Dominika Moravčíková: Horský katalóg cicavcov

 dvor 

prídem na svet v tlmenom ľudskom sídle

plameň sviečky sa vtedy nepohne

ani v okamihu

pôrodu

z mojej hebkej škrupiny.

nezraní ma najväčší miestny dravec

a ani kliešť – budem sa

týčiť nad rodiskom

(viacerymi rodiskami, o ktorých

radšej nehovorím)

a krv mojej matky

sa pôsobením delenia sveta

rozpáli dobiela:

cena života leží v cene investície,

hovorí sa,

aj vták

môže byť v živote tak dôsledný

ako cicavec.

dve

viem, že na začiatku bola jedna miestnosť

jedno políčko krvi

možno tiež

jedna spojená

plynová, striebrosivá,

tekutá alebo až

celkom beztelesná kosť

vaše oddelenie nastalo

takmer okamžite

bolo to tak správne

niektoré typy dvojčiat

ostávajú navždy spútané

ale to predsa

nemohol byť váš prípad –

vy dve ste ako vzdialene príbuzné rastliny

rastúce v spoločnom kvetináči

čo neznamená, že by v tom nebolo

nič osobné –

naopak, osobné

bolo všetko,

od prvých buniek

pokožky pod vlasmi

po hlboké jadro tiel

ekonómia dvoch symetrických detí

sa rodičom vyplatila – ale to sme predsa

vedeli

dve zdravé sú menej náročné

ako jedno chorľavé

lepšie mať jedno a dve

než mať jedno a druhé a tretie –

cena života leží v cene investície

kiež by bolo možné všetko

vyskúšať po dvoch.

Kivi južný

Z čeľade kiviovité.

Vyskytuje sa na Novom Zélande –

nočný vták

vysoko teritoriálny.

Nelietavé kivi má na nohách štyri pazúry

a slabý zrak, za to silný čuch.

Nevydáva žiadne zvuky

ani nespieva.

Kivi kladie jediné

obrovské vajce

do zeme aj v ľudských záhradách

dožíva sa 20 rokov.

Ide o monogamný druh,

nesmierne vyberavý pri

hľadaní celoživotného druha či družky

preto sa nedarí

rozmnožiť ho v zajatí.

Samičky majú pár vaječníkov

(nezvyklé u vtáctva)

o jediné vajce sa stará samec.

Cena života

leží v cene investície – boh, ktorý

stvoril kivi, tomu rozumie.

Pri kladení obrovského vajca

samička niekedy zahynie –

aj vďaka tomu vieme, že zo všetkých

známych

ôdrod matiek

(aj tých mäkších, cicavčích)

je najviac milujúca a odolná

matka kivi.

krajina

manželky v našej dedine umierajú na rakovinu.

jedna za druhou, spravidla tie

najlepšie ženy.

ostávajú po nich

novostavby,

záhrady,

potomstvo, psy, mačky, bicykle,

kvetináče, bránky, bazény.

spíme na ich pomníkoch

keď vlci ešte žerú mäso za skalami

plačeme, keď už nevládzeme,

namiesto pečenia

nechávame na ich záhrady padať sneh.

nemá zmysel hovoriť o civilizačnej

rovine choroby, aspoň nie

v tejto chvíli,

aspoň nie

v zmysle jej každodennosti:

musíme ďalej rodiť a vychovávať

piecť koláče a umývať

na náhrobkoch kríže:

ak máš dosť rokov

zahryzni sa a sľúb

že už nikdy neodídeš

a dôsledne si odrátaj na prstoch všetkých končatín,

čo sa ešte v živote dá stihnúť:

aby o tebe nepovedali,

že si ako labuť, ktorá vletela do skla

pretože chcela príliš mnoho