Joe Palaščák: SVETLO IV.

Po vyhnaní z raja muž a žena kráčali do pustiny. Raj bol obohnaný nízkym dreveným plotom. Bolo by ľahké ho preliezť a kedy-tedy si natrhať plné náručie ovocia, lebo v púšti okolo sa urodilo máločo. Adam mal zaťaté päste. Videla si, ako sa teší, keď musia anjeli premaľovávať nadávky a detinské vulgárne obrázky, čo nasprejoval na rajský plot. Ty, Eva, si bola mlčanlivá. Cez plot si už niekoľko týždňov nevedela preliezť. Mal sa narodiť Kain.

Vtedy bol raj tam a vy tu. Verila si, že sa doňho bude dať vrátiť. Zdalo sa, že doňho vstupuješ, keď si stála v bielom vedľa muža a uzatvorili ste zmluvu. Pobozkala si kríž a cez zažmúrené oči si si predstavovala, že už bozkávaš muža. Tancovali ste, videla si kruhy, bola si bosá, vznášala si sa (predstavovala si si, že sa vznášaš). Vždy, keď si znova prišla do kostola, nesmelo si pozerala do tvárí anjelov, či by vás predsa len nevpustili späť.

Teraz, keď si po svetle z muža, ktoré je sivé, vstúpila do tmy/tma vstúpila do teba, nevieš, kde je raj. V šere, do ktorého si vstúpila, nevidno horizont. V raji to neumožňoval vlhký opar zo stromov, tu zvírený prach. Našla si nízky biely plot. S ľahkosťou by si ho prekročila, ale aj na druhej strane je rovnako, ako tu. Chcela by si nájsť anjela s ohnivým mečom, aby to skončil. Ale už niet čo strážiť.

Presviedčaš sa, že niet čo strážiť, aby si necítila Bolesť.

Prečo by vina, ktorá hrdinku oddelila, mala byť vážna? Musí byť neverná, musí podstúpiť násilie a musím o ňom písať, aby som upútal vašu pozornosť? Nestačí banálne opisovanie kráčania okolo zrnitého múru, cesta skrátená cez pošliapaný trávnik, odpadkové koše, každý deň tá istá cesta, krik v triede plnej detí, ktoré hrdinka vyučuje, päť rokov sedenia pred oknom, čakanie? Potrebuje samota kulisy, aby bola viditeľná? Potrebuje ich čitateľ? Vždy keď som o tom skúšal písať, unikal som do obraznosti, aby som ospravedlnil bolesť. Sú farby, vône, dotyky a fabulácie zámienky, za ktoré sa skrýva bolesť?

V druhom, realistickom variante príbehu nie sú morské panny, satyrovia, siléni, čerti tam nemajú telo. Možno sa dotýkať Richarda, prekročiť hranicu, uzavrieť zmluvu. Nie sú tam ploty. Detské hračky sú desivejšie ako väčšina starovekých démonov. Zaujímavé zostávajú tie božstvá, ktorých vznik nevieme vysvetliť ekonómiou. Chodia tam seriály – tekutá večnosť, čo trvá tak, že sa opakuje. Podľa svetla nevieme povedať, či sa stmieva, alebo svitá. Túžime, aby svitalo.

Bella práve teraz sedí na jednoduchej drevenej stoličke.

Pri písané príbehov sa zaužívalo predstaviť postavy, skomplikovať ich vzťahy, doviesť ich po hranicu, od ktorej sa nedá kráčať späť, nechať ich nachvíľu vydýchnuť a potom na ne pritlačiť, nech sa ukáže, čo v nich je. Vyskúšať ich a nechať odísť ako hrdinov, ako karikatúry, alebo nechať namiesto nich žiť nejakú ideu. Rozporuplné pocity čitateľov možno vtedy nazvať katarziou. Ak zatiaľ zlyhávam v sprostredkovaní zážitku z lineárne plynúceho príbehu, budem musieť narušiť aj túto schému. Namiesto spájania postáv a rozhodovania o ich živote vystavím jednu postavu premene, ktorá zmení jej perspektívy. Aj takéto rozprávanie má svoju tradíciu. Veď každý, kto chce dosiahnuť osvietenie, či znovuzrodenie, musí zostúpiť na dno, stratiť sa z dohľadu ostatných postáv, ale hlavne stratiť sa z dohľadu sebe. Ak nechám postavu klesnúť dosť hlboko, aj mdlé šero, ktoré uvidí, keď sa vypotáca zo skúšok, ktorým ju vystavím, sa bude javiť ako úder jasu. Ak čitateľa vystavím prekážkam čítania, nechám ho fyzicky zakúsiť ťažkosti, ktoré musí postava zvládnuť, jeho zmiešané pocity v závere môžem vydávať za katarziu. Keby som však chcel uvidieť pravé svetlo, dosiahnuť skutočné znovuzrodenie, pozrieť do tváre toho, kto sa vrátil a nezostal rovnaký, bude mi stačiť svit bludičky/plamienok šialenstva/led svetlo v špinavom podchode na sídlisku, aby som uvidel črty zmenenej tváre? Kto určí, čo je naozaj svetlo? Je to postava? Tá nemohúca od začiatku rozprávania sedí v miestnosti, ruky má zložené v lone a my pri pohľade na ňu ani nevieme, či je ráno, alebo večer. Vie to autor? Ten sa zatiaľ nerozhodol pre jedinú verziu príbehu. Žmúri na písmená chvejúce sa na obrazovke, ale je jas monitora skutočným svetlom? Vie to čitateľ? Ktorý? Ak to vedel skôr, ako začal čítať, prečo by čítal? Ak to nevie, môže na to prísť vďaka tomuto textu? Nebude spolu s postavou vďačný, že mohol celý čas sedieť a sledovať to hmýrenie, ktoré samé nie je svetlom, ale pomáha jeho šíreniu, ak pri ňom seba samé spaľuje? Inými slovami: je chvenie textu, jeho uplývanie, je hmýrenie slov formou svetla? Zdá sa to byť najvhodnejším spôsobom, ako uniknúť odpovedi na otázku, kde je svetlo, pretože za unikajúcim autorom a pred prenasledujúcim čitateľom sa namiesto odpovede zjavujú konštrukcie podobné kostrám mýtických zvierat. Sú to systémy odpovedí na otázky o svetle. Každý stojí na minimálne dvoch nohách (niektoré sa vznášajú v polohe lotosového kvetu, ale tie nekomunikujú), navzájom na seba odkazujú, posielajú čitateľa na rôzne poschodia rozľahlej budovy, v zaprášených sterilných výťahoch cestuje s ďalšími čitateľmi, ktorí sústredene čosi hľadajú a nevšímajú si ho, takže náš čitateľ má pocit, že sa namiesto odpovede dozvie niečo o fungovaní zložitého byrokratického aparátu, ktorý sa zvykne nazývať diskurz. Čitateľ by si musel svetlo doniesť so sebou, ak by chcel nejaké mať a s jeho pomocou by sa mu podarilo preniknúť k jadru. Lenže diskurz so zle skrývanou škodoradosťou čitateľovi tvrdí, že jadro nemá. Verili by sme mu viac, keby vyžaroval trocha ľudského tepla, lenže nikto v ňom nebýva, má mŕtvolne suché pery a namiesto očí prázdne jamky. Zdá sa, že je to stroj, ale nikde nevidno zdroj energie a konštrukčné plány nezodpovedajú trasám, ktorými sa čitateľ uberá. Unavený čitateľ vychádza z monštruóznej budovy von. Uvažuje, že diskurz možno funguje len preto, lebo sa ním čitatelia zaoberajú. Nahrádza im svetlo. Ak by sa ho vzdali, stáli by teraz tu, na vyľudnenej ulici, alebo by s naším čitateľom sedeli na obrubníku v hodine pred svitaním, keď sa zjavuje zornička, žiarivá ranná hviezda, zvlášť viditeľná, keď je najväčšia tma. Odpovede na otázky o svetle dáva svetlo samo.