Matej Rumanovský: Chopinova platňa

(úryvok z pripravovanej knihy)

***

Od chvíle, keď prenosku s ihlou uložil na okraj platne a otočením gombíka ju dal do pohybu, stratil o ňu záujem a jeho pozornosť smerovala inam. V protiľahlom okne zaznamenal totiž pohyb, ktorý ho zamestnal natoľko, že už nič ďalšie nevnímal. S prižmúrenými očami a hlavou vysunutou nezvyčajne dopredu pristúpil bližšie k oknu, keď pritom sa snažil zachytiť určitý pohyb, gesto či azda konkrétnu fyzickú črtu, ktorá by sa zhodovala so slečnou s veľkým poprsím. Leonard zostal v rozpakoch.

Tá postava sa po byte pohybovala úplne iným spôsobom, obrys jej postavy zostával neostrý, ako ukrytý za záclonou, no napriek nejasným a pochybným indíciám bolo isté jedno – postava v byte nemohla byť tou mladou ženou, ktorá sa pred Leonardom bezostyšne odhaľovala. Bol to niekto iný.

Vtedy si Leonard spomenul na reči ochotného pána, ktorý mu s úsmevom pridržiaval dvere do cudzej bytovky a objasňoval mená a ďalšie skutočnosti o jeho susedoch. Áno, musela to byť stará Žovincová, ktorej telo sa teraz tmolilo po byte a nevedomky sa cez okno ukazovalo cudziemu mužovi odnaproti.

Hneď ako si na to Leonard spomenul, všimol si v okne starenkin zhrbený chrbát prekrytý o dve čísla väčším pleteným svetrom, všimol si jej vyblednuté strapaté vlasy a rovnako tak i jej zvráskavenú tvár, ktorá vyzerala akoby bola namočená pod vodou niekoľko týždňov. Skrátka išlo o starú dámu, ktorá sa už zo zvyku podopierala na jednej strane o barlu a ktorú od srdca tešil každý ušetrený pohyb či problém.

Leonardovi spadli oči o kus nižšie, na chodník a na poslednú jesennú zeleň, ale to len na chvíľu, kým sa vzápätí z plných pľúc nenadýchol a oči mu nevystrelili nahor, akoby sa sám chcel pozrieť do svojej hlavy, a jeho pozornosť zostala upretá na zvečernievajúce sa nebo. Vlastne už uvidel aj mesiac a zopár najjasnejších hviezd, pri ktorých si spomenul na jeden dávny rozhovor s jeho starým otcom v pootvorenej kôlni, keď spoločne, usadení na veľkých pňoch pozorovali hviezdy a bavili sa o vesmíre. Vlastne hovoril hlavne „dedko“, ako ho Leonard vždy volal, ukazoval mu jednotlivé súhvezdia, z ktorých niektoré aj naozaj uvidel a načrel tiež do témy času vo vesmíre. Leonard si pamätal, ako mu dedko hovoril, že gravitácia na Marse je slabšia než na Zemi a tým pádom tam čas plynie rýchlejšie než u nás. Tú pamätnú vetu mal v hlave dodnes: „Ak odídeš na Mars a vrátiš sa o niekoľko rokov, možno budeš tak starý, ako tvoj starší brat.“ Od toho momentu chcel ísť Leonard na Mars – dotiahnuť sa na svojho brata, prestať byť konečne tým malým, mľandravým súrodencom. Po čase ho však toto rozhodnutie prešlo a svoju mladosť si začínal užívať. Roky plynuli, dedkove posolstvo sa mu pomaly vytrácalo z hlavy, no i dnes, keď si ho pri pohľade na hviezdy pripomenul zistil, že mu stále úplne nerozumie. No ktovie, možno to celé bolo úplne inak a práve to je dôvodom všetkých tých zmätkov a nepochopení. Takto si to však teraz Leonard pamätal a bolo to to jediné, čo z onoho večera zostalo. Preto to nemohlo byť inak.

Jeho nervózne oči, ktoré akoby si samé hľadali zamestnanie, zakrátko znova strhol chodník pod domom, kde najskôr nebolo nič zaujímavé ani podstatné, no o pár sekúnd neskôr, keď sa Leonard chystal opäť, nemajúc nič iné na práci, odvrátiť svoj zrak, tu od chrbta uvidel postavu v čiernom zimníku a so šedým baretom na hlave. Po pár krokoch zašla popod korunu stromu, ktorá siahala asi do výšky Leonardových okien a v tej chvíli ponad ňu preletel i kŕdeľ akýchsi drobných vtákov.

Netrvalo dlho a táto postava vyšla spod koruny a onedlho zastavila pred vchodom vedľajšej bytovky. Zahľadela sa na zvončeky a potom jeden z nich rázne stisla. Čo sa ozvalo v dolnom reproduktore vedľa zvončekov, ani čo táto postava odpovedala, nevieme. Vieme však, že hneď ako stisla zvonček a v príslušnom byte sa pravdepodobne ozvalo ostré zazvonenie, Leonard sa pozrel späť do okna, v ktorom videl starú Žovincovú a skutočne – krátko po stisnutí zvončeka sa Žovincová pohla a podopierajúc sa o barlu zašla hlboko do bytu. Asi o pol minúty sa dolné dvere otvorili a čierno-šedá postava vstúpila dnu. Po pár sekundách buchli dvere svojou ťažkou váhou do zvyšku konštrukcie.

„Ach,“ povzdychol Leonard a pri tom jemne zaklonil hlavu, „už zase…“

***

Ako tak hľadel z okna von do ulice, ponorený do svojich myšlienok a s očami prechádzajúcimi zhora-nadol – z oblohy na chodník a potom zas naspäť – vynoril sa mu ešte jeden krátky príbeh, tak zreteľne, tak jasne, akoby ho držal pred sebou a čítal, i keď nevedel odkiaľ. Potom mu svitlo – bola to Kafkova krátka próza, ktorá sa volala práve tak ako táto podivná nostalgická chvíľa. Okno do ulice. Už vedel, prečo si ju tak dobre pamätal, bol to hádam prvý text, ktorý si kedysi, ešte s jeho školskou nemčinou, prekladal sám a určité obdobie si ho temer denne pre seba nahlas čítal:

Kto žije opustene a predsa by sa rád tu a tam niekam pripojil, komu sa vzhľadom na premeny častí dňa, počasia, pomerov v zamestnaní a podobne zachce vidieť akúkoľvek náruč, ktorej by sa mohol zachytiť – ten sa nadlho neobíde bez okna do ulice. A pokiaľ je to s ním také, že vôbec nič nehľadá a pristupuje k oknu iba ako unavený muž s očami prechádzajúcimi sem-tam medzi obecenstvom a oblohou a nič nechce a len trochu zakláňa hlavu, vtedy ho kone strhnú dolu do ich sprievodu vozov a hluku, a tým konečne do ľudskej pospolitosti.

„Ach,“ povzdychol znova. Ako mohol na ten text zabudnúť? Kedysi bol celým jeho bytím, i keď ho vtedy ešte nežil. Teraz ho žije, no nenachádza v ňom už zmysel ako predtým. Čo je lepšie? A čo bližšie k pravde? Kde je ukryté Leonardove „skutočné ja“, jeho identita? V živote, v ktorom nenachádza zmysel alebo v myšlienkach, ktorým chýba život?

Po chodníku sa za pomoci vetra presúvalo suché lístie, s najbližším Leonardovým žmurknutím sa rozsvietila najbližšia pouličná lampa s prischnutou špinou a niekoľkocentimetrovou pavučinou s drobným hmyzom po jej okrajoch a z výšky na to všetko dohliadal čoraz jasnejší mesiac privolávajúci tmu. Leonard sa oprel čelom o sklo a ešte zopár chvíľ mlčky sledoval tento nemý film. Nič viac už od tejto chvíle nečakal – stačila mu jej krása, ktorá, mohlo by sa zdať, šírila a znásobovala šťastie navôkol. No nebolo to o nej, preto vzápätí pominula.

„Krása má toľko významov, koľko má človek nálad. Je symbolom symbolov.“ Tak to kedysi povedal či napísal Oscar Wilde. A i keď túto chvíľu (na rozdiel od Leonarda) nezažil a nepoznal, hovoril o nej. A tak, ako mohla byť pre Leonarda krásna a poetická, mohla sa vzápätí zmeniť (prílivom nových myšlienok a nálad) na nudnú a hlúpu.

Čo sa napokon aj stalo. Tichou miestnosťou odrazu prestúpilo hlasné prasknutie, ako keď na rozpálenú panvicu s olejom náhle pohodíte vlhkú fazuľu či hríb z konzervy. Leonarda tento nečakaný zvuk pochopiteľne vystrašil, čo ho primälo k tomu, aby odvrátil pohľad od okna a všetkého toho, čo sa odohrávalo za ním, a s údivom sa zadíval doprostred miestnosti. Takmer by bol zabudol na platňu!

Aký čas už ubehol od chvíle, keď ju položil na tanier a pustil? Nevydala odvtedy jediný zvuk, jediný tón! Točila sa mĺkvo a nenápadne akoby v miestnosti zostal iba jej obraz, ktorý nemal s realitou nič spoločné. Neovplyvňoval jej chod ani ju, pokým neprišiel onen veľký tresk, nijakým spôsobom nenarúšal. Bola práve ako zavesený obraz na stene, na ktorý si človek rokmi zvykne a prestane si ho všímať, pričom si jeho existenciu náhle uvedomí až vo chvíli, keď dávno zabitý klinec v stene povolí, obraz spadne, rozbije sa a bytom sa náhle ozve hlasné buchnutie, ktoré ďalej sprevádza krik či prudké strhnutie všetkých prítomných.

Leonard sa so spusteným obočím zahľadel na gramofón, podišiel k nemu bližšie a tak ako predtým k oknu, prilepil teraz oči pred točiacu sa platňu a pozorne sledoval jej pohyb. Všimol si, že nebola dokonale rovná, no ktorá platňa, ešte tým dupľom po prebdených nociach v antikvariáte, je? To však nemohol byť dôvod, prečo sa až doteraz – a to tiež iba jediným hlasným prasknutím – neozvala. Videl ako sa točí a napriek jej zakriveniam ihla na prenoske kopírovala jej povrch. Zasadená do drážok sa posúvala ku stredu, ku koncu platne.

Čo sa však stalo, že sa pred týmto koncom, po ktorom majiteľ zvyčajne platňu otočí, vytratil všetok jej život a význam? „Tá platňa musí byť od výroby hluchá,“ pomyslel si Leonard, „nie je na nej nič nahraté!“ Hoci vyryté drážky nasvedčovali, že na nej niečo rozhodne je. Nerozumel tomu. Stala sa formou bez obsahu, ktorý sa vytratil nevedno kam a tam mal zostať už naveky. Ako keď človeka opustí život a jeho telo sa stáva nehybným kusom mäsa a kostí, prípadne (v lepšom či v horšom prípade?) zostáva fyzicky prítomný, ako táto platňa, no vo svojej podstate je už prakticky nepoužiteľný. Chopinova nočná hudba nebola len Leonardovou obľúbenou platňou a on tomu postupne začínal rozumieť.

Večery ako tieto, keď nebolo vína a trudných myšlienok pribúdalo, vyžadovali a pripúšťali jediné: poriadnu šálku čierneho sypaného čaju bez cukru. Áno, odborníci radia, že pred spaním by sa takýto čaj nemal piť, vraj po ňom človek nezaspí. No popravde, na Leonarda mali takéto nápoje úplne opačný efekt. Nemal problém zdriemnuť si či dokonca tuho zaspať po poobednej šálke kávy a rovnako mu nevadilo, keď sa navečer nalial čiernym čajom. Tá horká chuť ho podivným spôsobom vždy upokojila, Leonard uľahol a spal. Akoby si jeho telo s mysľou nerozumeli a vskutku ani nezáležalo, čo telo chce alebo nechce. Rozhodoval zakaždým rozum.

Preto platňu nechal platňou a dúfajúc, že okrem toho nepríjemného prasknutia sa aspoň na chvíľu ozve, zahrá krátky výňatok niektorej skladby, ktorú vzápätí Leonard rozpozná a priradí k ucelenej spomienke, sa vybral do kuchyne, kde nalial vodu do nerezovej kanvice, postavil ju na varič a obdobným úkonom, ako pri zohrievaní vody v koťogo, rozpálil plyn.

Bez náznaku radosti či smútku, iba úplne neutrálne, vybral zo sekretára o niečo menšiu dózu ako tú s kávou a spolu s ňou i najväčšiu hlinenú šálku, ktorej vrchná časť bola vytvarovaná do tvaru starobylej vázy so zúženým hrdlom. Šálku položil, oboma rukami opatrne otvoril dózu, po čom drobnou plastovou lyžičkou postupne nabral dve až tri porcie čaju, ktorými prekryl celé dno šálky a zopár milimetrov jej okolitých stien. Potom čakal.

Netrvalo dlho a bytom sa ozval ďalší ostrý zvuk, no, žiaľ, nepochádzal z platne ako by si bol Leonard prial. Nie, pôvod toho zvuku bol inde, oveľa bližšie a akokoľvek sa to mohlo zdať náhle a priskoré, ozvala sa kanvica so zovretou vodou, ktorá stojac na variči prepúšťala cez píšťalku vpredu vodnú paru a tá vďaka nej začala nepríjemne pískať. Prestala až vo chvíli, keď Leonard pristúpil k variču, otočil prislúchajúcim kolieskom na sporáku a tým uťal ohrev vody. Zohriatou vodou napokon zalial nachystaný čaj.

Čierne útvary na dne šálky stúpli spolu s pribúdajúcou hladinou na jej samý vrch, po čom musel Leonard jednak čakať na to, kým sa vylúhujú, zakalia priezračnú vodu a výslednému produktu tým dodajú požadovanú chuť, ale tiež na to, kým tie drobné čierne čiastočky klesnú späť na dno, aby ich Leonard nemal hneď s prvým hltom plné ústa. Poznal to, stávalo sa – keď bol mladší a sypaným čajom ešte toľko nerozumel. Teraz ich už smelo kombinoval medzi sebou, prípadne do nich pridával rôzne korenia, ktoré výslednú chuť zmenili len jemne, no pôžitok z pitia bol mnohonásobne intenzívnejší. Možno to bolo skutočne tým korením a možno iba vedomím, že nejde len o hocijaký čaj, ale o čaj s niečím extra, čo nie každý ochutná či spozná.

Do čierneho čaju, aký si ostatne pripravoval i dnes, no v inom rozpoložení i nálade (čaj nepil z nutnosti, ale z pôžitku), si zvykol pridávať napríklad korenie zo stigiem šafranových kvetov (Crocus sativus), ktoré tlmilo tú výraznú horkú dochuť spôsobom, ako keď do drevenej fajky prvý raz nasypeme tabak s určitou arómou a začneme fajčiť. Rozdiel by mohol byť už len v tom, že zatiaľ čo šafran má blahodarné a preventívne účinky, fajčenie tabaku s arómou či bez má účinky a dôsledky presne opačné. Ale o to tu teraz nešlo.

Kým sa čaj vylúhoval a čierne útvary klesli na dno, Leonardovi nenapadla žiadna zmysluplná činnosť, ktorou by mohol tento čas, toto úmorné čakanie vyplniť a tak len kráčal z jednej strany kuchyne na druhú s prekríženými rukami za chrbtom a bradou prilepenou ku krku. Tá kuchyňa nebola zrovna priestranná a prispôsobená na takúto činnosť, preto to takmer vyzeralo, že sa iba otáča na mieste okolo vlastnej osi. Trochu sa mu i zakrútila hlava, po čom, hľadajúc svoj balans, či už telesný, duševný alebo emočný, sa nakoniec oprel o kuchynskú linku a s vyčerpaným pohľadom pozrel zvrchu do vylúhovaného čaju. Horúcu šálku zodvihol za ucho a spolu s ňou odkráčal do vedľajšej izby.

Mohol by si opäť sadnúť do svojho prepadnutého gauča a na ňom najskôr privoňať, potom troma jemnými fúknutiami schladiť vrchnú hladinu čaju a nakoniec si z neho odpiť spôsobom pre pitie čaju typickým. Áno, i keď išlo v podstate o rovnaký úkon ako pri pití čerstvej kávy či zbytkov modranského vína, proces sa v niečom predsa líšil. Z kávy si spravidla odchlípal cez privreté pery, cez ktoré srkol do úst len niekoľko mililitrov nápoja rozlievajúceho sa po jazyku, pri víne mal ústa trochu viac pootvorené, i keď vypitý objem nebol o nič väčší, no podstatné bolo, že víno poväčšine nesrkal, ale opatrne vlieval.

Pri čaji bol postup celkom iný. Čaj, pokiaľ nebol príliš horúci alebo mu nebol po chuti (ako pri dávnych návštevách, keď na otázku „Čo si dáš?“ odvetil stroho „Čaj.“, čo neskôr oľutoval, keď videl, že mu na stole pristála šálka s uvarenou vodou a vhodeným vrecúškom ovocného čaju, ktorý už v tej chvíli zafarboval vodu do červena), do seba lial po veľkých dúškoch akoby ho chcel mať čím skôr v sebe a potom mohol už robiť niečo iné. (Ale čo? Mohol si jedine uvariť ďalší…)

Do gauču si však napriek všetkému nesadol. Keď prišiel do obývačky, šálku si položil na stôl (a ona medzičasom chladla, čím ho ušetrila prácneho fúkania a ochladzovania), podišiel k očividne a počuteľne „hluchej” platni, zastavil jej krútenie a následne ju opatrne vzal (akoby sa jej hodnota vôbec nezmenila) a vsunul do originálneho obalu s namaľovaným klaviristom a nadpismi Rubinstein, Chopin, Nocturnes. Zabalenú platňu uložil na vrch gramofónu a popritom si pomyslel, že ju zajtra pôjde vrátiť alebo vymeniť za niektorú z tých historických knižiek, ktoré si bohvieprečo odoprel a dal pred nimi prednosť platni, ktorá ho ku koncu dňa toľko sklamala a oficiálne tým dnešok „pochovala“.

Ale ten deň ešte predsa neskončil! Pridal mu robotu do ďalších dní, vytvoril plány, vyvolal zmätok, no nenachádza sa práve v tom život? Život nie je v pokojných dňoch prestúpených stereotypom, to už vedel, prečo by teda mal byť dnešok zlý len preto, že západ slnka predznačil jeho koniec a skrátka pomer dobrých vecí sa už tým zlým nevyrovná a už vôbec ich neprevýši? Nechajme to.

Leonard vzal zo stola šálku, opakom prostredníka a ukazováka už cítil, že horúci čaj ochladol, a tak si šálku prichytil i druhou rukou (ktorej dlaň a prsty sa prisali na jej povrch ako ústa prísavníka na stenu akvária) a v tejto polohe elegantne odkráčal do poslednej izby. Stáli tu dve teakové skrine po ľavej strane a napravo útly nočný stolík s bielym sklom a lampou navrchu. V strede medzi nimi bola masívna dubová posteľ s dvoma vankúšmi a veľkou prikrývkou navlečenými do obliečok z egyptskej bavlny. Leonard rád spal (sníval) a pre pohodlie spánku sa vždy snažil urobiť maximum. Bol to jediný svet, z ktorého mohol kedykoľvek vykĺznuť, za pochodu ho meniť a čo bolo najpodstatnejšie, mohol v ňom byť niekým iným.

Prekročil prah, vstúpil do izby a šálku položil na nočný stolík. Vypálená hlina narazila o vyleštené sklo a zvuk, ktorý sprevádzal tento úkon mu svojou hlasitosťou dával až príliš prepiaty význam. Vrchná hladina čaju sa zakymácala, zopár čiernych útvarov z dna vyplávalo o kúsok vyššie (a potom zas kleslo nadol), po čom si Leonard sadol na kraj postele a to, čo mal na sebe celý deň, zakrátko zvliekol, uložil do skrine a nahradil starým nočným oblečením.

Ľahol si, vzápätí však telo posunul o kus vyššie a hlavu s lopatkami oprel o čalúnené, mäkké záhlavie. Vzal si do rúk šálku, pozrel do nej, privoňal a potom jedným hltom vyprázdnil tretinu celého jej obsahu. Bolo by príjemné, ak by mohol povedať, že jediná horkosť a trpkosť zostala v ňom po tomto dúšku už len vzadu na jazyku, no také niečo mu, popravde, ani nenapadlo. Ten čaj pil z nutnosti, ktorej však aj tak chýbal konkrétny zámer, cieľ. Možno bol aspoň jeden: zaspať a snami sa preniesť do nového dňa.

Znova sa napil rovnako veľkým dúškom, po čom nedopitý čaj odložil späť na stôl. Telo zosunul opäť nižšie, nohy si prekryl príjemne hebkou prikrývkou a akoby s úľavou si nahlas odfúkol. Sklopil viečka a s prchajúcim vedomím pomaly stratil kontrolu aj nad svojím telom.

Čo vedia odborníci o pití čiernych čajov pred spaním? Nevedia nič.

Ukážka je z pripravovaného románu Chopinova platňa, ktorý vychádza budúci rok. Napísanie a vydanie diela podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Rukopis diela vznikol tiež s finančnou podporou Literárneho fondu.