Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“
Giovannin príbeh sa odohráva v prostredí strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov.
Do akého zrkadla sa má Giovanna pozrieť, aby sa našla a zachránila? Nájde kľúč k tajomstvu svojej vlastnej osobnosti vďaka tete Vittorii a chudobnej štvrti, z ktorej pred rokmi ušiel jej otec? Giovannu čaká čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.
Elena Ferrante je autorka Neapolskej ságy, ktorú tvorí štvorica románov Geniálna priateľka (2015), Príbeh nového priezviska (2016), Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú (2017) a Príbeh stratenej dcéry (2017). V roku 2018 začal Saverio Constanzo nakrúcať seriálovú adaptáciu ságy v taliansko-americkej koprodukcii.
Elena Ferrante je autorkou románov Zraňujúca láska (2018), Dni opustenia (2018), Temná dcéra (2017). V zbierke listov, rozhovorov a krátkych textov s názvom Frantumaglia (2019) približuje svoje spisovateľské skúsenosti. Napísala aj knihu pre deti Pláž v noci (2019) a jej stĺpčeky z denníka Guardian vyšli knižne pod názvom Náhodné úvahy (2019).
(Ukážka)
2
Otca som mala veľmi rada, vždy sa správal láskavo. Mal vyberané spôsoby, ktoré sa celkom nezlučovali s jeho telom, takým útlym, že šaty na ňom viseli a vyzerali o číslo väčšie, čo mu v mojich očiach prepožičiavalo nenapodobiteľnú eleganciu. Mal jemné črty tváre, hlboké oči s dlhými mihalnicami, dokonale tvarovaný nos, plné pery a vôbec nič na ňom nepôsobilo rušivo. Pri každej príležitosti sa na mňa obracal s veselosťou, nech už bola moja či jeho nálada v skutočnosti akákoľvek, a nezavrel sa do pracovne – kde stále čosi študoval –, kým odo mňa nevymámil aspoň úsmev. Radosť mu robili najmä moje vlasy; teraz ale neviem presne určiť, kedy mi ich začal chváliť, možno už keď som mala dva či tri roky. Isté je, že sme počas môjho detstva viedli takéto rozhovory:
„Aké pekné vlasy, kvalitné, lesklé, daruješ mi ich?“
„Nie, sú moje.“
„Buď trochu veľkorysá.“
„Ak chceš, môžem ti ich požičať.“
„Výborne, aj tak ti ich viac nevrátim.“
„Veď už máš svoje.“
„Tie, čo mám, som zobral tebe.“
„To nie je pravda, klameš.“
„Skontroluj si ich: boli príliš pekné, a tak som ti ich ukradol.“
Skontrolovala som si ich, ale len zo žartu, vedela som, že by mi ich nikdy neukradol. A smiala som sa, veľmi som sa smiala, s ním som sa zabávala viac než s matkou. Stále chcel niečo moje: ucho, nos, bradu, hovoril, že sú také dokonalé, že bez nich nemôže žiť. Tón, ktorým to hovoril, som zbožňovala; neustále mi tým dokazoval, že sa bezo mňa nevie zaobísť.
Prirodzene, otec sa takto nesprával ku všetkým. Niekedy, keď sa ho niečo príliš dotklo, zvykol rozrušene spájať veľmi vycibrený prejav s nekontrolovateľnými emóciami. Inokedy to, naopak, rýchlo usekol a uchyľoval sa ku krátkym, extrémne presným vetám, takým hutným, že nikto viac nenamietal. Títo dvaja otcovia boli veľmi odlišní od toho, ktorého som mala rada, a ich existenciu som začala objavovať približne v šiestich až ôsmich rokoch, keď som ho počula diskutovať s priateľmi a známymi, ktorí nás z času na čas navštívili a zápalisto debatovali o problémoch, ktorým som vôbec nerozumela. Väčšinou som ostávala s matkou v kuchyni a nevšímala si, ako sa pár metrov od nás hádali. Ale niekedy, keď mala matka prácu a zatvorila sa vo svojej izbe, som ostala sama v predsieni, kde som sa hrala alebo si čítala, najmä čítala, povedala by som, lebo rodičia veľmi veľa čítali a mne sa páčilo byť ako oni. Ich diskusie som si nevšímala, hru alebo čítanie som prerušila, iba ak sa náhle rozhostilo ticho, v ktorom zazneli otcove cudzie hlasy. Od toho momentu mal hlavné slovo a ja som čakala, kým sa stretnutie skončí, aby som zistila, či je opäť taký ako vždy – milý a s prívetivým tónom.
Večer, keď vyslovil tú vetu, sa práve dozvedel, že sa mi nedarí v škole. To bola novinka. Od prvej triedy základnej školy som bola vždy dobrá žiačka a iba v posledných dvoch mesiacoch som začala zaostávať. Rodičom však veľmi záležalo na mojom prospechu a najmä matka sa pri prvých zlých známkach znepokojila.
„Čo sa deje?“
„Neviem.“
„Musíš sa učiť.“
„Ja sa učím.“
„Tak potom?“
„Niektoré veci si pamätám a iné zas nie.“
„Uč sa, kým si nebudeš pamätať všetko.“
Učila som sa až do vyčerpania, no výsledky boli naďalej neuspokojivé. A práve v to popoludnie sa išla matka porozprávať s učiteľmi a vrátila sa veľmi rozladená. Nevyhrešila ma, rodičia ma nikdy nehrešili, len mi povedala: učiteľka matematiky je najnespokojnejšia, ale vraj ak sa budeš snažiť, môžeš sa zlepšiť. Potom odišla do kuchyne pripraviť večeru a medzičasom sa vrátil otec. Z izby som počula, že mu referuje o sťažnostiach učiteľov, a pochopila som, že na moje ospravedlnenie sa odvoláva na zmeny ranej puberty. On ju však prerušil a jedným zo svojich tónov, ktoré pri mne nikdy nepoužíval – dokonca aj s náznakom nárečia, u nás doma úplne zakázaného –, mu vyšlo z úst čosi, čo určite nechcel, aby mu ušlo: „Puberta s tým nemá nič spoločné: začína sa podobať na Vittoriu.“
Keby vedel, že som ho mohla začuť, som si istá, že by nehovoril spôsobom takým vzdialeným našej zvyčajnej pobavenej ľahkomyseľnosti. Obaja si mysleli, že dvere mojej izby sú zavreté, vždy som ich totiž zatvárala, a neuvedomili si, že jeden z nich ich nechal otvorené. A tak som sa v dvanástich rokoch z otcových úst dozvedela, hlas mal pridusený snahou hovoriť potichu, že sa začínam podobať na jeho sestru, na ženu, v ktorej – ako som ho neraz počula tvrdiť, čo si veľmi dobre pamätám – sa dokonale snúbili škaredosť s ničomnosťou.
Tu by mohol niekto namietať: trochu preháňaš, tvoj otec nepovedal doslova: Giovanna je škaredá. Pravda, nemal v povahe súdiť tak príkro. Ale prechádzala som obdobím, keď som bola veľmi zraniteľná. Už takmer rok som mala menštruáciu, moje prsia boli až príliš nápadné a hanbila som sa za ne, bála som sa, že smrdím, neustále som sa umývala, chodila som spať namrzená a zobúdzala som sa ešte namrzenejšia. V tom období ma dokázalo utešiť a ubezpečiť len vedomie, že on na mne zbožňuje absolútne všetko. A tak v okamihu, keď ma prirovnal k tete Vittorii, som sa cítila horšie, než keby povedal: Giovanna bola kedysi pekná, teraz ošpatnela. Meno Vittoria znelo u nás doma ako meno nejakej obludnej bytosti, ktorá poškvrní a nakazí každého, koho sa dotkne. Nevedela som o nej takmer nič, videla som ju naozaj len párkrát, ale – a o to ide – z tých málo príležitostí som si vybavovala iba znechutenie a strach. Nie znechutenie a strach, ktoré by vo mne mohla vyvolať ona z mäsa a kostí, koniec koncov som si na ňu vôbec nespomínala. Desili ma znechutenie a strach, ktoré vzbudzovala v mojich rodičoch. Otec hovoril o svojej sestre odjakživa hmlisto, akoby robila hanebné rituály, ktoré zneuctievali ju a každého, s kým sa stýkala. Matka ju, naopak, nikdy nespomínala, a ak náhodou zasiahla do manželových výbuchov, vlastne sa ho snažila umlčať, akoby sa obávala, že Vittoria, nech by sa nachádzala kdekoľvek, by ich mohla začuť, načo by sa hneď ráznymi krokmi rozbehla hore po Via San Giacomo dei Capri, hoci to bola dlhá a prudko stúpajúca ulica, zámerne so sebou vlečúc všetky choroby z nemocníc, s ktorými sme susedili, doletela by až k nám domov na šieste poschodie, rozbila by nábytok, metajúc šialené čierne blesky z očí, a matku by nafackala, keby sa pokúsila protestovať.
Iste, vytušila som, že za tým napätím musia byť spáchané a utŕžené krivdy, ale v tom čase som o rodinných záležitostiach vedela len málo a najmä som tú strašnú tetu nepovažovala za člena rodiny. Bola strašiakom z detstva, vysušenou a posadnutou siluetou, rozstrapatenou postavou číhajúcou v zákutiach domov, keď sa znesie noc. Bolo teda možné, aby som len tak, bez varovania, zistila, že naberám jej črty tváre? Ja? Ja, čo som sa až do tej chvíle cítila pekná a vďaka otcovi som sa domnievala, že takou aj navždy ostanem? Ja, čo som si vďaka jeho neustálemu potvrdzovaniu myslela, že mám nádherné vlasy, ja, čo som chcela byť milovaná, tak ako ma miloval len on, za akú ma privykol sa považovať, ja, čo som už trpela, lebo som cítila, že obaja moji rodičia sú so mnou náhle nespokojní a táto nespokojnosť ma rozrušovala a všetko zahaľovala?
Čakala som na matkine slová, ale jej reakcia ma neutešila. Hoci nenávidela všetkých manželových príbuzných a švagriná sa jej bridila, ako sa vám bridí jašterica, ktorá vám vybehne po holej nohe, nezareagovala kričiac: zbláznil si sa, moja dcéra nemá s tvojou sestrou nič spoločné. Obmedzila sa len na chabé, veľmi strohé: ale nie, čo to hovoríš. A ja som sa rozbehla zavrieť dvere, aby som už nič ďalšie nepočula. V tichosti som plakala a prestala som, až keď do izby vošiel otec, aby mi oznámil – tentoraz prívetivým hlasom –, že večera je hotová.
Už so suchými očami som sa k nim pripojila v kuchyni a s pohľadom upretým do taniera som musela zniesť sériu užitočných rád, ako zlepšiť svoj školský prospech. Potom som sa vrátila do izby predstierať, že sa učím, zatiaľ čo oni sa usadili pred televízorom. Pociťovala som bolesť, ktorá nechcela prestať ani sa zmierniť. Prečo otec vyslovil tú vetu, prečo mu matka prudko neoponovala? Bolo to ich nespokojnosťou so zlými známkami alebo znepokojením, ktoré nesúviselo so školou, ale trvalo už ktovieako dlho? A on, najmä on, vyslovil tie hrozné slová pre momentálnu nevôľu, ktorú som mu spôsobila, alebo svojím ostrým zrakom človeka, ktorý všetko vie a vidí, už dávno odhalil príznaky môjho blížiaceho sa pádu, zla, ktoré postupovalo a skľučovalo ho a proti ktorému sám nevedel bojovať? Zúfala som si celú noc. Ráno som vstala s presvedčením, že ak sa chcem zachrániť, musím sa ísť pozrieť, akú tvár má v skutočnosti teta Vittoria.
[…]
Preklad Ivana Dobrakovová
Zdroj: INAQUE
Publikované: 02/09/2020
