Ján Mičuch: Tomáš XX. – Gabika

Pred lekárkou fakultou je dlhý rad. Zbierku na pomoc Rumunsku vyhlásili v rádiu už ráno, no ešte po zotmení jazdí mestom húkajúca dodávka, hlas z megafónu ľuďom pripomína, aby nosili len potraviny. Tomáš má ťažký ruksak stále na chrbte. Babka s mamou mu nabalili cukor, múku a cestoviny, on sám priložil konzervy koložvárskej kapusty. Plechovky nafasoval v robote namiesto teplých obedov. Šetril si ich na letné stanovačky a na horšie časy. Po nežnom novembri každý verí, že časy už horšie nebudú.

Stáť v rade je normálne. Stojí sa na šunku, rifle aj na mesačník DPMK. Od devätnásteho začali pred Priorom predávať kapry. Tam sa ale Tomáš do radu nepostaví. Poslednému kaprovi sa pozeral do očí pred pätnástimi rokmi. Dal mu aj meno Karol. Ktovie kde skončil po tom, ako sa v kuchyni vyšmykol opitému otcovi z rúk. Otec skončil na záchytke. Predtým stihol zdemolovať polovičku bytu. Potom už toho veľa nestihol. Po otcovej smrti sa na Vianoce jedáva filé. Štedrá večera s dvoma vdovami, babkou a mamou, sa podobá skôr na krížovú cestu. Zajtra ho jedna taká zasa čaká. Tomáš si nadhodí ruksak, uboleným pleciam sa aspoň na chvíľu uľaví.

Vrcholom Tomášovej vianočnej obety býva polnočná omša. Babka sa snažila do vnuka odmala nahučať, že v kostole uvidí Ježiša. Keď mal chlapec štrnásť rokov, kľakol si pred vystavenú Oltárnu Sviatosť a Spasiteľovi oznámil, že naňho serie. Po nevypočutých modlitbičkách za chľastajúceho fotra si boli kvit. Odvtedy chodí Tomáš iba na polnočnú, aby nekazil zábavu. Tento rok sa pridá aj mama. Rozhodla sa tak po tom, čo riaditeľ pred všetkými kolegami v zborovni hodil o zem stranícku legitimáciu.

Tomáš sa už so záťažou posunul pred presklené dvere. Vo vnútri kmitajú dobrovoľníci. Starostlivo preberajú donesené veci, múka putuje k múke, ryža k ryži. Drobná, krátkovlasá blondína triedi plechovky. Kompóty napravo, mäso a hotové jedlá na druhú stranu. Keď má hlavu otočenú nabok, čosi diktuje do zákulisia. Tomáš si to aspoň domýšľa, keďže cez sklo nepočuje.

Konečne je vnútri. Či strávil v rade dve hodiny alebo dvadsať minút, netuší. Modroočka mu vytrháva z rúk koložvárske kapusty. „Kurvafix,“ kričí dozadu. „Čo je?“ odpovedá neviditeľný. „Nič,“ pozerá dievča na Tomáša, uchmatne mu ďalšie kapusty a zasa sa otáča, „myslela som si, že som sa porezala na plechovke. Ale neporezala.“ „Aha,“ zaznie za oponou. „Nemáš cigu? Haló!“ Tomáš si myslí, že otázka smeruje na neviditeľného. Až keď sa mu modré z očí zavŕta až kdesi pod priedušky, dovtípi sa: „Mám.“ „Idem na cigu,“ volá cez plece budúca lekárka a pomáha dostať Tomášovi prázdny ruksak znovu na chrbát. „Aj ja chcem cigu,“ volá ktosi z pozadia. „Zožeň si! Poď,“ ťahá dobrovoľníčka zmäteného darcu zo svetla do tmy.

„Myslel som si, že medičky nefajčia,“ pripaľuje Tomáš voňavú petru najgalantnejšie ako sa len dá. „Dík. Nie som medička, ale nádejná učiteľka,“ zadymí nádejná kantorka, „no po štátniciach s tým prestanem. Možno.“ „Aj ja možno prestanem.“ Tomáš chce dievčaťu povedať, že jeho mama je učiteľka, no vzápätí mu to pripadá trápne. Potom sa chce pochváliť, že je rušňovodič, ale to sa mu vidí ešte trápnejšie. Tak čo má hovoriť? Že cvičil kulturistiku, ale už necvičí? Že počúva Led Zeppelin? Že si vylepil na rušeň československú vlajku alebo, že na mítingu v depe sa prihlásil o slovo? Blondína poťahuje ako parná lokomotíva, o chvíľu bude po petre. „Ako sa voláš?“ pýta sa napokon dievča. „Tomáš,“ kokce Tomáš. „Ja som Gabika,“ hasí cigaretu a mieri odkiaľ prišla. „Gabika!“ hasí cigaretu Tomáš a pôsobí ako by sa topil. Gabika má naponáhlo, Tomáš sa asi utopí. Študentka sa napokon otočí vo dverách: „Príď zajtra na polnočnú do veľkého kostola. Bude zábava. Čau!“ Dobrovoľníčka si beží za poslaním, znovu sa postaví na svoje miesto. Preberá konzervy. Kompóty napravo, mäso a hotové jedlá na druhú stanu. Nesmelý princ ešte chvíľu nazerá dovnútra ako Popoluška.

Zaujímavé, že ani babka nikdy nevolá katedrálu Dóm svätej Alžbety, ale tiež jednoducho veľký kostol. Do tej budovy sa vmestí niekoľko tisíc ľudí. Aká je šanca, že Tomáš zajtra uvidí v kostole Gabiku? Pred Oltárnou Sviatosťou to vtedy prestrelil. Do pekla aj s robotou. Z Terasy na Podhradovú sa vyberá po vlastných. Na zajtra si musí všetko premyslieť. Všetko. Priedušky, alebo čo to tam má, stále hrejú. Zahúka dodávka, megafón zahlási čo treba a stíchne. Rad pred lekárskou fakultou je stále dlhý.