Káj pootočil hlavicou na radiátore a pokúsil sa pridať pár stupňov. December šľahal do okien, ako len mohol a ako sa mu chcelo. Káj si vždy potrpel na bývanie v starom meste, čo znamená, vysoké stropy a staré okná, čo znamená prievan a studenú zem, čo znamená zimu a tri svetre. Je potreba si určiť priority! A to Káj vedel. Vedel, že je lepšie zniesť zimu v staromestskom byte ako v nejakom na periférii, každý kilometer sa ráta. Káj ležal na posteli a premýšľal nad tým, či Tinder je cesta a či cieľ, alebo oboje, alebo ani jedno. Ležiac v perinách a obliečkach z Ikea vybral svoj smartphone. Pred nedávnom sa mu stala nemilá vec, na displeji sa mu objavil zvláštny mráz. Táto námraza spôsobená pádom na zem ho síce štvala, ale povedal si: nehas, čo nemrazí ťa. Prikladajúc túto udalosť absolútnej náhode a jeho grambľavosti zabudol na prozreteľnosť a osud. Ležiac na posteli v troch svetroch vytiahnutý mobil rozpoznal jeho tvár a odomkol sa. Prstom vľavo. Prstom vpravo. Prstom hore. Tieto smery poznal. Toto je tanec zvaný Tinder. Minimal pohybu, maximal vzruchu, tak tomu hovoril. Ležal a ruky vzpínal pred tvárou. Za rímskych čias to bolo nadol a nahor a človek vedel, na čom je. Teraz je to vpravo a vľavo a človek vôbec nevie, na čom je. Ležal a ruky vzpínal nad tvárou a pozeral sa do očí niekoľkým dievčatám. V jednom momente, v stotine sekundy, pri pohľade na jednu fotku ho zapichalo v srdci a potom v oku. Pocítil čosi zvláštne, akoby sa už na svet od tejto chvíle nedokázal pozerať ako predtým. Vlastne sa mu pozeralo dosť ťažko. Niečo bolestné v ňom ho nenechalo spať, ho nenechalo jesť, ho nenechalo smiať sa. Čosi bolestné v ňom ho nútilo od tej chvíle blúdiť a hľadať cestu von z jeho trápenia. Toto je to, čo ľudia volajú láska? Toto je to, o čom spieva Cher? Ako najefektívnejšia cesta sa ukázala návšteva jedného múdreho človeka. Keď vošiel do ambulancie, zbadal muža v bielom plášti so snedou pokožkou. Mladý doktor pôvodom z Egypta ho krehkou, ale o to dôkladnejšou slovenčinou pozval do kresla. Pri pohľade do Kájovich očí pochopil. Osvietený muž z blízkeho východu zobral akýsi nástroj a chytil Kájove nešťastie do spárov chirurgickej ocele. To, čo Kája trápilo, bol malý kúsok sklíčka z jeho telefónu, ktoré mu počas swajpovania spadlo do oka. Káj sa mladému doktorovi poďakoval a chcel odísť. Ten ho však zastavil a povedal mu: „Jedno staré arabské príslovie hovorí, že láska, to je družka slepoty. Dávajte si pozor!“ Káj prišiel do svojho prázdneho a studeného bytu, ľahol si do perín v troch svetroch a premýšľal. Avšak na nič neprišiel. Niečo malé v ňom horelo a chcelo horieť, ale vonku zúrila zima a pandémia. Telefón si pri najbližšej možnosti dal opraviť.
Prajem vám krásne a šťastné Vianoce.
Žijeme históriu, veď to sme predsa všetci chceli.
Mária Ševčíková – herečka, performerka, slamerka. Pôsobí vo vodách autorského divadla, filmu či reklamy. V skúmaní obsahu a formy pokračujem aj prostredníctvom, na Slovensku zatiaľ neusadenom, Slam poetry. Najzásadnejšie sa realizuje v rámci divadelného zoskupenia GAFFA. Žije v Bratislave.