Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť, ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov, ktorá po obrovskej eufórii z pádu režimu musela zažívať mečiarizmus, zatváranie fabrík, vraždy.
A hoci bol tento každodenný strach a zmysluprázdna krvavá šeď mojim detstvom, predsa mi prišla normálna. Narodil som sa totiž do disfunkčného sveta. Tak ako väčšina mojich rovesníkov z postsocialistickej Európy som ani ja nevedel, že to môže byť inak. Nemal som nádej a preto som necítil sklamanie, iba hnev. Hnev a frustráciu z toho, že všetky hodnoty, ktoré by mali opisovať súčasný režim, sú len na papieri. Hnev a frustráciu z toho, že moja krajina patrí takmer v každom rebríčku, snáď okrem hokeja, k tým najhorším. Hnev a frustráciu z toho, že stojíme v zatuchnutom smradľavom rybníku a tvárime sa ako na francúzskej riviére.
V roku 2018 sa môj každodenný hnev a frustrácia zmenili v čin. Už to neboli len zanedbateľné pokusy hovoriť pravdu na malých košických a pražských pódiách, išlo o to skutočne nepokrytecky bojovať. Zavraždili nášho rovesníka s jeho snúbenicou, zavraždili človeka, ktorý sa živil písaním, snažili sa zavraždiť slobodu.
Keď som sa ráno dozvedel o Vražde, pocítil som istú nostalgiu. Áno, takto vyzeralo moje detstvo… Ale stačilo!
Každý deň, keď som stál na pódiu Slušného Slovenska alebo prednášal text Ján & Martina v Prahe či Budapešti, myslel som na to, že nechcem, aby ďalšie dieťa v mojej krajine malo detstvo plné strachu, smrti a krvi tak, ako som ho mal ja.
A potom, ako začali odstupovať najväčšie funkcie v štáte, som mal pocit, že sme niečo dosiahli, že sa nám skutočne podarilo, zabrániť ďalšiemu chaosu, násiliu smrti.
Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov. Nevedel som si predstaviť, aké je to stratiť nádej. No roky 2020 & 2021 ma to učia.
Po revolúcii prišiel Mečiar, po Slušnom Slovensku Matovič. Miesto diktátora sme dostali smutno-smiešnu postavu, ktorá ale diktátorom cestu dláždi vlastnou neschopnosťou. Polícia zatýka samú seba, autoritárske snahy o absolútnu moc počujeme čoraz častejšie a ľudia umierajú denne. Nie nie kvôli mafii, ale kvôli pandémii, ktorú nedokážeme zvládať.
Začínam sa opäť báť, k frustrácii a hnevu sa pripája i naliehavý pocit bezmocnosti. Ten pocit, keď sú ulice môjho rodného mesta plné pri protestoch fašistov či podporovateľov garnitúry, proti ktorej som bojoval.
Cítim veľmi reálny strach zo straty demokracie, ktorou je história mojej krajiny tak povestná. A ja sa bojím že táto báseň na tom nezmení vôbec nič! Zaznievalo z mojich úst, doslova v desiatkach európskych miest. Bohužiaľ sa táto veta čím ďalej tým viac stáva realitou.
Bolela by však oveľa menej, keby ju kedysi nemotivovala nádej.
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.