Mgr. Markéta Andričíková, PhD. je učiteľka a literárna vedkyňa na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Učí svetovú literatúru a kultúru, no jej najobľúbenejšou pedagogickou aj vedeckou témou je literatúra pre deti a mládež,  jej estetické a etické aspekty. S manželom Mariánom Andričíkom sa snažia viesť k čítaniu aj dvoch synov – Martina a Jakuba. Vo voľnom čase sa okrem čítania s radosťou venuje výtvarným činnostiam (voskovanej batike, maľbe na hodváb) a tancu.

 

Kedy ste sa prvýkrát čitateľsky stretli s Muminovcami? Lebo ja som sa s nimi zoznámila až ako dospelý čitateľ vďaka manželovi a synovi. Muminovská sága sa stala súčasťou rodinnej histórie (syn mal obdobie, v ktorom kreslil iba hatifnatov)…

Ja som sa s Muminovcami stretla tiež ako dospelý čitateľ. Myslím, že úplne prvé stretnutie bolo cez ilustrácie – tie biele postavičky – akoby malí hrošíci – mi boli od začiatku sympatické. V ilustráciách je toľko nehy. Človek by si najradšej niektorú z tých bytôstok privinul. A potom som začala viac pátrať po knižkách, vedela som, že Slovart vydal v reedícii (lebo niektoré knihy série vyšli na Slovensku v preklade ešte v 70. rokoch) celú Muminovskú sériu od autorky Tove Jansson v roku 2007. Sú to knihy Blíži sa kométa, Čarodejníkov klobúk, Otecko píše pamäti, Čarovná zima, Povodeň u Muminovcov, Neviditeľné dieťa, Neskoro v novembri, Otecko a more.

Jednoduchosťou línií pripomínajú postavičky komiks, čo podľa mňa deti ihneď upúta. Avšak keď porovnám formát kníh Slovartu s tým zo 70. rokov z Mladých liet je mi ľúto, že reedícia neposkytuje taký priestor ilustráciám ako v minulosti. Aj obálky sú nevýrazné a je možné ich v záplave kníh, ktoré vyzerajú na pultoch krásne, ale zďaleka nie sú také kvalitné, ľahko prehliadnuť, nemyslíte?

Áno, to máte pravdu. Ja som si niekde cez antikvariát zohnala ešte to staré vydanie (knihu Blíži sa kométa). A je to oveľa krajšie vydanie. Je rozoznateľné a táto reedícia je na prvý pohľad trochu nevýrazná. Hoci, na druhej strane, oceňujem, že Slovart sa podujal na tieto projekty – vydávanie svetovej klasiky aj z oblasti literatúry pre deti.

Hoci vo Fínsku sú Muminovci na úrovni Disneyho postavičiek, u nás takí známi nie sú, prečo je to tak?

Áno, ak spomínate Disneyland, v Tampere je múzeum umenia – Tampereen Taidemuseon Muumilaakso (http://muumilaakso.tampere.fi/en/), ktoré ponúka tematicky projektovanú prehliadku so všetkým, čo súvisí s Muminovcami. V interiéri múzea natretom belasou farbou, podobne ako dom Muminovcov, sa návštevník ocitne v rozprávkovom svete. Miestnosti sú zariadené podľa jednotlivých kníh, na stenách je množstvo výjavov, v priestore zasa rozličné rekvizity, vrátane plávajúceho divadla (z knihy Povodeň u Muminovcov). Výstava ponúka aj virtuálny prístup.Ja som sa tam virtuálne stratila na niekoľko večerov. Je to môj sen – niekedy sa tam reálne pozrieť.

K vašej otázke – jeden z dôvodov slabej recepcie môže byť ten, že mnohí nerozumejú typu humoru, ktorý Janssonová využíva. Je to veľmi subtílny, neprvoplánový humor.

Kornel Földvári v jednej zo svojich recenzií napísal, že Janssonová učí humoru, využíva iróniu a sebairóniu. To asi nie je typicky slovenské. My sa berieme príliš vážne. U Janssonovej však irónia a sebairónia nebráni harmónii a šťastnému životu…

Podľa mňa práve preto, lebo Janssonová sa usiluje ukázať dieťaťu, ako sa dajú zvládnuť aj ťažšie situácie s humorom. Nazdávam sa, že je za tým autorkin prirodzený postoj k životu. Sama si musela asi všeličím prejsť a mnohé veci v medziľudských aj partnerských vzťahoch vyjasniť, keďže napríklad bola lesbička, a to v tých časoch ešte ani vo fínskej spoločnosti asi nebola samozrejmosť) a zároveň si uchovať autorskú aj osobnú integritu. Je tam aj zjavná umelecká citlivosť – jednak spisovateľská, jednak výtvarná. Dokázala to veľmi sugestívne prepájať, a pritom v tom cítiť prirodzenosť a úprimný záujem o detský svet.

 

Aké ďalšie hodnoty – okrem humoru a umeleckého cítenia – ešte Janssonová učí deti (a ich rodičov)?

Vo svojich knihách opisuje bohaté kultúrne dedičstvo severských ság, pri modelovaní čaopriestoru vychádza zo severskej prírody (lesy, more, fjordy, zasnežená krajina, ale aj sopky na neďalekom Islande – to je vidieť napríklad v knihe Blíži sa kométa), dôležitú úlohu u nej zohráva doslova kult dieťaťa a model rodiny.

 

Ak by sme ho porovnali s konceptom rodiny v slovenskej kultúre?

Myslím, že tie koncepty nie sú až také odlišné od tých severských – mama, otec, deti a starí rodičia či iní príbuzní – to je aj u nás konštantný koncept. Ale mám pocit, že na Slovensku je aj viac predsudkov – voči akýmkoľvek odlišnostiam. Je to strach z neznámeho, ktorý sa musíme naučiť prekonať. A prekonať sa dá iba približovaním sa k niečomu, čo nepoznáme, nie dištancovaním sa od toho. Tak, ako je to napríklad v muminovskej rodine. Oni sú nesmierne prirodzení. Veľmi často sa práve belasý domček v údolí stáva útočiskom rozličných iných bytostí, ktoré si Mumintroll privedie zo svojich dobrodružných výprav aj krátkych prechádzok. V knihe Čarodejníkov klobúk sa dočítame: „Na každej ceste si našli nových priateľov a priviedli ich so sebou do údolia. Mumintrollov otecko a mamička prijímali všetkých známych rovnako pokojne, iba čo vždy priniesli ďalšiu posteľ a roztiahli stôl.“

Udivuje ma, že muminovskí rodičia pristupujú k svojim deťom ako k rovnocenným partnerom a pritom nič nestrácajú zo svojej „mamičkovosti“ a „oteckovosti“.

Áno! V tom to je. V knihe Čarodejníkov klobúk je aj ďalší krásny výjav – mám ho veľmi rada, lebo pekne vystihuje tie rolové „stereotypy“ bez toho, aby ich autorka pranierovala: Rodinka a ďalší obyvatelia domčeka sa chystajú na výlet:„Mamička sa rozbehla pobaliť všetko potrebné. Nachystala prikrývky, rajnice, brezovú kôru, kanvicu na kávu, kopu jedla, olej na opaľovanie, zápalky a všetko na čo, z čoho a s čím sa je, zabalila dáždnik, teplé šatstvo, žalúdočnú medecínu, šľahač na sneh, vankúše, sieť proti komárom, plavky, obrus a svoju kabelku. Pobehovala sem a ta a rozmýšľala, či na niečo nezabudla, až napokon povedala: – Hotovo! Joj, ale sa teším, ako si pri mori oddýchnem!“ A vzápätí na to nasleduje v texte veta: „Muminov otecko si zabalil fajku a udicu.“

Aký je muminovský domov?

Je to priestor, kde si človek nájde zmysel svojho života, kde si nájde svoje pevné zázemie. Nedá mi nespomenúť obrazný výrok v štúdii Multikultúrna literatúra a využitie literatúry v multikultúrnej výchove vo Fínsku o rozdelení krajiny na tú časť, kde rastú jahody, a tú, kde rastú čučoriedky. Je to vlastne starý fínsky frazeologizmus. Vo fínčine znie „Omamaamansikka, muu ma mustikka“ a jeho význam autorky štúdie vykladajú v intenciách rozdielu medzi priestorom vhodným na pestovanie jahôd (to je priestor, kde sa predtým vypálila slama, teda je tam kultivovaná, úrodná zem) a priestorom, kde rastú čučoriedky (čo je väčšinou v lese, v divokom, nekultivovanom poraste, kde ich môže zbierať ktokoľvek). Z toho potom vyplýva, že domov predstavuje práve to kultivované miesto a diaľky zasa divoké lesy. Muminovci svoj domov nadovšetko milujú, ale zasa sa často vydávajú aj na cesty – dlhšie i kratšie.

Kontrast medzi bezpečím domova a nebezpečenstvom vonku nebráni tomu, aby sme prírodu obdivovali…

Krása prírody je jednou z najsilnejších tém Muminovcov. Rovnako ako Muminovci, aj Fíni si vážia prírodu. Radi chodievajú na dlhé prechádzky do lesov alebo k moru, zbierajú lesné ovocie a huby. Je to jedna z výrazných čŕt ich kultúry. Navyše tieto Janssonovej postavy sa za každých okolností usilujú pochopiť zákonitosti prírody, aby pre nich nepredstavovala neznáme nebezpečenstvo. Ak si napríklad porovnáme poveternostné, prírodné podmienky – Fíni ako národ sa museli vyrovnávať s mnohými prekážkami. Aj napríklad úrodnej pôdy tam možno nie je tak veľa ako v našom podnebnom pásme. Učilo ich to možno aj väčšej spolupratričnosti. Janssonová aj preto veľmi prirodzene pracuje s problematikou odlišnosti. V jej diele je aj toto kľúčové. Akceptovanie odlišností je zásadným momentom v akejkoľvek interakcii v muminovskom svete. Lebo porozumenie sa odohráva v oveľa hlbších vrstvách, ako sme schopní vnímať navonok.

Muminovci sú aj súčasťou vašej vedeckej práce…

Áno, vo svojej habilitačnej práci sa zaoberám literatúrou pre deti a mládež z axiologického (hodnotového) hľadiska. Textov pre deti je v súčasnosti neúrekom a je potrebné upozorniť na skutočné hodnoty, ktoré vstupujú do života detských čitateľov a utvárajú ich koncept sveta.

(S Markétou Andričíkovu sa zhovárala Laura Kladeková)