Martin Hatala: Vianočná atmosféra

Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí k Vianociam. A na to, ako sme nemali kladivo a museli kapra vo vani omračovať mečom.

Čo vám poviem? Píšem fantasy. Samozrejme, že mám doma viac mečov ako kladív. Ťažko povedať pre koho bol ten zážitok horší – či pre nás alebo kapra. Rozhodne však viem, že my sme kričali viac.

Každopádne, kapor bol v pohode. Po tom, ako sme prišli na to, ako zapnúť plynovú rúru.

Potom spomienku zabalím do úhľadnej škatule, zaviažem stuhou a budem dúfať, že mám od nej do budúceho decembra pokoj. Po tretí raz sa prehrabem v tom istom šuflíku. Už to ani tak nie je o samotnom krájači na vajíčka ako o viere v to, že krájač vôbec existuje.

Problém je, že sa ľudia až príliš snažia spojiť Vianoce s veľkými abstraktnými myšlienkami – láska, rodina, pohoda a podobne. Ono to aj naozaj funguje. Do dvadsiatehotretieho decembra.

Potom príde konkrétny deň, konkrétna hodina a konkrétne problémy. A je veľmi ťažké myslieť na abstraktné ideály ako “láska”, kým človek premýšľa ako sa postaviť do klzkej vane tak, aby dokázal správne udrieť mečom.

Miesto krájača nájdem lievik. Hoci som presvedčený, že som ho vyhodil minulé Vianoce, pretože sa roztopil, keď som robil hriatô. Plast na lieviku je na jednej strane zvlnený. Som na správnej stope, bližšie k minulej zime.

Kopem hlbšie. A premýšľam, či sa to ráta ako vianočné varenie, alebo vianočné upratovanie.

Vianočná atmosféra je totiž pasca. Ako nejaký sladký závan, na aký narazíte na chodbe v paneláku. Pripomína vám nejaké dokonale známe jedlo, ale ani za toho Ježiška ho v danej chvíli nedokážete pomenovať. A je vám okamžite jasné, že ho suseda uvarila iba preto, aby vás prilákala k svojim dverám, aby ste sa opýtali. Ona otvorí dvere, usmeje sa a zrazu zistíte, že jej sťahujete knižnicu.

A presne tak vás pohltí aj vianočná atmosféra. Chcete mať pekné sviatky a zrazu BUM! Zdobím byt, stromček, ženu: “Drahá, nechcela by si si k sviatočnému stolu radšej zobrať tieto ponožky?” A aj tak bude vianočná atmosféra vždy silnejšia v náhodnom vianočnom dieli “Priateľov”, na ktorý narazím uprostred leta.

Sklamane zatváram šuflík a prehodnocujem stratégiu pátrania po krájači na vajíčka. Dám si k tomu medovník od susedy, ktorej som pomohol sťahovať knižnicu.

Ak chcete zažiť pravú vianočnú atmosféru, potrebujete jednu jedinú vec. Prehodnotiť svoje nároky. Pretože práve puntičkárstvo má na sviatky najväčšie Vianoce. Vždy nájdem na stromčeku tú jednu guľu na nesprávnom mieste. Preložím ju na iné nesprávne a potom som schopný polovicu Popolušky stráviť kompozičnou analýzou stromčeka.

Žartujem. Nepozerám Popolušku.

A v konečnom dôsledku je to vlastne jedno. Lebo aj tak sa stačí pozrieť von – ako zase krásne nesneží. A stačí pozrieť správy, aby sa človek ubezpečil v tom, že tých gulí na nesprávnom mieste je vo svete naozaj veľa.

Ah… pohoda. A to som sa rozhodol tento december prestať fajčiť.

Oznamujem žene, že krájač na vajíčka, ak aj niekedy vôbec existoval, tak isto nie v našej kuchyni. Príde do kuchyne, otvorí šuflík, vyberie krájač a bez jediného slova mi ho dá do ruky.

Cestou naspäť do obývačky mi vezme môj medovník.

V konečnom dôsledku je to vlastne všetko veľmi jednoduché. Človek bude mať spomienky, na ktoré by si radšej nespomenul, bude mať privysoké nároky a nájde z času na čas nejaké tie kompozičné nedostatky vesmíru okolo.

Ale kým si vie nájsť toho jedného človeka, s ktorým sa zhodne na tom, čo ide do zemiakového šalátu, vie mať Vianoce, vďaka ktorým načerpá dosť sily na to, aby dokázal mávnuť rukou nad tým, nad čím treba a riešil to ostatné.

A nejaký ten medovník z času na čas tiež pomáha svetu uberať sa správnym smerom.