Matúš Ján Capko: Ako psychoterapeut rozplakal Nietzscheho

Ikonický román psychoterapeuta Irvina D. Yaloma Keď Nietzsche plakal v preklade od Vladislava Gálisa vyšiel ako 109. publikácia vydavateľstva Premedia. Ide o prvé dielo z Yalomovej neodolateľnej filozofickej trilógie, ktorej pokračovaním sú aj Liečba Schopenhauerom a Problém Spinoza.

Oduševnená Yalomova tvorba ma ako verného fanúšika novovekej filozofie frustruje. Čitateľ si totiž pri takmer 400-stranovej výdatnej porcii pútavých textov o láske, sexe, priateľstve a esenciálnych otázkach o zmysle života zabudne zapisovať poznámky a zakladať záložky do knihy. Yalomov román presahuje priority obyčajného románového príbehu a učí skrz fúziu histórie, fikcie a nadčasovej filozofie.

Dynamický vnútorný svet Yalomovej hlavnej postavy, rakúskeho psychiatra Josefa Breuera, prekrýva a súčasne utvára náučný charakter dosahovaný prostredníctvom filozofie Friedricha Nietzscheho. Breuer je zobrazený ako stabilný a pomerne slobodný človek. Psychiater z 19. storočia obľubuje večery so svojim učeníkom Sigmundom Freudom a nenávidí náhľad do vlastnej mysle či konfrontáciu s osobnými pochybnosťami. Pri vykonštruovanom stretnutí s Nietzschem však zistí, že niektorí ľudia prenášajú ukrytý chaos svojho vnútra aj navonok. Tu prichádza na rad terapia ako dynamický prvok príbehu.

Prostredníctvom rande Freudovho mentora a jedného z najslávnejších európskych filozofov Yalom obdivuhodne hravo apeluje na zraniteľnosť a ľudskosť mimoriadne chladného mysliteľa – samotného Nietzscheho. Toto rande však postupne prerastie do terapie, čo Yalomovho skúseného čitateľa neprekvapí. Môže ho však odradiť Nietzscheho odpor k Breuerovým terapiám: „Medzi nami je predsa len jeden dôležitý rozdiel. Ja netvrdím, že filozofujem pre vás, ale vy, pán doktor, naďalej predstierate, že vašou motiváciou je poslúžiť mi, zmierniť moju bolesť. Také tvrdenia s motiváciou človeka nemajú nič spoločné.“ (s. 138). Kto ale v skutočnosti potrebuje terapiu? Kto je terapeut a kto pacient? Kto sa potrebuje zmeniť, aby bol spokojný, a kto z páru historických osobností bude napokon plakať a prečo? Tieto a ďalšie otázky čitateľa zneistia aj počas pauzy od knihy s podtitulkom Román o posadnutosti. Životom zbitý a emocionálne vyprahnutý Nietzsche nechce Breuerovu pomoc, no napokon pristúpi na pravidelné stretnutia. Breuer je však už od začiatku Yalomovho románu neistý vo svojom vnútri, čo si však svet, v ktorom postavy žijú, uvedomí až keď Nietzsche zaujme pozíciu terapeuta za pomoci svojich protivne korektných životných rád – jeho filozofie. Breuer Nietzscheho filozofiu prehĺta s ťažkosťami. Po poslednom terapeutickom stretnutí je jasné, že Nietzsche i Breuer získali jeden od druhého dôležité rady, vďaka ktorým čiastočne vyriešili svoje závažné životné otázky. Príkladom je Breuerov postreh zo stretnutí s Nietzschem: „‚Vyberte si správneho nepriateľa. To je podľa mňa kľúč! Celé roky bojujem s nesprávnym nepriateľom. Tým správnym nepriateľom nebola Mathilde, ale osud. Pravým nepriateľom bolo starnutie, smrť a môj vlastný strach zo slobody. Vyčítal som Mathilde, že mi nedovolí čeliť tomu, čomu som čeliť odmietal! Ktovie, koľko manželov takto obviňuje manželky?‘“ (s. 341).

Pokiaľ by existovala odnož žánru triler – triler myslí postáv –, vymyslel by ho Irvin D. Yalom. Zatiaľ čo Breuerova žena pripravuje večeru, psychiatrove pochybnosti vyplnia dvadsať strán románu. Kým Nietzsche prostredníctvom psychoterapeuta dospeje k pochybnostiam o svojej sebestačnosti, Breuer v reálnom čase stihne len postaviť na čaj. Obsahová náplň fyzického priestoru, v ktorom postavy žijú, a súbojov myslí sú diametrálne naplnené.

Ak sa v reálnom čase a priestore odohrá rodinný obed, mozgy hlavných charakterov explodujú úvahami o ľutovaní minulosti, nepokoja z prítomnosti a strachu z budúcnosti. Aj preto sa pre čitateľa v Yalomovom románe odkrývajú dva svety: ten vonkajší, v ktorom ľudia považujú Nietzscheho za streleného mysliteľa bez peňazí a Breuera za úspešného profesora s výbornou kariérou a stabilnou rodinou, a ten vnútorný, kde Breuer zbesilo bojuje s vlastným zmyslom života a kde Nietzscheho filozofia životy zachraňuje: „‚Je to prosté, pán profesor. Človek vykonáva svoju profesiu. Dláždič kladie dlaždice, pekár pečie, lekár lieči. Človek si zarába na živobytie, plní svoje poslanie a mojím poslaním je slúžiť, mierniť bolesť.‘“ (s. 138).

Yalom zdôrazňuje, že aj tí najväčší myslitelia potrebujú priateľa. Ako poukazuje Breuer počas stretnutia s Nietzschem a citovania jeho práce, sebareflexia je jedným zo základných pilierov pravdy: „Niekoľko minút obracal stránky knihy Ľudské, príliš ľudské. ‚Teraz tú pasáž akosi neviem nájsť, no ide v nej o to, že kto hľadá pravdu, musí podstúpiť osobnú psychologickú analýzu – autor to označuje za ‚morálnu pitvu‘. Zachádza až tak ďaleko, že tvrdí, že aj za omylmi najväčších filozofov stála nevedomosť ohľadne ich vlastnej motivácie.‘“ (s. 112 – 113).

Aj keď Nietzsche plače, plače tak, ako ostatní ľudia? Ako Josef Breuer? Autor v konečnom dôsledku skutočne rozplače Nietzscheho a robí tak s najväčšou mierou nežnosti voči nemu i čitateľovi: „Nietzsche, s tvárou stále vo vreckovke, si vyfúkal nos a prudko pokrútil hlavou. ‚Viete, prečo plačete, Friedrich?‘ ‚Nie som si istý,‘ ozvala sa tlmená odpoveď. Breuer dostal zaujímavý nápad. ‚Friedrich, prosím, vyskúšajte so mnou jeden experiment. Viete si predstaviť, že by vaše slzy mali hlas?‘ Nietzsche zložil vreckovku a zmätene naňho pozrel červenými očami. ‚Skúste to len na minútu,‘ pobádal ho Breuer. ‚Dajte svojim slzám hlas. Čo by povedali?‘“ (s. 368). Yalom sa prostredníctvom svojho románu o Nietzchem stal možno prvým autorom historickej fikcie, ktorý zdolal kamenné srdce najprísnejšieho filozofa v dejinách.

Autor v próze Keď Nietzsche plakal vyzdvihuje skutočnosť, že ľudia, bez ohľadu na profesijné zaradenie a spoločenské postavenie, zmýšľajú o rovnakých veciach, majú podobné problémy a každý človek bez výhrady hľadá riešenia, ktoré ukončia jeho zúfanie v príliš tvrdom svete. Aj tí najväčší myslitelia potrebujú priateľa a pomocnú ruku.

Irvin D. Yalom
Keď Nietzsche plakal
preložil Vladislav Gális
Premedia, 2015