Dvojdomý autor Daniel Hevier prispel (a stále prispieva) do slovenskej literatúry veľkým počtom textov rozličného žánrového spektra. Debutoval ako básnik v 70. rokoch 20. storočia, pričom práve jeho básnická tvorba z 80. rokov bola novým impulzom v slovenskej poézii, spolu s tvorbou Jozefa Urbana či Ivana Koleniča.[1] Títo autori narúšali vtedajšie poetické stereotypy, zbavovali sa ideologického aspektu a zameriavali sa aj na tienisté stránky života človeka modernej doby. Do tohto obdobia spadá aj nadčasová básnická zbierka D. Heviera Elektrónkový klaun (1983), ktorá je pre čitateľov aktuálna dodnes.
Dobová literárna kritika prijala knihu veľmi pozitívne, predovšetkým Igor Hochel a Ján Zambor v recenziách časopisu Romboid (1983, 1984), neutrálnejšie Mikuláš Žiak (taktiež Romboid, 1984) a Daniel Okáli (Slovenské pohľady, 1983). J. Zambor písal o „novej fáze v Hevierovom básnickom vývoji, ktorý nastal už v jeho predošlej zbierke Nonstop (1981)“ (1984, s. 68). I. Hochel vyzdvihoval najmä „premenu poetiky, t. j. od básnických obrazov a metafor spojených s prírodou a vidiekom k slovu viažucemu sa na civilizáciu a mesto. Hevier zmužnel, jeho básnická výpoveď zdrsnela, témy sa objektivizovali s dôrazom na konflikt, napätie, rozpor modernej epochy, čím sa potvrdilo, že je najtalentovanejší autor najmladšej básnickej generácie“ (1983, s. 84).
Už názov zbierky naznačuje tematické ladenie básní. Slovo klaun konotuje zábavu, komickosť či hru a adjektívom elektrónkový sa poukazuje na vývoj vtedajšej doby, rozmach techniky a počítačov, ktoré sa odzrkadlili v súdobej spoločnosti, t. j. stali sa súčasťou každodenného života. Ide o „verše, ktoré bezprostredne korešpondujú s vedomím súčasníka“ (Hochel, 1983, s. 84 – 85), „básne primknuté k súčasnej skutočnosti“ (Zambor, 1984, s. 69). V syntagme elektrónkový klaun sa teda spája živé (klaun = ľudská bytosť) a neživé (elektrónky), čo odkazuje na vplyv techniky na človeka, v dôsledku čoho sa utlmuje jeho emocionálna zložka. Technika má svoje pozitíva, ale aj negatíva, na ktoré sa autor snaží upozorniť vo viacerých básňach. Práve preto volí prostredie mesta, život moderného človeka v pretechnizovanom svete a jeho každodenné problémy, čím dochádza k „zrážke subtílneho mladého lyrického subjektu s drsnosťou skutočnosti“ (tamže, s. 69). Kniha je komponovaná do štyroch častí, ktoré sa odlišujú v téme.
Dieťa sa hrá nad dierou hada
Témou prvej časti zbierky je detstvo, ktoré nie je zobrazené ako ideálne obdobie života bez problémov, práve naopak, ako už naznačuje samotný názov tejto časti – „dieťa sa hrá nad dierou hada“. Najvýraznejšie sa na to upozorňuje v básni Vonku sa hrá mojich 13 dcér, v ktorej sa prostredníctvom enumerácie zobrazujú nebezpečné javy (predmety, zvieratá, ľudia, miesta), s ktorými sa hrajú deti: „s nábojnicami, s medveďmi, s vojskami, na smetiskách“ (Hevier, 1983, s. 12). Neideálnosť detstva sa ďalej dotvára v texte Krvsajúci deň, v ktorom dievčatku vyteká krv z rozbitého kolena. Problematickosť vrcholí básňou Pálenie pamätníkov, v ktorej „Deti plačú. / Deti sa mučia. / Deti trhajú svoje fotografie / a v pivnici pália pamätníky / s káčermi Donaldmi […] Na tom ohni / s rozkošou upaľujú / všetkých […] ktorí im omieľajú, / aké nádherné / je byť dieťaťom“ (s. 16 – 17). Tieto verše predstavujú jeden z problémov dieťaťa, ktoré v istom veku už nechce byť dieťaťom, resp. vo vzťahu k dospelému nechce byť vnímané ako nerovnocenný partner.[2]
Lyrický subjekt často sústreďuje svoju pozornosť na deti, ktoré charakterizuje ako „nenásytné, odhodlané, zúrivé, nedočkavé, zázračné motorčeky“ (s. 9 – 10), ktorých telá sú „plné čerpadiel a budíkov“ (s. 9) a po bruchu „im tečie pomarančová šťava“ (tamže). Uvedené atribúty zobrazujú detstvo ako dynamické, rýchle a divoké obdobie. Tým sa vytvára protiklad staroby lyrického subjektu k mladosti detí. Lyrický subjekt si uvedomuje svoj vyšší vek, preto sa prirovnáva k unavenému medveďovi či starej palme, ktorá „sa už na nič nepamätá“ (tamže). Toto starnutie sa prenáša aj na deti, pričom prechod k dospelosti je nesmierne rýchly a detstvo sa tak definuje ako veľmi krátke obdobie: „chlapec uteká z domu / a na konci ulice to už bude muž“ (s. 11),[3] „O 12.10 ešte hrajú futbal. / O 12.15 kradnú autá. / O 12.20 sadajú do nich / s manželkami a deťmi“ (s. 18). Prostredníctvom dospievania detí lyrický subjekt anticipuje a kritizuje ich budúci život: „Dievčatká / rastú do koženého pohodlia šéfov, / chlapcov si rozoberú / športové kluby, psychiatrie, armády“ (tamže). Autor ozvláštňuje texty využívaním detskej optiky a zobrazuje tak detské fantazijné, hravé videnie sveta: „pozoruje / smädnými očami // plachetnice na oblohe“ (s. 21) alebo „Dieťa ťahá za sebou / na motúzku / škatuľu na topánky / a hovorí jej: / Tarzan“ (s. 23). Detskej hravej fantázii prispôsobuje aj jazyk, preto často využíva paradox, nonsens či hyperbolu.[4]
Jedným z repetičných motívov zbierky je okruh javov súvisiacich s ekologickými problémami, ktoré sú negatívnym dôsledkom rozširujúcej sa techniky. V prvej časti zbierky na to upozorňuje v spomenutej básni Vonku sa hrá mojich 13 dcér, v ktorej využíva motív smetísk, na ktorých sa hrajú jeho dcéry. K ekologickej problematike sa ešte vráti v texte Továreň, v ktorom vysoký komín dieťa definuje ako „továreň / na dym“ (s. 23). Prvá časť zbierky podáva obraz o detstve z viacerých uhlov pohľadu, prostredníctvom čoho sa kreuje realistickejší pohľad na dieťa a jeho svet. Hevier tak „vyvracia mýtus detstva ako raja“ (Zambor, 1984, s. 70).
Remeslo žiť
Druhá časť zbierky sa sústreďuje na život a jeho každodenné problémy. Lyrický subjekt pomenúva život atribútmi „každodenné, / strašné, / unavujúce, / kruté, / zahanbujúce, / nádherné remeslo“ (Hevier, 1983, s. 60). Z uvedených príkladov majú 4 negatívne konotácie, prvý príklad neutrálnu a posledný pozitívnu konotáciu. Posledné adjektívum je však sémanticky protikladné k ostatným, čo predstavuje ťažký, ale v konečnom dôsledku pekný život. Básne v tejto časti možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria texty napísané v 1. osobe singuláru, v ktorých sa zobrazuje najmä vnútorný svet lyrického subjektu. Druhú skupinu tvoria básne v 3. osobe, ktoré vypovedajú predovšetkým o spoločenských problémoch modernej doby, z ktorých mnohé pretrvávajú dodnes.
Lyrický subjekt často vystupuje ako spisovateľ, ktorý písanie chápe, s istou dávkou irónie, ako „byť chvíľu smiešnym“ (s. 27). S tým súvisí aj častá tematizácia vlastného písania: „Stačí nepatrný pohyb / a napíšem hlúposť, / stačí nepatrný pohyb / a napíšem niečo strašne krásne“ (s. 59). Autobiografickosť sa variuje aj v sebaironickej básni Výstražný život D. H., v ktorej o sebe píše, že: „už ani knihy nečíta […] zhoršil sa mu zrak / aj pamäť. / Chce zarobiť nejaké peniaze […] Je utáraný […] Rád počúva / o sebe chvály“ (s. 37). Vnútorný stav sa vykresľuje aj cez exemplifikáciu zvierat, ktoré má v sebe: „zverinec, / zvaný / mužská duša“ (s. 29). Vnútorný svet lyrického subjektu sa ďalej prehlbuje v texte s výraznou prozaizáciou – Odnášajú ma tváre, v ktorej sa prechádza tvárami ľudí, ale aj oni sa prechádzajú jeho tvárou, čím sa navzájom „zmietajú, obmývajú, šliapu“ (s. 34), čo vypovedá o autentickosti a identifikácii človeka. Nepokoj sa dotvára motívom kŕmenia zimníka „vlastným surovým mäsom“ (s. 40), ktorý lyrický subjekt nevie zohriať, či myšlienkou na „meno toho, / čo vynašiel / neutrónovú bombu“ (s. 56). Šťastie však vidí v každodenných veciach, keď človek má svoju „vaňu, posteľ, manželku, ponožky, auto, záhradu, knihy“ (s. 54). Objavuje sa tu aj motív ženy, ktorá je zobrazená v dvoch polohách, buď „varí ti kávu, […] večer ukladá do postele / vašich synov a dcéry. // Bozkáva ťa“ (s. 30 – 31), alebo je to „ženská / s vrecúškom hadieho jedu / pod jazykom. // Jej objatie je pasca“ (s. 37), prípadne sa zobrazuje aj vo vzťahu k lyrickému subjektu: „Listy, ktoré mi sem / posielaš, po ceste zamŕzajú / na obdĺžniky ľadu“ (s. 58).
Jedným zo zobrazených spoločenských problémov je kvalita potravín obsiahnutá v básni Kamión, ktorý vezie pomaranče, čo je dodnes pretrvávajúci problém. Na nekvalitu potravín sa poukazuje cez motívy zelenej opice za obrovským sklom, tunela, noci, mesta, kamiónu, spánku šoféra na pomarančoch, v ktorých pri konzumácii cítime „vôňu jeho svalov / a benzínu“ (s. 28). Aj v druhej časti zbierky sú prítomné motívy súvisiace s ekologickými problémami: „Antarktída sa roztápa“ (s. 27), „mäsožravý smog“ (s. 30) či „Plameň Slovnaftu / z diaľky pripomína / Daliho Horiacu žirafu“ (s. 39). Častým motívom, ktorý sa vyskytoval taktiež v prvej časti, je motív vojny. S tým spojený motív smrti sa dotvára médiami: tranzistor, v ktorom „oznamujú prvých mŕtvych / nového dňa“ (s. 36) a televízor, „v ktorom občas tečie krv“ (s. 54). Viackrát sa spomína aj samovražda, ktorá narúša niečo krásne: „Bozkáva ťa / vlhkými ústami na čelo / uprostred premávky, / uprostred samovraždy“ (s. 31) a dotvára tak negatívnejší obraz mesta: „Na lavičke leží / zabudnutá kravata / samovraha, / ktorý si to rozmyslel“ (s. 39).
Spi, moje tigre chodia okolo
Názov tretej časti v sebe obsahuje dve osoby – lyrický subjekt ako ochranca spánku niekoho druhého, čo naznačuje, že daná časť bude intímnejšia. Autor na viacerých miestach obmieňa motív spojenia dvoch pólov: v básni Scenár k sebe plávajú muž a žena, ktorí sa stretnú uprostred jazera; následne v básni Moje a tvoje lode sa partneri stretajú uprostred búrok na dvoch lodiach, pričom lyrický subjekt prestupuje na jej palubu; hneď v ďalšej básni „dva atómy sa spoja“ (Hevier, 1983, s. 66) a lyrický subjekt pozýva svoju partnerku „zúčastniť sa / na predstavení môjho života“ (s. 67); v štvrtej básni sa opäť objavuje motív dopravného prostriedku, tentokrát sú to vlaky, ktoré „privárajú […] na tvoje / koľajnice“ (s. 69) a v texte Návrat divočiny sa ich dychy „miešajú spolu / ako rieka s morom“ (s. 72). Tieto spojenia a následné oddelenia sprevádza motív samoty (text Ešte stále nosíš môj hrubý sveter, keď ti je zima?) a čakania na toho druhého (opäť enumerácia toho, čo robí lyrický subjekt pri čakaní v básni Rozprávanie v izbe s vytiahnutými roletami). Oddelené subjekty sa čiastočne spájajú vďaka listovej komunikácii (báseň Dabing) alebo cez telefónnu búdku (báseň Nočný predaj nádeje), pričom takáto komunikácia má aj svoje negatíva, lebo listy „prídu / vždy o sekundu / po mojom zúfalstve“ (s. 87) a telefónna búdka „na päťkorunáčky […] o chvíľu nás preruší / neodbytný signál, […] tu-tu-tu-tu-tu-tu . . .“ (s. 88).
Súčasťou zobrazenia tejto intímnejšej časti sú aj rôzne polohy vzťahu, napr. v básni Medové sekundy sa pokoj znázorňuje cez opakovanie verša: „A čas stojí“ (s. 74 – 75) a prostredníctvom motívov ticha, státia či nehybnosti: „pušky mlčia […] bombardéry pokojne stoja […] voda je nehybná“ (tamže). Bláznenie sa explicitne objavuje v básni Malé večerné bláznenie, v ktorej lyrický subjekt telefonuje s partnerkiným palcom na nohe. Súčasťou tejto témy sú aj náznaky erotických motívov, ktoré dotvárajú obraz intimity, napr. v texte Štyri ročné obdobia sa lyrický subjekt vydáva „pozbierať všetok med / z tvojho tela“ (s. 71) a ráno sú „skvele hladní a unavení“ (tamže). Motív tela sa objavuje aj v básni Tikot vo vzduchu: motýle, v ktorej lyrický subjekt postupne odkladá motýľov z tela ženy, čo evokuje otázku identity človeka a dôvery. Atmosféra intimity sa dotvára v celej časti predovšetkým prírodnými motívmi, t. j. najmä štyri ročné obdobia, ale aj motív noci, mesiaca, búrky, vetra či ohňa.
Počítač Hamlet (sci-fi lyrika)
Ako naznačuje samotný názov, ide o takzvanú sci-fi lyriku. D. Okáli (1983) hovorí v súvislosti s touto časťou o experimente. Dominuje tu výrazná prozaizácia verša, J. Zambor používa na označenie týchto veršov pojem „báseň v próze“ (1984, s. 71). Téma sa odráža v jazyku, a preto tu možno nájsť mnoho odborných termínov (anulátor, fotónové polia, enfant terrible, kondenzácia, elektromagnetické koridory) a časté využitie hyperboly. Téme sa prispôsobuje aj čas, preto je väčšina textov zasadená do budúcnosti. Napríklad v básni Futurológia vyhrievaný piesok a zosilňovače slnečného žiarenia evokujú možný problém vyhasnutia slnka, rodenie detí podľa vopred naplánovaného pohlavia predstavuje zásahy do ľudskej genetiky, premávanie lietadiel vidí subjekt v „presne vymeraných / elektromagnetických koridoroch“ (Hevier, 1983, s. 97) a mestá podľa neho „budú stáť / na mohutných pilieroch / niekoľko metrov nad zemou“ (tamže). S motívom budúcnosti súvisia aj objavujúci sa mimozemšťania, ktorých však nevykresľuje ako nepriateľov (Trojokí), či motív cestovania časom (Temporanti). Život na Zemi sa môže zmeniť aj v dôsledku vojen a použitia neutrónových bômb, na čo sa upozorňuje vo viacerých textoch. Na to nadväzuje motív smrti, originálne v texte Bestseller, v ktorom cudzí počítač v cudzej galaxii píše science-fiction o našej planéte, pričom čitatelia nevedia pochopiť, „čo je to mŕtvola a prečo ich je na tej planéte toľko“ (s. 98). Uvedený motív vrcholí v texte Námet pre science-fiction, v ktorej sa enumeratívne vymenúvajú činnosti, ktoré by mohol robiť posledný človek: pochovávať, kričať, smiať sa, zošalieť, modliť sa… vyvrchoľujúc až do samovraždy.
Katastrofické ladenie sa opäť prehlbuje textami s ekologickou tematikou. V texte Vzbura rastlín zmizli všetky rastliny zo zemského povrchu. To súvisí aj s ďalším načrtnutým problémom – urbanizáciou: „Mesto bolo zrazu prázdna betónová plocha“ (s. 96). Motív rastlín sa objavuje aj v spomínanom texte Futurológia, keď sa pri zobrazení budúcnosti použije apoziopéza „Kvety…“ (s. 97) a následne rečnícka otázka „Aké kvety?“ (tamže), t. j. kvety nie sú súčasťou zobrazovanej budúcnosti. Vyhynutie rastlín spôsobuje znečistenie vzduchu, preto sa lyrický subjekt fyzicky dusí. K problému urbanizácie sa vráti v texte Urbanistika, v ktorom mesto je „živý organizmus“ (s. 101), ktorý sa rozťahuje a pohlcuje pôdu. V texte Prvý gravitačný kolaps zemeguľa stratila dôsledkom ekologickej krízy gravitačnú silu, preto bolo ľudstvo „nútené presťahovať sa do rozličných končín vesmíru, odkiaľ vypúšťalo kozmické lode na rodnú planétu“ (s. 98). Ako výstraha slúži zaseknutý „Počítač Hamlet“ (s. 103), ktorý „donekonečna opakuje / akúsi nezmyselnú otázku“ (tamže). Posledný text Perpetuum poeticum vyznieva optimistickejšie. Opäť sa využíva enumerácia možných činností v budúcnosti (zväčša negatívnych: kšeftovanie, protestovanie, armády…), pričom ako posledná sa uvedie: „a zopár ich / ešte stále píše básne“ (s. 105).[5] Posledná časť knihy podľa J. Zambora pôsobila „inovačne v rámci vtedajšej súčasnej slovenskej poézie“ (1984, s. 71), napriek tomu, že „tendencie k poézii sci-fi sa už v mladej slovenskej poézii objavili, ale práve u Heviera majú črtu istej programovosti“ (tamže, s. 72).[6]
Knihu ilustroval Vojtech Kolenčík,[7] ktorý využil najmä tmavé farby (čierna, sivá a hnedá) v kontraste k bielej farbe. Na väčšine ilustrácií sú znázornené postavy (muži, ženy aj deti), ktoré sú zväčša nahé, prázdne, smutné (hlava a oči smerujúce k zemi) alebo bez tváre a rúk. Zobrazené sú aj pohlavné orgány a prsia žien. Stavebným prvkom je geometrický útvar cylinder, ktorý sa objavuje takmer vo všetkých ilustráciách a prostredníctvom ktorého sa deformujú obrazy. Ilustrácie teda dotvárajú pochmúrnejšiu atmosféru zbierky.
Stredoškolského čitateľa, no nie len toho, by mohli osloviť aj ďalšie zbierky D. Heviera, ako aj jeho preklad básní amerického spisovateľa Ch. Bukowského – Básne napísané pred skokom z 8. poschodia (1989). To si myslíme aj o zbierkach súčasných autorov, predovšetkým Ľuboš Bendzák (Vytrvalosť sivej, 2010) a Jan Těsnohlídek (Rakovina, 2011; Hlavně zachraň sebe, 2016). Z obdobia 80. rokov by najmä čitateľky mohla osloviť zbierka básní Pre vybranú spoločnosť (1989) od Taťjany Lehenovej.
Pramene
HEVIER, D., 1983. Elektrónkový klaun. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Literatúra
HOCHEL, I., 1983. Daniel Hevier: Elektrónkový klaun. In: Romboid. Roč. 18, č. 12, s. 84 – 85.
OKÁLI, D., 1983. Daniel Hevier: Elektrónkový klaun. In: Slovenské pohľady. Roč. 99, č. 10, s. 137 – 139.
ZAMBOR, J., 1984. Básnický vývoj Daniela Heviera. In: Romboid. Roč. 19, č. 2, s. 68 – 72.
ŽIAK, M., 1984. Hevier, klaun a meštiaci. In: Romboid. Roč. 19, č. 11, s. 77 – 79.
[1] J. Urban debutuje v roku 1985 zbierkou Malý zúrivý Robinson a I. Kolenič o rok neskôr knihou básní Prinesené búrkou. Obe zbierky už svojimi názvami evokujú rozpor s vtedajšou tradičnou poéziou.
[2] Práve rovnocenný a partnerský vzťah medzi dieťaťom a dospelým – autorom sa stáva základom tvorenia modernej poézie pre deti.
[3] Podobne v recenzii na zbierku Elektrónkový klaun píše J. Zambor (1984, s. 69) o „prerode chlapca na muža“, ale chlapcom myslí predošlú tvorbu Heviera.
[4] Rešpektovanie kognície, vnímania a fantázie dieťaťa zo strany autora je ďalší aspekt modernej poézie pre deti.
[5] Ako vidieť na viacerých uvedených citáciách, autor v celej zbierke často využíva enumeráciu. M. Žiak v nadväznosti na to píše o „mechanickom vypočítavaní“ (1983, s. 79), čo je dôsledkom obklopenia človeka predmetmi, „čím sa stáva súčasťou, kolieskom veľkého stroja vyrábajúceho život“ (tamže, s. 78).
[6] V zbierke možno nájsť mnoho prvkov podobných so súčasnou poéziou, predovšetkým s Textovou generáciou a skupinou ANesthetic Genderation, ide najmä o prozaizáciu verša (najmä texty v poslednej časti knihy); potláčanie tradičnej obraznosti; využívanie rôznych útvarov ako výseky z dialógu (text Strom nepadá ďaleko od jablka) či úsek z denníka (text Katalóg jarných udalostí); tematizácia vlastného písania; sebairónia; odborné termíny; environmentálna angažovanosť; motívy katastrofy a náznaky apokalypsy; intertextualita (W. Saroyan, J. Prévert, J. Kerouac, J. A. Komenský…) či intermedialita (hudba: L. Cohen, J. Lennon, W. A. Mozart…; výtvarné umenie: R. Magritte, S. Dalí).
[7] Jeho práce boli vtedajšou ideológiou často odmietané, najmä kvôli zobrazeniu neslobody vtedajšieho človeka, napr. cez obraz obmotania hlavy drôtom.
Dávid Dziak vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a etickej výchovy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Momentálne je interným doktorandom na Katedre komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty PU v Prešove. Odborne sa venuje prevažne literatúre pre deti a mládež. Píše tiež básne, publikoval ich napríklad v časopise Dotyky, v zborníku Ars Šafarikiana II. a poľskom zborníku Sen o Karpatach.
