Martina Buzinkaiová: Inakosť v rôznych podobách

Inakosť je atraktívna, ale pomerne frekventovaná téma. Aby dokázala opätovne zaujať, nemala by sa spoliehať len na svoj afektívny (citový, emocionálny) potenciál, ale dbať aj o kvalitu spracovania, spôsob, akým je v konkrétnych textoch modelovaná. Knihy z môjho výberu spája snaha autora a autoriek zachytiť rôzne podoby inakosti (samozrejme, vo vzťahu k ďalším témam či motívom). Hoci píšu do istej miery o rovnakej téme, každý z nich s ňou pracuje iným, osobitým spôsobom.

Druhú knihu Lukáša Cabalu, Jar v Jekaterinburgu (2021), tvoria dve vzájomne prepojené dejové línie: jedna z nich sleduje Vincentov pobyt na medzinárodnej výskumnej stanici pri fiktívnom meste Tarakanovsk, druhá sa viaže na jeho vzťah s Akbarou, Slovenkou, ktorá sa vybrala na Sibír študovať staré textílie. Na stanici Belyj krot sa odohráva viacero zvláštnych udalostí: objav drevenej rakvy v permafroste, nelegálne kšefty jedného z vedcov či prítomnosť nezvyčajných bytostí a zvierat. Vincent záhadné postavy a situácie bližšie neskúma, jediným zdrojom jeho záujmu je „útla, nenápadná“ Akbara, ktorá vždy „splynie s prostredím, v ktorom práve prebýva, alebo presnejšie: v ktorom práve uviazla.“ (s. 54). Autor namiesto košatej analýzy ponúka jemné, citlivé zachytávanie pocitov, impresií, pomerne strohým jazykom sleduje zrod, trvanie i postupné odcudzenie dvoch ľudí. Istá miera snového, neuchopiteľného vyplýva zo spôsobu, akým je postava Akbary modelovaná; zdôrazňuje sa jej vnútorná inakosť voči Vincentovi i svetu zároveň: „Nevedela, čo so sebou. Pristúpila k pouličnej lampe, oprela sa o ňu čelom a so smútkom v hlase ticho povedala, že vlastne nevie definovať surrealizmus. Stála tam v miernom predklone a Vincent, keby vedel kresliť, namaľoval by presne taký obraz z nočného Tarakanovska. Volal by sa: dievča, čo nevie definovať surrealizmus. Pritom sama je v tejto scéne jeho čírou definíciou.“ (s. 56). Iný je aj sám Vincent: odlišuje sa fyzicky (rázštepom) i tendenciou k úteku do arteficiálneho sveta písania a umenia. Práve literatúra a jej tvorba je preňho prirodzeným spôsobom vzťahovania sa k svetu, prostriedkom, ktorý mu umožňuje reflektovať vlastný život a vyrovnať sa s jeho útrapami.

Protagonistov poviedok zbierky Jednorožce (2020) Barbory Hrínovej spája rôznorodá forma inakosti: niektorí sa odlišujú orientáciou, iní telesným nedostatkom (asymetrické prsia, obezita, ochlpenie), povahou (introvertnosť) alebo expatovským spôsobom života. Následný pocit neprirodzenosti, nenormálnosti a nedostatočnosti je zapríčinený okolím a jeho volaním po norme: „Však ja proti nim nič nemám. Len je to neprirodzené. […] Neprirodzené. Horšie ako choré, to by sa dalo vyliečiť, alebo pokazené, to by sa dalo opraviť. Neprirodzené bolo rovnako osudové ako prirodzené, ale akýmsi negatívnym, neprijateľným spôsobom.“ (s. 119). Postavy sa v snahe naplniť predstavy iných ženú do nepríjemných a konfliktných situácií, ktoré ústia do pocitu osamelosti. Práve osamelosť je centrálnou témou zbierky. Autorka ju v rôznych podobách spracovala v príbehoch o túžbe po blízkosti a prijatí. Či už ide o starú Mervuľu, ktorá nosí susedke vajíčka, večne pendlujúcu Alicu ochotnú prekonať nemalú vzdialenosť kvôli stretnutiu s cudzím človekom alebo Bonyho s nadváhou a jeho nutkavú potrebu byť nepretržite online (dostupný) – všetci chcú poraziť osamelosť. K dispozícii majú nemalé možnosti (internet, cestovanie), napriek tomu je nadväzovanie pevných a trvalých väzieb pre nich v súčasnom hektickom svete takmer nemožné. Témy inakosti a osamelosti autorka nestvárňuje sentimentálne, dramaticky, práve naopak – postavy sa dokážu pozrieť na svoju situáciu s nadhľadom a sympatickou sebairóniou, vďaka čomu sú prózy odľahčené a nenásilne vtipné na správnych miestach.

Uršuľa Kovalyk v zbierke poviedok Čisté zviera (2018) opisuje intímnu skúsenosť žien, ekologické i sociálne problémy. Inakosť nie je síce ústrednou témou, ale je dôležitou súčasťou väčšiny postáv, ktoré sužuje úzkosť, strach, nepokoj, osamelosť i hnev. Príčinou negatívnych pocitov sú pretrvávajúce spoločenské stereotypy, devastácia prírody, sterilita vzťahov, uponáhľanosť doby, v ktorej žijú. Stávame sa svedkami presvedčivej, nenútenej analýzy myšlienok, no potenciálnu ťaživosť atmosféry textov odľahčuje jazyk a ironické, cynické komentáre. V prózach sa často objavujú postavy zo sociálnej periférie (ľudia bez domova, ľudia so psychickou diagnózou, týrané ženy a iné); napríklad poviedky Posledná sezóna túlavých mačiek a Veverička v lodičkách nepriamo apelujú na to, aby sme ľudí bez domova nevnímali ako príslušníkov marginalizovanej skupiny (ako ľudí, ktorí sú „iní“, a preto menej dôležití), ale pristupovali k nim ako k jednotlivcom s jedinečným príbehom a konkrétnymi problémami. Kovalykovej texty originálne stvárňujú aktuálne problémy v spoločnosti a upozorňujú na skutočnosť, že prehliadaná inakosť (napríklad staroba, bezdomovectvo) si vyžaduje našu pozornosť.