Erik Jakub Groch: turgenev

vchádzam do lesa ako muž a vychádzam z lesa ako dieťa
–
medzi stromami sa dá zmenšiť, zaniknúť, zarásť
prostredím
–
v okrúhlych plodoch kríka zazriem prívetivosť liesky,
zriedkavé šmuhy sotva viditeľnej vody nad kriakom
–
všade cítiť Mesiac, obloha je súhvezdie oka
–
vstrebávam svetlo na mieste, kde zostanem navždy, svit
vysnívanej čistiny
–
tu niekde lem tvojej sklenenej sukne zavadil o rakytník
–
noc začína na okraji porozumenia, listovaním stromu
–
usilujem sa nedívať sa strnulo, ale s prechádzajúcou
zverou, otvormi mokrej zelene medzi behom a súbežnou
chôdzou
–
čelo mám pokryté drsnou, zamatovou vrstvou ako pletivo
z lyka
–
nahnem sa k tvári, nechám sa obtrieť kôrou

je mesačný svit na rúbanisku, tvár mám vystavenú domovu
–
môj domov je teplo
–
nikto v lese nie je väčší ako lesná jahoda v noci
–
aj boh sa píše veľkými písmenami, stále sa zmenšujúcimi
–
len šuchotanie suchej trávy navôkol
–
nechcem ťa sklamať výraznými plodmi
–
na mojom bielom povrchu sa najprv šíri rumenec
–
keď dozrejem, rozhorím sa hore k deťom
–
dotkneš sa ma, tichý vlhký zvuk prsta
–
medzi tvojimi bruškami je jedno moje
–
na malej dlani s lístkom máme čiary
–
zdvihneš nás, zatiaľ len z diaľky

voda vo mne stúpa k pukom, vtáky vyďobávajú diery
do kmeňa a do konárov
–
ranky vytvoria bodkovanú čiaru, cítim, ako zo mňa
vyteká niečo ako rosa
–
kôrové vošky nanesú na kmeň striebristo-bielu
voskovú vlnu, začne ma omínať
–
lienky s pôžitkom hltajú jednu vošku za druhou,
pomáha mi tiež zhrubnutie kôry
–
na zvieracom chodníku sa zalesknú stravníci, ktorí
prežili snežienky
–
cez lesopark k lesu a k pralesu vedie námesačné svetlo
–
listami zachytím dážď, materiál, ktorý vstrebem
–
vodík, no len ako voda, atóm kyslíka, no zadýchaný

strom ešte nespí, len zhadzuje uschnuté lístie
–
stiahne sa späť do kmeňa, vytvorí vrstvu, ktorá konáre
uzavrie
–
zastaví ho zimný spánok, dve rovnobežné obdobia
–
starý strom žije ako starý človek, nevie, či zaspáva,
alebo sa náhle prebudil
–
keď materský strom prichádza o lístie, slnečné lúče
dosiahnu až na zem
–
stromčeky čakajú na tieto chvíle, svetlom nakŕmia budúcu
zimu
–
rovnako jar sa hlási tesne nad zemou, kde je teplejšie
než vo vysokých korunách
–
púčiky sa odvážia vyjsť zo svojich obalov, kým storočné
stromy znášajú posledný kompost
–
je potrebné niečo vynechať, aby sa príroda opísala sama
–
takmer druh, ale vložený do iných druhov, takmer celok,
ale prechodný
–
výhonky na miestach odrezkov, o tom nemá byť čo povedané

ani deň ani noc všetko sa zastaví stratí sa
–
hlasom strnádky tlie a dohára modravé čakanie
–
hľadí a vidí sa vlhké a ľahké sa prichytí
–
splynie so sebou a náhle sa vytratí zaleskne
–
pod kríkom na svahu jarkov na okraji lesa
–
rastie šíri sa a stúpa a znova sa odovzdane znesie
–
medzi listami sa vynorí zahľadí sa niekde
–
na hniezdo steblá trávy byliny korienky a lístie
–
na čakanie na niečo čo sa zo súmraku
–
ešte raz vznieslo ku kŕdliku, na konci zimy sa
–
rozpadlo na páry, na malý vzdialený zvuk
–
na znáške, na šúchanie krídel, na iskru z nich

najkrajšia vec na svete je mlčať so srnkou

pierko na ceste čaká len na mňa, aby som ho zodvihol
–
zdvihnem ho, s pierkom v zovretej dlani pokračujem v ceste
–
zarastený chodník je stále užší a užší
–
na jednom mieste sa chodník končí krovím
–
cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu
–
neviem, čo sa deje s pierkom za krovím
–
neviem nič, ale som prenášaný