Casper Orison (Ladislav Lipcsei) je autorom dvoch básnických zbierok: Svätým mečom (2017) a Polaris (2021). Pochádza z Rimavskej Soboty, žije v Banskej Bystrici a často cestuje do neprebádaných zákutí duše.
Casper, vykladám karty na stôl: píšeš dlhé básne, z ktorých si „pamätám“ najmä rytmus, akoby ti šlo predovšetkým o načasovanie a interval – možno niečo na spôsob poetickej emigrácie, ktorú zastaví až vydanie, pričom je z povahy tvojho písania jasné, že je to vynútené. Ako sa vysporadúvaš s kompromismi medzi písaním a vydaním? Vyhovuje ti vôbec forma knihy?
Ide o kvalitu. Ak ju dosiahnem, túžba po vydaní je prirodzená. „Kompromisy“ spočívajú v tom, že väčšinu svojich vecí nevydám (píšem, ako asi tušíš, dosť veľa a viac ako väčšina slovenských básnikov a poetiek). Forma knihy je stále dôležitá, ale dnes mám dojem, že možno by sa mala meniť aj táto forma, Peter Milčák mi naposledy spomínal, že možno bude vydávať paperbacky. Ale nejde len o to… Dnes je možno dobré kombinovať poéziu s inými médiami, aj keď tam je tiež dôležité zachovať kvalitu. Ja som si predstavoval, že keby som spravil vodičák na motorku, tak by som spravil video, v ktorom na nej jazdím po meste a do toho recitujem ducha života. Proste, keď máme možnosti robiť to dnes inak, robme to inak. Poézia vo filme by mohla podľa mňa zastávať tiež viac miesta. Kniha môže stále byť, len nech sa to šíri aj inou formou.
V oboch zbierkach máš zaujímavé venovanie: „venujem svojmu kocúrovi“ (Svätým mečom), „venujem tým, ktorí nenávidia, i tým, ktorí sú nenávidení“ (Polaris). Ako si to myslel?
To s tým kocúrom je pripodobnenie k môjmu ex. Takže v tomto prípade ide o romantické vyznanie. Spravil som to tak, aby to zahŕňalo viac významov. Čo sa týka Polaris, tam ide o želanie, aby sa nenávidení a nenávidiaci spojili v pochopení a odvrhnutí nenávisti. Nebudú vinníci, nebudú obete. Týka sa to aj gay komunity, kde vidím, že spôsob, ako by sme sa mohli vyrovnať s útokmi proti nám, je byť tvrdý, keď s nami niekto chce zatočiť, ale zároveň si jasne stáť za našou dôstojnosťou, ktorá, keď ju človek v sebe prebudí, je nezničiteľná. Je to práve táto dôstojnosť, ktorá nás prebúdza k lepšiemu miestu v spoločnosti.
V tvojej poetike dominuje detskosť (hra, naivita) a hviezdy. Z môjho pohľadu si pionierom astrologického anime v písaní. Prečo je práve táto dvojica pre teba kľúčová?
Bola, už je trochu menej, ako dospievam. A bola kľúčová, pretože som v nej cítil krásu a čistotu. A zároveň niečo divoké a tajuplné zároveň, niečo, čo ma veľmi objalo. Noc je symbolom dionýzovského (Nietzsche) princípu, dieťa dňa – apolónskeho. V dieťati som videl niečo špecificky posvätné, bolo to akési napojenie na moje vnútorné dieťa, ktorého spojenie s kozmom nie je len dionýzovské, ale aj šamanské.
Polárka je (minimálne od staroveku) predkom navigačného systému. Chce tvoj Polaris navigovať (nás, seba)?
Polaris navigoval k pochopeniu zmyslu utrpenia a k nachádzaniu ontologického domova. Zároveň je tento názov symbol nádeje človeka. Keby som v tom období nemal nádej, neprežil by som ho. Je symbolom nášho hviezdneho domova, ktorý cítime, keď sa pozeráme na nočnú oblohu. Ukazuje, čo sme stratili na našej ceste, aby sme sa mohli vzkriesiť. Zároveň vidím toto slovo v čiernej, červenej a fialovej farbe, ktoré symbolizujú mystické utrpenie. Mystické utrpenie je utrpenie, ktoré presahuje dušu: a tak je duša nútená zvoliť si úpadok alebo rast. Ja som si zvolil rast. Pretože som videl Boha. A videl som, že je dobrý. On je môj ontologický domov: a v rôznych formách lásky je aj domovom všetkých.
Svojím prostým i metafyzickým temperamentom sa najviac približuješ k E. J. Grochovi, no kým pre jeho poetiku je príznačný určitý topos a perceptívnosť (jeho obľúbený Deleuze by povedal, že vytvára percepty), u teba dominujú afekty: nešpecifikovaná intenzita, v ktorej koliduje neočakávaný sled udalostí a ich rýchlostí (Groch vidiaci, Casper cítiaci). Pri takých textoch mi Wittgenstein radí čítať správnym tempom. Aký máš na to názor?
Neznášam Wittgensteina a to, ako ho všetci bezbreho obdivujú. Samozrejme, že bol génius, ale to v logike, ktorá je mi oproti intuícii cudzia. Jeho filozofia (ako celá glorifikácia logiky) mi pripadá neholistická, voči čomu mám odpor. Snažím sa to rešpektovať, ale je mi to veľmi cudzie. Nevidím tam život. To sú hranice môjho spôsobu vnímania, ale majú svoje opodstatnenia, pretože glorifikácia logiky vedie od života k nihilizmu, k smrti, k deštruktívnemu rozumu. To sú dnešné nebezpečenstvá. Ak ti Wittgenstein radí čítať správnym tempom, znamená to, že radí čítať pomaly? Nech si tú poéziu každý užíva v tempe, ktoré je pre neho prirodzené, nech každý číta vždy knihu, ktorú nosí vo svojom vnútri: inú nikdy ani nemôže čítať.
Popri metafyzike vás spája pochybnosť a akýsi jemný pohyb naprieč skepticizmom: „neviem nič, ale som prenášaný“ (Erik Jakub Groch), „kráčam pomaly, viem málo“ (Casper Orison). Aké poznanie ti prináša a akého ťa zbavuje? A hlavne: ako a nakoľko je prenosné?
Opravím ťa, nie je to skepticizmus, je to askéza, duchovná forma sebaspytovania alebo hľadanie transcendentného poznania. Tá pochybnosť, z pohľadu našej civilizácie, za sebou skrýva tento rozmer, ktorý je vlastne vyjadrením toho, že nič v podstate nevieme, a len keď nič nevieme, môžeme mať otázku, ktorá vyhĺbi odpoveď, ale to, čo sa naozaj dozviem, bude navždy spútané protipólom nevedenia, nepoznania úplnosti, Boha, čiže existencie v jej celistvosti, keďže je nekonečná a cyklická. Ak sa niečo naozaj naučím, musím na to zabudnúť. Buď niečo poznám úplne, v totalite danej substancie, alebo to nepoznám vôbec. To medzitým je cesta a neustále hľadanie, v ktorom sa pohybujem medzi alfou a omegou. Táto zdanlivá pochybnosť, ktorá nie je v skutočnosti nič menej než návratom k podstate vecí, je teda návrat ku kladeniu otázok, k sebaspytovaniu. Keď som sedel s Erikom v jeho chalúpke, tak sme sa smiali na vete „Myslel som si, že viem, ale nevedel som, že myslím.“ Vedieť sa dá dušou, rozum je jej proces, nie zdroj. Preto ten útok na falošné dojmy vedenia. A tu sa dostávam k mojej skepse voči rozumu, podľa mňa je v západnej spoločnosti mimoriadne vykoľajený, a využívaný ako stredisko života, ktorý sa mení na paživot, pretože ľudia živení strachom a hypertrofujúcim egom sa doňho skrývajú, aby našli bezpečnú vežu, z ktorej môžu mať dojem, že niečo ovládajú. Tento dojem je, samozrejme, úplne mylný. Život sa nedá ovládnuť.
V časoch cynizmu a resentimentu (aj v slovenskej poézii) nám tvoje básne ponúkajú optimizmus, radosť z kreativity a spirituálne naladenie, ktoré je oproti starším autorom viac „dirty“, z čoho mám radosť, pretože je viac integrujúce, holistické, a teda prijímajúce. Z bežných rozhovorov však vieme, že holizmus je dnes azda najmenej chápanou (prijímanou) ideou. Nie si z toho „out of joint“?
No, je to dosť smutné. Tam ide o to, že holizmus vyžaduje od človeka ozajstné vyhĺbenie, pretože potrebuje byť sám sebou. Nestačí mať vyzdvihnutú jedinú zložku človeka, ale je potrebné ich všetky balansovať. To je dlhodobá práca. Neviem, kedy sa to stratilo. Úprimne si myslím, že naša civilizácia je jednoducho primladá na to, aby pochopila jasné odpovede. Radšej sa večne špára v otázkach, ktoré ľuďom dávajú dojem, že sa aspoň o niečo snažia. Odpovede sú drahé, pretože cesta k pravde je nebezpečná a vyžaduje mnohé, čo pohodlnosť nie je ochotná odovzdať. Aby som ale neznel príliš zatrpknuto: kto sa dnes chce vyvíjať, a existujú tucty ciest a spôsobov, môže a má na to plné právo. Odmena je plnohodnotný život a naplnenie, ktoré sa nedá ničím nahradiť.
(S Casperom Orisonom sa zhováral Stanislav Olejár)
