situácia je však taká, že ani najkrajšia žena sveta si tu nevytrtká dosť prachov, aby zaplatila prevádzačov, ktorých ceny sa Európanom úspešne podarilo navýšiť. Platí to pre každého jedného obyvateľa tábora vrátane Mahmouda. Pre toho dokonca ešte viac, pretože s Mahmoudom nikto trtkať nechce. „Nemá zmysel šetriť,“ zopakuje utečenec vecne. „Veď aj tak som deň čo deň ďalej od sumy, ktorú prevádzač žiada.“

„Nemusí to byť predsa rovno extra trieda,“ namietne Mahmoud. „Nie je to jedno?“ „Čo s tým majú nové topánky?“ vyzvedá Miki a vráti krígeľ na policu. „Aj tak sa nikam nedostaneš.“ „Lepšie sa mi chodí.“ To je, mimochodom, pravda. Väčšinou sa tu nosia plážové žabky alebo papuče, ak človek práve nie je dieťa. Deti totiž všade pobehujú bosé. „Netreba tu predsa bohviekam chodiť.“ „Chodiť sa dá aspoň zadarmo.“ Utečenec zmĺkne. Povedal to vlastne iba z trucu, a predsa sa mu zdá, že na čosi prišiel. Na súvislosť, ktorú zatiaľ nevie presne pomenovať. „No a?“ Mahmoud uprie na utečenca spýtavý pohľad. „Pozri, nemôžem si dovoliť prevádzača, lebo naňho nemám prachy. No mám čas. Času mám, koľko chcem. Trčím tu už poldruha roka. Keby som každý deň prešiel čo i len desať kilometrov, bol by som dnes o päťtisíc kilometrov ďalej.“ K tomu Mahmoud najprv nemá čo dodať. Miki tiež mlčí. „Päťtisíc kilometrov, to nie je zlé,“ premýšľa teraz utečenec nahlas. Sám nevie, čo tým chce povedať, zdá sa mu však, že tam kdesi sa skrýva ešte viac užitočných myšlienok. „Päťtisíc kilometrov. Zadara. A prachy, ktoré by inak zinkasoval prevádzač, by boli stále moje.“ „Jasné, a možno nielen tie,“ šomre Mahmoud. „Z čoho by si asi tak pri tom pochodovaní žil?“ „Presne tak, musím jesť a piť. Stačí si však spočítať, ako dlho by som vyžil z úspor.“ „V Berlíne vraj nie je práve najlacnejšie,“ kuviká Miki, no neznie to ufrflane, skôr zvedavo. Aj on chce vedieť, kam tieto úvahy vedú. Hoci ho o to nikto nežiada, postaví pred utečenca ďalšie pivo. „Hej,“ zaprotestuje Mahmoud, „a čo ja?“ „Keď niečo poriadne vymyslíš, dostaneš aj ty,“ odbije ho Miki. „Z úspor mi teda trochu ubudne a budem o päťtisíc kilometrov ďalej…“ Mahmoud dobiedza: „A čo hranice?“ „Mohol by som si zadovážiť sprievodcu. Tí nestoja až toľko.“ „Jasné, tí sa ťa už nevedia dočkať a ponúknu ti výhodnú zľavu. Keby som ja ponúkal výhodné zľavy, tak jedine extra prevádzačovi. Tí sa totiž vždy vrátia. Výhodné zľavy verným zákazníkom.“ „Dobre, dobre,“ chlácholí ho utečenec. „Zas také premyslené to ešte nemám.“ „Potom sa ten týpek s výhodnou zľavou ocitne na európskych hraniciach. Povedia, že pochádzaš z úžasnej krajiny a sám nevieš, ako dobre sa v nej máš. A basta fidli.“ „Dobre, dobre…“ „Akože dobre?“ hnevá sa Miki. „Za toto som ti dal pivo?“ „Nesľuboval som nijaké zázraky!“ Utečenec sa ich snaží odbiť, už je však neskoro. Cíti sa, akoby mu práve čosi napadlo, no v rozhodujúcej chvíli ho niekto vyrušil. A nápad je fuč. Pokúša sa nájsť stratenú niť, zatvorí oči a dúfa, že sa opäť ponorí do prúdu myšlienok ako do sna, z ktorého sa človek prebudí, ale do ktorého sa môže pri troche snahy zase vrátiť. „Nemám peniaze, ale mám čas,“ opakuje utečenec. „A mám dve nohy…“ „To sme už počuli.“

A potom je ten nápad raz a navždy preč. Zlostne schmatne fľašu s pivom a logne si skôr, ako mu ju Miki zase vezme. Občas to totiž robí, takže človek by sem radšej nemal prikvitnúť príliš neskoro a navyše na mol. Ľahko sa potom stane, že dostane fľašu, ktorá je plná iba naoko. „Jedno je však isté,“ zhrnie. „Nech šetrím, ako šetrím, na prevádzača mi to nikdy nebude stačiť.“ „No tak,“ utešuje ho Mahmoud. „To sa ti len zdá. Nedá sa vylúčiť, že ceny zase klesnú, a potom budeme medzi prvými.“ „Tie teda určite neklesnú,“ vyhlási utečenec rezolútne. „Európa nás nechce. Nikto nás nechce. A čím menej ťa niekto chce, tým viac si za cestu nechá zaplatiť.“ Nikto z nich k tomu nemá čo dodať. No aby zdôraznil svoju rozhodnosť, aby ešte raz podčiarkol správnosť svojej pôvodnej myšlienky, pozve ešte raz všetkých troch na pivo. Kým tam tak sedia a hĺbajú, nemôže sa striasť pocitu, že práve prepásol úplne jedinečnú príležitosť.

Publikované: 08/06/2020