Mária Modrovich: K vode VIII. – Pohotovosti

Návšteva pohotovosti Silviu najprv zamestnala, hľadali správne dvere, potom bolo Mery treba registrovať. Rečová bariéra veci neuľahčovala,  nakoniec to zvládol Palino so svojou základnou španielčinou a so sestričkou, ktorú za nimi vyslali aj s celkom slušnou angličtinou. Silviu zaskočilo, keď počula Palina vysloviť meno Margaréta Klasová, ale povedala si, že v taške Mery zrejme duchaprítomne našiel doklady. Napadlo jej, že besnotu privolala ona, keď počas nocí kontemplovala, čo všetko by sa jej mohlo stať pri náhodnom kuchynskom strete s divokým zvieraťom, a na moment ju zachvátili strašné výčitky zmiešané s obrovskou úľavou: predsa len, lepšie byť ideovou strojkyňou pohryzenia než pohryzenou.  Uvedomila si, ako sa jej sťažuje dýchanie, ako nádych ťahá pomocou ramien, a ďalej sa sústredila najmä na to, aby sa vyhla plnohodnotnému záchvatu paniky – akonáhle bola Mery za zavretými dverami, v bezpečných rukách kostarických lekárov, adrenalín začal klesať a vyplašený organizmus sa hlásil o slovo. Mozog ju preniesol na slovenský urgentný príjem, kde sa ocitla potom, ako sa tri týždne po covide nedokázala nadýchnuť. Vlastne išli len na kontrolu s Terezkiným ekzémom, ale Silvia mala napriek hladkému priebehu vírusu pretrvávajúci problém s dýchaním a už počas jazdy v aute sa cítila ako kapor na suchu, nadychovala sa rukolapne, za fyzickej pomoci celého trupu. Na nálade jej nepridával ani preklad, s ktorým už meškala. Celé týždne si nedokázala sadnúť za počítač, kde na ňu čakala kniha „Pleasures and Personal Growth“. Silviine telo po chorobe morfovalo na sedemdesiatročné, a ona sa mala zaoberať slasťami a osobným rastom? V príručke boli na fotkách ženy v jej veku oblečené v spodnej bielizni, hrdo prezentujúce tukové vankúše usadené na bruchu, stehnách, pod bradou, na ramenách. Rasová vyváženosť ilustračných postáv pôsobila ako marketingový trik. Prečo nie je ochabnutie organizmu považované za osobný rast? Práve som sa posunula v čase, zúrila Silvia, zrazu rozumiem babke a jej bolestiam kĺbov, som kôpka kompostu, vnímam vlastný rozklad v zrýchlenom procese, no každý pokus o nádych je bolestne pomalý a bez istého výsledku. Keď zaparkovali pred nemocnicou, ostala zúfalo sedieť. Muž, iritovaný, zavolal jej mame lekárke, a tá odporučila urgentný príjem. Keď už ste tam, povedala. V dnešnej dobe je to najrýchlejší spôsob, ako sa dopracovať k vyšetreniu pľúc. Slová vyšetrenie pľúc v Silvii rozkmitali všetky zásoby strachu, ostarla o ďalšiu dekádu a na urgent ledva došla. V čakárni plnej ľudí sa oprela o stenu a pri ďalšom neúspešnom nádychu sa rozplakala a zosunula na zem, na čo muž kopol do dverí prijímacej ambulancie s nápisom NEKLOPAŤ!!! a po ich otvorení vtlačil protestujúceho sanitára aj so ženou dnu.

Lekárka aj sestrička k nej boli nečakane milé. Najprv ju poslali na röntgen pľúc, potom aj na CT. Napriek tomu, že jej ponúkli, aby si v zadnej miestnosti príjmu ľahla na lôžko, Silvia sa vrátila do čakárne, kde medzi vyšetreniami strávila päť hodín. Ľudia – väčšinou staršie ženy – ktorí tam sedeli od piatej ráno, považovali jej kolaps za strategické divadlo a ako sa zvyšovala doba čakania aj ich frustrácia, dávali svoj názor čoraz hlasnejšie najavo. Keď práve nehovorili o hysterických výstupoch pacientov, ktorí si veci vedia zariadiť, navzájom sa informovali o svojich anamnézach. Silvii ich čakaním prezreté sťažnosti prekážali, ale keď v miestnosti bez okien a vzduchu, kde všetci sedeli v rúškach, ostalo na chvíľu ticho, uvedomila si, že sa so zvedavosťou rozhliada po mĺkvejších pacientoch a dúfa, že tiež prezradia, čo im je.

Ak by sa potvrdilo to, čoho sa Silvia najviac obávala – postcovidová embólia – nemohla by odcestovať. V jej hlave však nájdenie tety bola istá vec. Vec, ktorá by okrem predaja otcovho domu riešila aj ďalšiu, možno dôležitejšiu položku: nový prírastok do rodiny, zväčšenie siete. Do jej života by pribudli ľudia, ktorí k nej technicky patrili a ktorých vždy potrebovala. Ľudia, s ktorými ju spájala krv, a predsa medzi nimi stála blahodarná brázda odstupu, tvorená oceánom, časom, kultúrou. Vzťah s tetou: hladký, bez očakávaní. Pravda, bez očakávaní na tetinej strane. Už sa videla, ako u tety trávi s deťmi časť zimy, január alebo povedzme február, keď ju v Bratislave prepadne depresia. Nájdená Maja by jej vysvetlila, že museli ujsť, lebo ako diplomati pracovali pre západ (musí to byť západ) a prišlo sa na  nich. Naozaj išlo o životy – a nielen tety, uja a ich syna, ale aj o životy rodinných príbuzných, ostávajúcich v ČSSR. Ale za akú cenu! Tak som dúfala, že sa raz stretneme, Silvinka, hovorila Maja v predstavách a Silvia sa rozhodla nepýtať sa, prečo ich teda nikdy nevyhľadala.

Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.