Ján Púček: Oheň v dome

Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom.

Ale teraz sú to celkom iné Vianoce. Na stole chýba obrus. Na stole chýba svietnik i sviečka. Na stole chýba všetko, len tri páry nervóznych rúk tam ležia a trú sa jedna o druhú.

Iný život stola je zachytený na jednej starej fotografii. Je to minulý život. Iná inkarnácia. Leží tam pod bielym obrusom. Nevyžehleným. Záhyby. A polovica ľudí, čo pri ňom sedí, už dávno nežije. Prinajmenšom polovica.

Okrúhly stôl spája. Kruh je prívetivý tvar. Ale teraz je to inak. Akoby každý z nich sedel na rohu. Akoby mal každý z nich medzi nohami nohu. Čo ho tlačí. A omína.

Stôl stojí v kuchyni. Kuchyňa je srdcom toho domu. Postavil ho ich otec. Ten, ktorý po rokoch prelepil vyštrbenú tmavú dosku stola bledým papundeklom a povedal, že je to krásne.

A ten dom? Ten dom horí. Černejú steny a trámy a drevený obklad a strecha sa rozpadá. Praskajú okná. Taví sa plast. Prievan rozsieva oheň. Po izbách. I po schodoch. Horí posteľ. Horí gauč. Stoličky horia. Horia im pod zadkom. A v krbe? V krbe vyhaslo.

Sú to vlastne stále deti, čo tam pri ňom teraz sedia. Zostarnuté decká, dve sestry a brat, čo sa tešili na každé Vianoce, no naraz sú chladní aj pri pohľade na prskavku. Hľadajú slová, ale pod stolom nie sú. Hľadajú príležitosť, aby unikli, lenže všade. Všade je oheň.

Chceli by sa porozprávať o tom, čo urobia s domom. Teraz, keď v ňom už nik nebýva. Keď chladnička mlčí a je v nej teplo. Horí v nej. Keď dvor zarastá burinou a do okna sa tlačí jedľa. Je to možné? Veď ešte teraz bola len takáto, povyše kolien! A pes je už v útulku. A mama tiež. Ako sa k tomu postaviť? Ako s tým naložiť?

Veľa mlčia, a keď prehovoria, snažia sa z toho celého mamu vynechať. Akoby nebola. Lebo to slovo bolí. Lenže mama je tu. Aj keď v inom dome, v dome s opatrovateľkami a sestričkami a mechanickými dotykmi, v dome s výhľadom na zabúdanie, s výhľadom na smrť.

Chceli by sa rozhodnúť, čo ďalej, no mama posunie stoličku a ono to zaškrípe, chceli by si povedať, ako to bude teraz, no mama si oprie čelo o dosku s tým bielym papundeklom a započúva sa. Do toho ticha.

Do ich mlčania.

Nahlas si vzdychne. Tak čo s ním budete robiť? Pýta sa… Ja by som ho prekotila hore nohami, obrovská obluda, človek sa v nej stratí, nik ho nenájde.

Ale teraz horí.

Mizne pod vrstvami popola.

Deti. Čo by sme chceli od detí? Majú už svoje deti a deti majú deti. Kto prvý ukáže prstom? To ty – ty rozhodni!

Možno syn. Áno, syn začne. A schválne sa pohľadom vyhýba miestu, kde sa usadila mama. Všeličo tu porobil. Ešte keď otec staval dom. Sekal elektrinu. A potom, keď zomrel, tak tiež. Vymenil strechu. A priviezol polystyrén, pätnásť centimetrov hrúbka. Plast. Vzal domu dych, to hej, trochu ho zadusil, ale musia to rátať.

Sestry to vedia, no čo s tým? To nie je odpoveď.

Mama tu sedávala sama. Celé roky. V zime to hrozne bolelo. Najmä v zime. Ale aj inokedy. Sama pri tom okrúhlom stole, stále sama. Nič nie je smutnejšie, ako smutná malá tichá žena pri veľkom okrúhlom stole, osamelá obežnica, čo sedí naraz na všetkých štyroch stoličkách. Varí. Je a je. Lúska fazuľu. Krája a šúpe jablká na detskú výživu. Pre tie deti, predsa. A dom len vyčkáva, kedy zadrieme. Aby ju zhltol, obluda. Ako malinu. Jej samotu a smútok a plač a bolesť v hrudi, a keď zazvoní telefón, rýchlo sa otrasie, nasilu sa usmeje, lebo vie, že v slúchadle to bude lepšie znieť, akoby nič. Aledobre! Jablkáaorechy. Čobysom? Čobyčoby? Ničtaké. Postarom.

Deti mlčia. Vedia. Že čosi zmeškali. Mlčia, lebo nechcú vrážať dýky do živého. No mlčanie je ešte ostrejšie.

Reže deti. Tri deti na tri časti.

Od okrúhleho stola sa nevstáva. Ani fajčiť. Ani čúrať. Nepustí ťa, musíš vydržať. Lebo – chce by vedieť, či to dokážeš. Tú po ľavici, tú po pravici, chytiť ich za ruku, chce vedieť, či to dokážeš, nevidieť v zrkadle len seba, či dokážeš vidieť skrz, na iných. Vydýchnuť. Vypustiť si brucho.

Lebo ten dom. Keď sa zamkne, žije v ňom len prach, bujnie v ňom zatuchlina. Na dvore mačky. Nikdy tu nežili, pes im nedovolil. A teraz si chodia. S tými chvostami. A kade chodia, tade serú. Odporne to smrdí, nie je nič hnusnejšie. Lepí sa to na lopatu, na podrážku, čpie to v nose.

A prach obaľuje všetko zo všetkých strán. Ako prézle rezeň. Ako srieň peň, čo zostal po orechu.

Deti by sa možno aj hrýzli, no nemajú už silu. Myslia na mamu, ktorá im dáva cudzie mená a občas sa zľakne ich nehy. Usmievajú sa so zaťatými zubami, zatiaľ čo do domu vráža voda. Zo všetkých strán. Vystreľuje z pivnice. Kvapká zo stropu. Stúpa hore po schodoch. Oblizuje špičky topánok. Až jej je napokon plný dom, v izbách sa pláva, pláva sa, ak sa chce prežiť.

A deťom vyschlo v hrdlách.

Oheň stále horí.

Voda horí.

A je to tanec, čo iné? Tanec bez muziky, keď deti šliapu vo vzduchu, a tešia sa, že aspoň múry, že ešte aspoň základy. Držia.

A potom sa odsunie stolička. Mama vstane. Pozerá. No už ich nepozná. Tváre. Mená. Čo tam po nich? Kto sú? Kto sú tí?

Každý za svojím rohom okrúhleho stola.

Každý s nohou medzi nohami.

S trieskou pod nechtom. Pod viečkom.

A vôbec nevedia, prečo im je tak smutno.

Keď už zrazu nemajú kľúče.