Druhá svetová vojna, Slovenský štát, holokaust. Hoci ide o témy z minulosti, majú čo povedať i dnešným čitateľom a čitateľkám. Nasledujúci autori sa rozhodli vyrovnať sa s našou minulosťou cez príbehy troch (ne)obyčajných ľudí: spoznáme osud malého židovského chlapca, nešťastného stolára Brtka i mladej Tisovej zapisovateľky.
Príbeh útlej novely Petra Krištúfka, Ema a smrtihlav (2014), sa odohráva na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia, v ére Slovenského štátu. Protagonistom knihy je malý židovský chlapec Šimon, ktorý je nútený ukrývať sa počas vojny v starom chlieve v Podunajských Biskupiciach. Má so sebou iba zopár obrázkových časopisov a svoju fantáziu. Jeho dni a noci sú plné strachu, samoty a zúfalstva, obklopuje ho špina, chlad a smrad. Šimona v jednom z časopisov zaujme farebná reklama na Niveu. Malý otvor v chlieve sa preňho stáva oknom do iného sveta: do sveta pláže, mora, slnka, tepla, pokoja a bezpečia, kde sa Ema z reklamy opaľuje a relaxuje. Fantazijný svet chlapca zachraňuje pred realitou, no i doň sa postupne vkráda vonkajšie nebezpečenstvo – v podobe generála Smrtihlava, predobrazom ktorého je motýľ s lebkou na tele. Hranica medzi fantazijným a reálnym svetom je čoraz tenšia, dejové línie reality a sna sa prelínajú a splývajú: „Potkol sa a ihla skĺzla s nepríjemným zvukom po platni. Pieseň prestala hrať. Smrtihlav zdvihol hlavu. Spozornel a započúval sa. // Muž v sivej uniforme náhle zastal uprostred chlieva a načúval. Zdalo sa mu, že niečo zachytil. Naklonil hlavu a prižmúril oči. Od úst mu stúpala para“ (s. 52). Text je fragmentárny a snový, v centre pozornosti sú najmä Šimonove pocity a predstavy, nájdeme tu množstvo originálnych obrazov. Napriek tomu však medzi riadkami cítiť napätie a nevyhnutnosť stretu fantazijného (detského, snového, naivného, nevinného) s realistickým (dospelým, ťaživým, nebezpečným, zlým). Peter Krištúfek stvárnil tému holokaustu originálnym spôsobom – pozrel sa na ňu cez optiku malého chlapca, cez jeho sny, rozostril hrany reality a nechal prehovoriť fantáziu.
Tragikomický príbeh stolára Tóna Brtka a pani Lautmanovej, majiteľky obchodu s gombíkmi, preslávil najmä film, ktorý v roku 1966 získal Oscara. Jeho knižná predloha, Obchod na korze (2022), však stojí za prečítanie tiež. Ladislav Grosman v koncentrovanej podobe zachytil nielen arizačný proces počas druhej svetovej vojny, ale tiež postupný rozklad hodnôt a správanie obyčajných ľudí, ktorí neboli priamou, aktívnou súčasťou režimu (neboli napr. členmi Hlinkovej gardy), no rôznym spôsobom ho pasívne podporovali. Príbeh novely sa odohráva v Humennom, v Grosmanovom rodisku – jeho podobu z minulosti oživuje aj jazyk postáv (nárečie, zastarané slová). Stolár Brtko uviazol v spoločenskej štruktúre po tom, ako mu jeho švagor, člen Hlinkovej gardy, vybavil arizačný dekrét na galantériu pani Lautmanovej: „Ustanovili ma za arizátora vašej živnosti. To znamená, pani, že ja som ten váš árijec a vy ste moja Židovka“ (s. 57). Interakcie medzi Brtkom a Lautmanovou sú milé a komické, ona poriadne nepočuje a on netuší, ako má s novou situáciou naložiť. Príbeh tejto nesúrodej dvojice sprostredkúva rozprávač s nadhľadom, láskavo a s humorom, nie však povrchne – naše stereotypné predstavy o arizátoroch a Židoch problematizuje: Lautmanová nie je bohatá Židovka, jej obchod je stratový, Brtko zas nie je typický, fanatický arizátor či antisemita, svojou dobrotou, až detskou naivitou vyvoláva skôr sympatie. Humornú tonalitu textu však narúša tieň drevenej mohyly – symbolizuje upevňujúcu sa moc fašizmu a blížiacu sa katastrofu: „Desí ho pohľad na žlto označené zástupy, na vláčne pohyby nôh a cupkanie nožičiek. Akoby sám tápal v obludnom riečisku nemých rád, hľadal a kliesnil si cestu v hmle prachu a zúfalstva a vopred vedel, že niet úniku“ (s. 123). Obchod na korze napriek svojmu veku osloví i dnes – najmä svojím láskavým humorom, živým jazykom a problematizujúcim prístupom k našej minulosti.
Silvester Lavrík v historickom dokurománe Nedeľné šachy s Tisom (2016) demýtizuje spoločnosť v čase Slovenského štátu, ale predovšetkým postavu Jozefa Tisa. Rozprávačkou je dospievajúce dievča s mentálnym hendikepom, Anna Žitňanská, ktoré má predobraz v konkrétnej Bánovčanke. Annina predispozícia determinuje jej rozprávanie i chápanie prežitého, no hoci ona sama si závažnosť istých skutočností neuvedomuje a reálne postavy z histórie nehodnotí, čitateľ kontext pozná. Na druhej strane je rozprávačka obdarená inými schopnosťami – ovláda stenografiu, vie krásne písať, rozumie matematike a má fenomenálnu pamäť, ktorá jej umožňuje zachytiť všetko, čo prežila, videla, počula alebo čítala. Ako Tisova koncipientka má možnosť sledovať bánovského farára a neskôr prezidenta zblízka: jeho prehovory v texte sú skutočnými Tisovými slovami (z novinových článkov, prejavov či rozkazov). Voči rozprávačkinej naivite a viere v slová autorít vtedajšieho režimu stojí postava lekárnika – Balákove sarkastické, ironické komentáre odhaľujú pravú tvár režimu, glosuje a demaskuje dobu a myslenie ľudí, ktorí zabudli na ľudskosť: „Žid je Žid, či v Dánsku, alebo na Slovensku. Načo sú nám takéto zoznamy?! Sme my až o toľko fajnovejší ako Dáni alebo Švédi alebo Američania, že nám Žid smrdí a im nie? Nie je to náhodou úplne naopak? Nie je to tak, že odkedy máme svoj štát, nevieme sa zmestiť do kože len preto, lebo je to štát sedliakov a hoferov?“ (s. 236). Silvester Lavrík v knihe šikovne prepája fikciu s realitou, sugestívne rozpráva o veľkých dejinách cez optiku malých príbehov obyčajných ľudí a ponúka množstvo námetov na premýšľanie nad tým, prečo sme takí, akí sme.
Martina Timková (rod. Buzinkaiová) je absolventkou doktorandského štúdia literárnej vedy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Recenzie, štúdie a kritiky publikuje v literárnych časopisoch a literárnovedných zborníkoch. Autorsky prispela do monografií projektu TOP 5: Slovenská literárna scéna v odbornej reflexii a Slovníka diel slovenskej literatúry po roku 1989. V súčasnosti pracuje v knižnici a venuje sa najmä práci s detským čitateľom.
