Patrícia Gabrišová: Zaťať do živého

Milo Urban : Živý bič

Román Živý bič (1927) od spisovateľa Mila Urbana má v slovenskej literatúre – v rámci literárnej vedy či tradičného stredoškolského vzdelávania – niekoľko zaužívaných prívlastkov. Možno ho charakterizovať ako expresionistický, vojnový, psychologický a zároveň vypovedá o unanimistickej podstate slovenskej dediny (una anima – jedna duša), ktorá je formovaná naprieč dejom ako jednoliaty, pulzujúci organizmus.

Literárny teoretik a historik Ján Števček v publikácii Lyrická tvár slovenskej prózy (1969) za najzásadnejšiu črtu Urbanových noviel pokladá svojzákonný svet, svet s vlastnou, nenapodobiteľnou atmosférou. A tento svet nás strhuje do jeho víru, podliehame mu, zápasíme s ním … a konečným výsledkom je pocitom oslobodenia. (Števček, s. 15).

V Urbanových textoch sa miešajú expresionistické a lyrizujúce prvky, ktoré spoločne vytvárajú hlbší psychologicko-sociálny rozmer diela.

Podľa Panorámy slovenskej literatúry (2005) je v centre jeho komplexného diela univerzálne videnie človeka v jeho individuálnej osamotenosti, rozporuplnosti a hlbokej spätosti s prírodou (Panoráma, s. 116). S oboma literárnovednými postojmi možno súhlasiť a z dlhodobého hľadiska sa ukazuje, že Urbanov spôsob modelovania literárneho  sveta bol špecifický aj v súlade s prenikavým ponorom do psychiky človeka, a to aj vzhľadom na spoločenský kontext medzivojnovej literatúry.

Priestorové ohraničenie je v románe vymedzené dedinou Ráztoky zastupujúc chudobné prostredie povojnovej hornej Oravy. Ako najsevernejšia časť Slovenska čelí rozličným ekonomickým problémom – vojna sa odráža nielen na strate životov na fronte, ale následne aj náraste počtu vdov a sirôt, množia sa nútené pôžičky, nezamestnanosť, inflácia a prehlbuje sa tak sociálna stagnácia.

Problematické označenie dediny frazémou Pánu Bohu za chrbtom potvrdzuje vyňatie obce na akúsi pomyselnú perifériu. Zároveň sa tým ukazuje osobitosť a svojráznosť tohto spoločenstva, ktoré je schopné vytvárať si vlastné zákony a fungovať podľa samostatných princípov. Na príklade Ráztočanov sa uplatňuje neúprosný morálny zákon, ktorý posudzuje všetkých podľa vopred nastavených mravných meradiel.

Tento mechanizmus sa uplatňuje aj v rozličných situáciách, kedy sa dedina kolektívne podriaďuje nastoleným podmienkam, alebo naopak im čelí a revoltuje. V súvislosti s vyššie spomínaným plní dedina funkciu univerzálneho spoločenského usporiadania.

A predsa je len tá vojna zlá …

Zásadným dejovým zvratom sú udalosti prvej svetovej vojny – s motívom vojny Urban pracuje dôkladne, nie však explicitne či prvoplánovo, ale metaforizujúcim spôsobom.

Determinácia vojnovými udalosťami je v Ráztokách spočiatku nepatrná, vojenský konflikt je len cudzí element, ktorý hmlisto zasahuje do navonok uzavretého chodu dedinského spoločenstva. Tieto naivné a neurčité predstavy o priebehu vojny sú vystriedané existenciálnymi pocitmi ohrozenia, ktoré nadobúdajú reálnu podobu.

Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i užívali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa ich minulosti, ale nebolo v ňom nič strašného. Hladko im plynulo z úst a vyvolávalo predstavy plné rozprávkovej hmly a obratov, ktoré príjemne vzrušovali. Polia neboli rozryté, mestá nehoreli a krv, akási zvláštna, krásna krv bezbolestne vytekala z rán.  (Urban, 1927, s. 6)

Na demonštráciu utrpenia slúži fyzično – telesnosť v deštruktívnej podobe, ktorá má zároveň symbolickú funkciu. Uťaté ruky Ondreja Koreňa sú nielen konkrétnym ľudským príkladom bolesti, ale aj dôkazom, že po vojne nemožno ďalej viesť plnohodnotný život. Tieto stratené ruky symbolicky nachádza Adam Hlavaj.  Ďalším mementom sú Koreňove nemé pery striedané scénou ostrého výkriku Ilčíčky, ktoré ukazujú na neschopnosť vypovedať, a predsa prehovoriť. Koreň ako človek takto sprítomňuje živé podobenstvo o utrpení, ktoré môže spôsobiť len ľudské zlo zosobnené vojnou.

(Pozn. red. Ondrej Koreň) Potom zdvihol ľavú ruku, urobil vo vzduchu veľký kmih a ťal ňou smerom k pravému plecu.

Uťali ! – zhíkla Ilčíčka.

Koreň znova bezhlasne prisvedčil.

Čože? Ty ani nehovoríš? – prekvapila sa Ilčíčka ešte viac.

Koreň urobil hlavou odmietavý posunok.

Nemý ! – vybuchlo z Ilčíčky.

(Urban, 1927, s. 8)

Expresionizmus v texte nadobúda psychologicko-sociálny rozmer, Urban sa usiluje o zachytenie vnútorného prežívania nielen obyčajných ľudí a čitateľovi predkladá súbor spoločenských javov priamo alebo nepriamo súvisiacich s vojnovým obdobím. Zo spektra anonymných postáv, ktoré konajú kolektívne, ba až pudovo, výrazne vystupuje individualistická postava Adama Hlavaja s viacerými významovými konotáciami nomen-omen. Priezvisko Hlavaj asociuje hlavu ako zastúpenie racionálneho prístupu či samostatného rozhodovania a odkazuje na charakterovú črtu tvrdohlavosť či svojhlavosť vo vzťahu k systému či autoritám. Na postavách Adama Hlavaja a jeho ženy Evy sa ilustruje vzťah biblickej dvojice prvých ľudí v zmysle znášania utrpenia za dedičný hriech a potreby vykúpenia – či už v (seba)obetovaní  (Eva) alebo vykonaní významného činu pre spoločnosť (Adam).

Vychádzajúc z biblického kontextu práve Eva nadobúda predovšetkým negatívny rozmer, akoby sa malo naplniť pradávne podobenstvo o vine a treste. Po zvedení notárom Okolickým musí čeliť ostrakizácii celej dediny, až napokon spácha samovraždu. Údel Evy Hlavajovej je v románe trpiteľský, hoci si hriech nezapríčinila sama a na jej postave sa ukazuje nový pól ženského, či skôr ľudského utrpenia až civilného martýrstva. Eva má svoj protipól v postave Kristíny Dominovej – rozmarnej a ľahkovážnej.

Meno Adam – prvý človek – nesie v sebe symbol ľudskej aktivity a prísľub budúcej zmeny. Jeho postava je do istej miery antagonistická – aj napriek formovaniu vonkajšími podmienkami ako postava nachádza zdroj vlastnej sily v sebe. Voči dedine zastupuje vodcovský aspekt, ktorý inak v dedine absentuje, a to ako prirodzená autorita. Záverečný akt podpálenia dedinskej krčmy – symbolu zaostalosti, skazenosti a panského útlaku – je výrazným katarzným momentom a možnosťou oslobodenia sa.

Vnútorné utrpenie a hnev obracia v produktívnu činnosť a postupne sa stáva symbolom odporu voči nezmyselnosti vojny a zároveň sociálnej nespravodlivosti.

Ďalšou postavou zasluhujúcou si pozornosť je postava Ilčíčky ako výraznej ženskej reprezentantky. Je modelovaná expresívne –  prostredníctvom nej Urban zobrazil utrpenie žien, ktoré na vojne prichádzajú o deti. Ide o postavu žena – výkrik, ktorá výrazovo aj osobnostne revoltuje proti absurdite ľudského umierania vo vojne. Jej syn Štefan spočiatku do vojny nastúpi plný mladíckych očakávaní a postupne sa búri proti nezmyselnému poriadku. Ilčíčka nepriamo zapríčiní jeho smrť (chce, aby z vojny dezertoval), čím sa pre ňu situácia stáva neznesiteľnou  a následne sa stáva hlavným odporcom vojny.

Nositeľom negatívnych vlastností je notár Okolický – ako vysoko postavený muž v rámci obce má možnosť rozhodovať o osudoch ľudí, no túto svoju schopnosť využíva vo svoj vlastný prospech. Aj zvolenie mena naznačuje nečestný spôsob života (slovotvorný základ okolo – využívať “bočné chodníčky” na dosiahnutie cieľa). Navonok síce pôsobí ako vyznávač kresťanských a národných hodnôt, osobnostne  je slabochom a falošným človekom. Aj tu naberá dedina funkciu najvyššieho súdu a ukladá hlavnému vinníkovi spravodlivý trest.

V neposlednom rade tvoria obyvatelia Ráztok unanimistický model dediny, konajú ako jedna osoba, jedna duša, čím vytvárajú akési kolektívne vedomie dedinského spoločenstva. Na tomto princípe sa odráža kontrast medzi kolektívnym, spoločenským a individualistickým spôsobom správania. Hoci je v románe pomerne silný spoločenský aspekt, funkčne sa vyvažuje s etickým a estetickým princípom a za hlavnú črtu románu by sme označili najmä psychologickú a axiologickú – odhaľovanie vnútorného života postáv a utváranie hodnotového spektra na pozadí indivídua aj celého spoločenstva.

Kompozične je Živý bič rozdelený na dve časti – Stratené ruky a Adam Hlavaj. Vhodne zvolený žáner románu umožňuje popísať spoločenské determinanty v celej ich šírke  a sile.

Urbanov jazyk je pozoruhodný –  obrazný, aj expresívne ladený, dynamickosť je v texte zvyšovaná prítomnosťou dialogizácie a zvýšenou dejovosťou, no ide o vyváženie epického a lyrizujúceho princípu v umeleckom tvare. Dominantné expresionisticky ladené momenty sú spojené s výraznými senzuálnymi a vizuálnymi vnemami – a práve v tejto exponovanej podobe sú sprítomnené so zvláštnou poetickosťou, čím vytvárajú mimoriadne sugestívne obrazy.

Na budovaní napätia a atmosféry sa podieľajú početné vnútorné monológy, ktoré zároveň verne odzrkadľujú prežívanie postáv.

Pri záverečnom hodnotení vnímame v románe niekoľko rozmerov, ktoré sa podarilo naplniť – psychologický, sociálny, morálny, ale aj estetický a hodnotový.  Ide o román silných emócií  vzhľadom na to, že zobrazuje utrpenie v špecifických polohách, bolesť z prežitého, ale aj silu prekonávať životné úskalia. Expresionistické ladenie textu s cieľom vyvolať bezprostredné zážitky je vyvážené lyrizačnými tendenciami a spoločne vytvárajú monumentálny obraz (nielen) slovenskej mentality.

Urbanov Živý bič – odhliadnuc od spoločenského a vývinového hľadiska – nestráca na aktuálnosti a aj po rokoch pripomína, burcuje, vyzýva a tne rovno do živého.

Zoznam použitej literatúry :

ŠTEVČEK, J., 1969. Lyrická tvár slovenskej prózy. Žilina: Pravda.

ČÚZY,  L. a kol., 2005. Panoráma slovenskej literatúry II. Bratislava : Mladé letá.

URBAN, M., 2003. Živý bič. Bratislava : PERFEKT.