Historizujúci román Storočie je šnúrou príbehov (nielen) jednej rodiny, natiahnutou medzi rokmi 1918 až 2021. Predovšetkým je to však príbeh jedného domu, ktorý je svedkom historických zmien a zároveň konzervuje atmosféru doby i rodinnej dynamiky. Dom stojí v Zdochliaroch, (azda) nejestvujúcom mestečku, ktoré je úplne odlišné od všetkého, čo ste doteraz mohli v Rozenbergovej prózach čítať. Zdochliare nie sú nikde a sú všade.

Vanda Rozenbergová (1971) sa narodila v Bojniciach. Po ukončení gymnázia absolvovala FFUK v Bratislave, do roku 2019 bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým robila niekoľko povolaní, od učiteľky gymnázia cez pracovníčku v stávkovej kancelárii. Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube), na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ilustrácie sú jej občasná záľuba, nie životné poslanie. Maľuje nepriehľadné obrazy na sklo a na zrkadlá, sú aj na obálkach jej próz. Je spoluautorkou štyroch knižných verzií večerníčka Websterovci. Pripravila komentár pre dokumentárne filmy Živá voda živý svet/2022, Knieža Tatier/2023. Dlhodobo a pravidelne prispieva do mesačníka Hudobný život a do denníka Sme. Je autorkou deviatich knižných próz (napr. Slobodu bažantom, Muž z jamy a deti z lásky, Zjedol som Lautreca), nateraz posledný román Storočie je nominovaný na cenu Anasoft litera.

Úryvok z knihy

„Bola som žobráčka, hoci v byte s vybavením, hoci s čistým obrusom a so slaninou v komore. Taká žena, čo sa sprvu zohýna­la a drankala o pozornosť aj od krku vyššie, nielen opačne. Potom už nie. Potom, keď sme ja a Egon zostarli, konečne som chodie­vala s hlavou hore. Lebo nič mi nezostalo, len vnúčatá, pravda­že. A koľko. Ale čo ma po nich. Ja som nechcela vnúčatá a po­chybujem, či som naozaj chcela aj deti, a či som chcela Egona.“

Bezmocnosť ju obopínala deň za dňom – akoby by mohla odísť len tak? A kam? Po piatom decku nastúpila do roboty, do hotelovej kuchyne. „Aby sme sa mali lepšie. “

Ako si to šinula každé ráno do mesta, na námestí doľava a potom po piatich schodoch zozadu budovy do šatne a do kuchyne, v skutočnosti bola na ceste na Severný pól, na ceste do Istanbulu, a na ceste do Ameriky. V novinách o Amerike pí­sali len v zlom, ale Marta neverila, bola tam takmer každú noc.

Každú noc, keď na nej ležal ako vrece, fučal okolo krku a ju oziabalo na nohy, „lámeš mi rebrá,“ zašepkala niekedy, keď sa jeho ťažisko uvoľnilo, aby si oddýchol. Vtedy bola pri mori, možno tam, kde sa striedajú prúdy, okolo Madeiry. Ani Egon, ba tobôž Egon, ten posvätný dobrý pracovník, manžel, otec a sirota – ani on nevedel, že Marta si časopisy neobjednáva kvôli tomu, aby ich prečítali všetci rad za radom, ale preto, aby si mimo zrakov ostatných vystrihla obrázky.

Veľa New Yorkov tam bolo. Aj Paríž, aj Praha. Aj ulice, aj autá, aj ženy v ružových šatách. Vkladala si ich do magazínu Výživa pre celú rodinu, aby sa nepokrčili a aby nevyšediveli. Maga­zín Výživa pre celú rodinu vychádzal každý rok v januári a mal veľmi krehké listy. Niekedy v ňom listovala tak horúčkovito, že nezbadala, kde presne sú jej obrázky vložené, a vyľakalo ju to. Nachádzalo sa tam aj niekoľko bankoviek, odložených na cestu, keby sa náhodou niečo stalo: keby zhorel dom aj so všetkými blízkymi, keby na ňu vydali zatykač, alebo keby sa len tak rozhodla, že zmizne. A okolo bankoviek sa rozvaľovali tie drobné klobúčiky francúzskych žien a eifelovka, Socha slo­body aj farebné Los Angeles. Martu bavil svet, a nerada pod­liehala sebaľútosti, naopak, kým nádej žije, človek neumiera, hovorí dookola zdochliarsky farár, ale on má na mysli skôr po­litickú situáciu, zatiaľ čo Marta má na mysli výjazdnú dolož­ku a nejaké peniaze, keby boli. Peniaze a slobodu. Nutkanie vlastniť oboje máme v génoch všetci. Upratovačka Veronika z hotela priniesla Marte časopis Paris Match. Jeho hrúbka jej rozochvievala sietnice skôr, než ho otvorila.

To už bola v dôchodku, ale schovala sa s Paris Matchom na pôjd, bol marec a zohrievala ju deka a jej pomalé dýchanie, v lúči, čo presvital pomedzi škridly, uvidela kreslený obrázok na celú dvojstranu. Bolo na ňom mnoho malých postavičiek a v strede nápis Café de Flore. Nebola to fotka, a predsa zací­tila až telesnú blízkosť, zachytila pach benzínu, kávy a parfu­mov. Z Paris Match si nič nevystrihla, celý ho vložila do veľké­ho plátenného vrecka a položila do skrine, pod všetky šatové zástery, tkané uteráky a návliečky na vankúše. Do vrecka vložila okrem časopisu lístok „S týmto ma pochovajte“, a celé vrecko si uložila na úhľadne poskladané veci do truhly, slušný človek ako ona mal pohrebné veci nachystané pre každý prípad.

Egon chodieval na roboty a mali vtedy ešte len dve či tri deti, keď sa ocitol v Salzburgu, na zbere repy. Neskôr bol ešte v Innsbrucku a v Hannoveri, zakaždým najmenej tri mesiace. Aj doniesol peniaze, aj ju isto podvádzal, poznala ho, nevie rozmýšľať, ak nemá ženu. Keď dorazil k dverám ich domu, deti pišťali ako malé vrabce a najstaršia ani nevedela chytiť dych.

„Musíte ísť do sveta,“ povedal, len čo si zložil klobúk. Vy­zliekol si nový kabát a pod ním mal tvídové nohavice a bor­dový rolák, dívali sa naňho, akoby dorazil americký prezident. Isto existujú aj dobré ženy, nezávistlivé, prajné a skromné, Mar­ta bola skromná, ale nič viac. Nie, nepriala mu také cesty, ani „únavné trmácanie vlakom“, ani „stovky hrdzavých rín po celom Nemecku“. Priala to len sebe, asi preto bola najďalej v Tisovci.

No aj na to bolo neskoro, mala už päťdesiatšesť rokov. Predtým – kam mohla ísť? Deti rástli aj dospievali postupne, ale zakaždým ich bolo doma dosť na to, aby ledva stíhala va­riť, prať, šiť, vaľkať, topiť masť a vynášať periny na dvor, aby sa vystrela po šichte v hotelovej kuchyni.

„Dnes som podpísal, že vo veci príchodu vojsk mám jasno a nemám voči tomuto aktu žiadne námietky,“ vošiel jedného dňa do kuchyne.

„Ja tiež nemám. Tiež som to podpísala.“

„A nemáš?“ opýtal sa Egon.

„Mám. Vraj nemám počúvať reakcionársku hudbu, a keby som vedela o niekom, kto počúva nejakého Krylova či Kryla, mám to nahlásiť. Nič hlásiť nebudem a Krylova nepoznám. Vtedy som nebola doma, bola som v Tisovci.“

„Mysleli Kryla. Kdeže by sme sa my k tomu dostali,“ Egon si vyzlieka spodky a líha si.

„Všetko je preč,“ vzdychne. Marta sa pozrie na svoje ruky. Stále má na každej päť prstov. Sú povykrúcané, z vody, zo zimy. Tisíce ráz podali lyžicu, vidličku, nôž, navaľkali kilometre šúľan­cov a vymiesili tony cesta. Tisíc ráz sa obarili pri zlievaní zemia­kov na šrot, tisíc ráz čičíkali dieťa, strúhali ceruzky, lúpali vaj­cia na desiatu. Stovky vajec. Stovky glgancov. Z hotela kráčali s taškou plnou jedla, aj po hosťoch, aj čo ostalo z varenia, ruky držali drevené rúčky na veľkej okrúhlej taške a takmer sedem kilometrov prešli pešo domov. A ako sa díva na svoje ruky, ne­vie, že ešte budú chodiť obracať seno a spolu s ostatnými že­nami sa budú nadhadzovať na družstevnej avii, lebo veď ak­tívna staroba je najlepšia pomoc socialistickej vlasti.

„Ja toho Kryla pozháňam,“ povie.

„V rádiu to nehrajú, tak to bude nejaká sprostosť. Ale nie­čo to znamená, keď sa nás to pýtali,“ ozve sa Egon, schúlený pod perinou.

V jednom zo svojich časopisov Marta videla obrázok muža, ktorý drží fľašu s whisky a v ruke má cigaru. Toto asi myslela Ronda, keď tvrdila, že chlap má voňať od whisky a od tabaku. Egon voňal raz od cibule, inokedy od cesnaku, kedy ako. Často si dal na večeru oboje. Často ju napínalo na vracanie. Boli mla­dí. Vysvetľovala mu, že jej je zle, ale on len hodil rukou, a len čo sa dovnútra vovalili deti, zvolal „kto prdí, zdravie si tvrdí“.

Videla, ako mužovi chodia pohľadnice. Aj fotky videla, lebo po ťažkej robote mu predpísali kúpele a on išiel, čoby nie. Oce­nený Za vynikajúcu prácu predsa neodmietne kúpele. Na fotografiách postávali tri tučné megery a on, v obleku a nahladko vyčesaný. Aj tomu Marta rozumela, no ani Pán Ježiš, ani Panna Mária jej nezabezpečili radosť z ciest, z výletov, z pohľadu na Dunaj či na Sacré-Coeur. Panna Mária, hoci je tiež žena, plnila len funkciu pozorovateľky a utešovateľky, takých mala Marta dosť aj v robote, a navyše, s nimi sa dalo rozprávať.

Možno je pravda, čo sa hovorí, že ženy si vojdú do vlasov pre neumyté schody, ale ako len vedia držať spolu v zásadných životných otázkach, akú majú pamäť a ako dokážu nadviazať na trápenie jednotlivkýň, premeniť ho na drahokam, a ako sa vedia smiať! Uprostred jednotvárnosti sa nachádzal Martin ostrov s krvou ženúcou sa do bránice a späť, spoločný ženský smiech bol lepší než milióny rakúskych svetrov, nevyrovnal sa bucľatým tváram vnúčat ani pochvale od muža.

„Môj Imrich má celý budúci týždeň dovolenku,“ ohlásila smutne Katarína, kabelku hodila na zem, posadila sa a zapáli­la si. Katarína mala na starosti polievky. „Niekto ma musí zasko­čiť,“ pokračovala ešte smutnejšie a všetky oči v miestnosti ticho vzdychli a ruky okolo ramien ju ľutovali. Imrich bol dobrý muž, starostlivý, no nechcel byť sám, a tobôž keď mal voľno. Aj tam do kuchyne volával pravidelne, klapku dva štyri štyri poprosím. Katarína vtedy zmenila hlas aj výraz, „áno, Imko, pravdaže môj, súhlasím s tebou, určite, ohrej si to len na miernom ohni, prídem, prídem, aj ja, áno, musím utekať“ – položila a hneď zahrešila.

„Doma by som si mohla čítať alebo štrikovať rolák pre vnu­ka. Nedá sa. Ani si ľavou rukou neviem očko prehodiť, lebo je tak tesne pri mne. Imrich je večná prekážka. “

„Ja tú moju prekračujem,“ odvetila Števka a krájala pritom zeleninu rýchlosťou nemeckého mixéra. „Vykašli sa na naňho a príď normálne do roboty, tu uštrikuješ, nie sú hostia.“

„Nemôžem,“ Katarína šmarila varechu do kúta. „Krista jeho!“ hlas mala opäť normálny.

Ronda, účtovníčka, chodievala do práce v slnečných oku­liaroch a len čo sa našla voľná chvíľka, plakala na stole. „Sviniar, krivák hnusný rapavý,“ prihovárala sa manželovi. Jej muž bol oblejší, ležérny typ, a asi mal nejaké aférky. „Nejaké? Aférky?“ revala Ronda. „Podvádza ma kade chodí a ja, aha, aké topánky som si kúpila, akú sukňu,“ postavila sa.

Topánky boli biele, na vysokom hrubšom podpätku, s voľ­ným miestom pre palec a dvoma pruhmi kože prepletenými na priehlavku.

„Sú ti malé, či čo? Tlačia ťa?“ opýtala sa Marta.

„Ani si ich nevšimol.“

„Možno sa ti díva len do očí. Mávaš tie slnečné okuliare aj doma?“

„Pravdaže. Oči mi takmer neodpúchajú, ničí ma takýto ži­vot, ničí.“ Rondine slzné a iné kanáliky mali pevne vybehané cestičky a nebolo možné ich prehodiť na inú koľaj, ani ničím zabetónovať a vychodiť iné. Mali radosť, ak sa do debaty za­pojila aj Svetlana z kuchyne. Bola tenká ako palička a uniesla dvadsaťlitrový hrniec.

„Je tam toho, jedny topánky. Nájdi si riadneho bruchatého chlapa, ten ich ocení.“

„A čo naše deti?“ Ronda sa opäť hodila na stôl.

„Deti ti postrážim, keď si teda nájdeš milenca. Inak nie. To by nemalo význam. S deťmi treba opatrne.“

„Vidíš.“ Ronda má hlboký, hrubší hlas, ale tie vysoké ženské topánky ho obrusujú.

„A aký je teda problém? Že má Kajo vyrážky?“ opýtala sa Marta. „Úplné krátery má. A to je, to je…“ Ronda sa až zajakávala, „to je také príťažlivé.“

S Rondou sa nedalo dohodnúť na ničom okrem vypláca­nia zálohy aj výplaty. Každý, kto potreboval, od nej tú zálohu dostal, a ona veľa ráz riskovala, lebo ženský ľud je divý, a keď do mesta prišli kabáty v počte päť kusov, zastali pred učtárňou všetky od pomocníčky pri umývaní riadov až po recepčnú Anku, a potom sa rútili do mesta ako splašené kobyly, neuve­domujúc si, že mať päť rovnakých vlnených kabátov s kožu­šinkou v jednej organizácii nebolo žiaduce. Jediná, ktorá si zálohu nikdy nepýtala, bola Marta.

Nikdy sa úprimne netešila, keď si spolu s mužom prezera­li jeho fotky, a nikdy nemala žiarivé oči a otvorené ústa, keď Egon vykladal svoje zážitky.

„Aká som zlá žena. Neprajná,“ vedela o sebe a vedela aj, že by tiež chcela zvádzať, nastupovať a vystupovať z vlaku, ne­chať si odniesť kufrík. Tiež by bola schopná brázdiť nástupištia v topánkach, ako má Ronda, a zakaždým, keď si doma oblie­kala šatovú zásteru, pomyslela si, dnes posledný raz. Veď ne­vedia, čo chcú, smiali sa medzitým chlapi v krčme, a mýlili sa. Vedela, čo chce, ale bolo neskoro.

Mala takmer šesťdesiat a život sa zmenil. Aj vtedy, v roku 1973, keď ráno vstala, vyniesla nočníky, svoj aj Egonov, vyšla na dvor a všetko vyliala do latríny. Nebolo na tom nič nechutné ani dramatické, splachovací záchod sa spolu s komplexnou preráb­kou budovy ocitol v dome na Singerovej ulici až v roku 1985.

Chceš vedieť pravdu, každý chce pravdu – vynášať šerble je odporné. Vždy sa nadýchla a vydýchla až potom. Dokázala sa nenadýchnuť dlho. Marta by bola dobrá potápačka. Už nemuse­la variť pre mnohých, v hoteli sa naučila desiatky jednoduchých jedál: chlieb vo vajíčku, hrianky s cesnakom, zemiaky s tatárskou omáčkou aj mäso nakrájané na rezančeky s nastrúhanou kyslou uhorkou a feferónkou. Spolu s Egonom večerali už len pred televízorom. Prehltol sústo a pozrel sa na ňu: Vynikajúce.

Nastalo spomalenie a dni sa kĺzali bez toho, aby sa Marta musela teperiť z postele skoro, Egon vybehol v spodkoch a za­kúril a ona vstala až do tepla. Ale nočníky nevyniesol. Dala si ostrihať dlhé vlasy a nosievala ich sčesané nabok, s precíznou cestičkou a so sponkou na boku. Na šijacom stroji šila jemu nohavice, vnučkám sukne a sebe šatové zástery, čo iné. Egon už nemal vlasy na temene ani na sluchách, starol rýchlo a na­vidomoči. Horúci život z neho pomaly vyprchával a ostal len vlažný. Teraz bol čas na spolupatričnosť, na rokmi zocelené priateľstvo muža a ženy, no v jej mysli len na iróniu plnú po­smeškov. Sedel s meltou a cigaretou na gánku a čítal noviny. Vládol mier, deti mali rodiny aj domy, na schôdzach od neho nikto nič nechcel a aj v krčme sa zastavil na dlhšie.

Zostali im len sliepky a dve mačky. Vnúčatám sa nepozdá­vala jatočná pištoľa prasa už neprichádzalo do úvahy.

Egonovi sa páčili vystúpenia dychovky na zdochliarskom námestí.

Trval na tom, že Marta musí chodiť s ním.

„Čo vzdycháš? Čo furt vzdycháš?“ pýtal sa, keď sedeli vedľa seba na lavičke a obúvali sa.

„Nechce sa mi. Radšej by som sedela v kuchyni a počú­vala rádio.“

„Tak ostaň doma.“

„Idem.“

„Teraz som ja ten zlý, či čo? Nikde so mnou nechodíš.“

„Rozmyslela som si to. Dobre bude, keď sa vyvetrám.“ Už predtým, keď osamelo sedela na lavičke pod platanom za domom, rozmýšľala, prečo mu nevie vzdorovať. Je toto nátlak? Áno, je. „Chceš mať pokoj. Chceš prežiť,“ vysvetľovala jej Anička Mašlíková.

Zosynchronizované trúbenie ju vôbec nebavilo, ale vede­la, že po dvoch pesničkách si môže odsadnúť a v poslednom rade sa zabávať s ostatnými ženami. Anička Mašlíková je vdo­va, hovorila, že od decka chcela byť vdova, lebo aj jej mama bola vdova. „Ako to?“ čudovala sa Marta.

„Neviem. Môj muž sa na nič nesťažoval, len odrazu zomrel, ako môj otec.“

„Ale veď, neboli pokrvní, neboli rodina.“

„Vidíš. Niektoré veci sa prenášajú len tak, myslením.“

„Veru.“

Doma sa hašterili. Už nech, že chodieval na liečenie, veď robil a nosil peniaze. Egon sa v pohostinstvách nezdržiaval, dr­žal sa jej ako kliešť. Ona sa konečne vymotala z prania plienok a varenia a umývania dlážky, z ukrývania slaniny, klobás aj lek­váru. Pozerávala televíziu a milovala rozhlasové hry, ach, a ako! Tie kultivované hlasy z hlavného mesta, v sobotu o pol tretej aj v nedeľu o piatej sa usadila v kresle s podrúčkami a počú­vala. Občas nahlas opakovala slová, aj celé vety, artikulovala dôkladne ako Emil Fillo. Do kostola nechodila, niežeby sa ne­dalo – dalo sa. Len ten výkrik na začiatku jej zakaždým trhal uši. „Milovaní bratia a sestry!“ Dookola o pokore, nedalo sa to počúvať, tobôž žiť. Zdalo sa, že aj Boh je v kúpeľoch, tam, kde muži vypínajú hruď v kúpeľnom župane ako jej Egon, a ona má sedieť na tvrdej lavici so zopätými rukami.

A potom sa život zvrtol a odrazu dostala až tri cesty do diaľky. Prvá bola do Tisovca, potom do Ostravy a neskôr, keď sa tok života spomaľoval, prišiel im list a Marta cestovala do Budapešti.

Cesta do Ostravy bola vlastne služobná. Išli na zábavu, prvý raz v živote. Podnikovým autobusom do Ostravy, tam niekoľko hodín čakali v rade a potom ich presunuli do maskérne. Všetko bolo náročné a zdĺhavé, najradšej by bola išla naspäť domov, ale chvalabohu mala pekné šaty aj účes a vydržala. Nebola to len taká hocijaká zábava. S robotníkmi zo Zdochliarov nakrú­cali hudobno-zábavný program Všichni se ptají, komu to hrají. Kolektív obrábačov kovov, mechanikov, mechanizátorov, pred­sedov a podpredsedov by bol býval pohlavne príliš homogén­ny, takže sa zábavnej relácie mohli zúčastniť len tí súdruhovia, ktorí mali manželky.

Zo Zdochliarov vyrazili o piatej hodine ráno a o pol šiestej mali všetci vypité. Marta, pravdaže, nie, práca v hoteli ju naučila vyhýbať sa alkoholu. O šiestej museli stáť prvý raz, žene predse­du Kovovýroby sa urobilo nevoľno. Bola biela ako anjel a opitá ako jej muž. „Do sedemnástej bude každý v poriadku. Posledná runda o jednej, platí?“

Časový plán šoféra všetci odsúhlasili.

„Aj tak to nie je priamy prenos, súdruhovia. O devätnástej začíname naostro, ale len do záznamu. Dovtedy vás nachys­tajú a povedia, čo sa bude diať. Vidieť, že sme v dvadsiatom storočí.“

V kronike Kovovýrobného družstva Zdochliare sa táto uda­losť spomína takto: „Muži zahalení sviežou vôňou pitralonu a vysoké účesy žien sa skoro ráno zhromaždili pred remesel­nou dielňou Veniec vďaky Zdochliare. Každému sa ušlo miesto v našom pohodlnom autobuse, cesta plynula pokojne a čosko­ro sme sa zvítali so súdruhmi a súdružkami v Ostrave.“

Prvý raz stáli už v Ondrovej Vsi, šofér dolieval olej. Potom sa povracala predsedova pani, pach v autobuse sa dal krájať a Marta v cieli vystúpila z posledných síl. Jazda po diaľnici pri otvorených oknách jej zaniesla hrdlo, ale napokon sa celý kolektív zomkol a pri dychovke To jsme my, Bojané sa všetci výborne zabávali.  Cesta domov bola pokojná, kovoznalci podopíjali zvy­šky a pootvárali zvyšné zálohované fľaše piva. Ženy pospali a Marta sa dívala na svojho manžela Egona Ušatého s vrúc­nym prianím, aby si doma ľahol do postele a aby mu dychov­ka vyhrávala v hlave aspoň pol roka.