Derek Rebro je literárny kritik a redaktor. Vyštudoval slovenský jazyk, literatúru a estetiku na FiF UK v Bratislave, kde získal aj doktorát z literárnej vedy a niekoľko rokov viedol semináre venované súčasnej poézii, kritike či tvorivému písaniu. Vydal literárnovedné monografie Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011), Jej mesto v jeho svete? (2013) a zbierky poézie Okamih pred dopadom (2010), Ako tieň na pľúcach (2014) a Nie som svoj typ (2018). Pravidelne prispieva do domácich i zahraničných periodík, zborníkov a médií. Spolupracuje tiež s rozhlasom a bol porotcom niekoľkých súťaží, vrátane Anasoft litery. Jeho texty boli publikované vo viacerých krajinách. Od roku 2012 sa venuje najmä rodovo orientovanému časopisu Glosolália.

Verejnosť Ťa môže poznať ako literárneho vedca, porotcu napríklad i tohtoročnej ceny Anasoft litera, básnika, feministu a ostatných sedem rokov aj ako šéfredaktora rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Práve k nemu smeruje moja prvá otázka. Čo stálo za vznikom časopisu, aká „potreba“, predstava? A ako vnímaš jeho pozíciu a miesto v súčasnom slovenskom kontexte?

Za vznikom Glosolálie, ktorú sme založili spolu s Lenkou Krištofovou v roku 2012, stála čoraz citeľnejšia absencia podobného periodika u nás, odkedy zanikol výborný Aspekt. Keby jeho vydávanie pokračovalo, nemali by sme asi dôvod na takom malom „trhu“ zakladať iný feministický projekt. Jeho dnešné miesto vidím v dôvodoch, pre ktoré vznikol – ide o platformu, kde tie a tí, ktorí sa zaujímajú o rodovo orientované témy, feminizmy, písanie a tvorbu žien, a to či už ako čitatelia a čitateľky, alebo tvorcovia a autorky, nájdu miesto, kde si prídu na svoje; a to bez – vždy nanovo vyvstávajúcej – nutnosti vysvetľovať banality typu „načo/prečo feminizmus“. V širšom kontexte v redakcii veríme aj v postupné rodové scitlivovanie nielen kultúrnej obce a v konečnom dôsledku aj v spoluvytváranie rodovo spravodlivejšieho prostredia na Slovensku; akokoľvek nadnesene to môže znieť.

Čo znamená feminizmus pre Teba? Si na označenie feminista hrdý či skôr háklivý?

Nepoviem nič nové. Feminizmus (aj pre mňa) znamená predovšetkým skutočnú, ničím a nikým neobmedzovanú možnosť voľby a s tým súvisiacu slobodu, nesúcu so sebou, pochopiteľne, aj zodpovednosť. Takisto rovnosť v rozdielnostiach, a to tak medzi ženami a mužmi, ako aj medzi ľuďmi (rôznych rodov, identít, orientácií, vierovyznaní…) navzájom. Hoci sú nálepky nepopulárne, osobne mi neprekážajú nielen na chladničke, niektoré „škatuľky“ sú proste rozľahlé a pohyb v nich neobmedzený, a tak je to aj s označením feminista. To, že som feminista, preto vnímam ako (hádam v činoch viditeľný) fakt, podstatnú zložku svojej osobnosti a života. Háklivý som skôr na dekády trvajúcu potrebu vysvetľovať, čo feminizmus je, respektíve feminizmy sú, v názorovej konfrontácii s inak rozhľadenými ľuďmi, pre ktorých sú otázky spojené s rodom akoby nezodpovedateľné, a to napriek množstvu literatúry aj praxe, ktorá ich obklopuje. A možno je ich naivita predstieraná, pretože im ich heteronormatívnymi patriarchálnymi schémami utváraná privilegovaná mocenská pozícia vyhovuje, (ne)vediac, že skutočná rodová rovnosť prináša benefity pre všetkých.

Ako by si definoval jeho súčasnú podobu a funkciu v spoločnosti? Predsa len, najmä medzi širšou verejnosťou sa stále zvykne splošťovať na svoju radikálnu podobu (boj žien proti „nadvláde“ mužov) či sa ironizuje a zosmiešňuje, a to aj napriek tomu, že hranice sa pomaly posúvajú…

Čiastočne som odpovedal vyššie, k údajnému radikalizmu snáď v roku 2018 netreba dodávať nič než známe „feminizmus je radikálna myšlienka, že aj žena je človek“. Hoci si mnoho ľudí myslí (v tom lepšom prípade), že feminizmus zohral svoju historickú úlohu a dnes je zbytočný, stačí sa poobzerať okolo seba (zároveň nepovyšovať svoju dobrú skúsenosť a šťastie na všeobecne platné konštanty), aby sme zistili, že rodovo podmienená nespravodlivosť pretrváva, a to vo všetkých pracovných aj osobných oblastiach. Či už ide o nerovné finančné ohodnotenie, a to tak v podfinancovaných (aj preto, že) feminizovaných (a prestíž strácajúcich) odvetviach, ako aj na tej istej pozícii, kde muž z viacerých dôvodov, vrátane predpokladanej roly „živiteľa rodiny“, ktorá je v konečnom dôsledku skľučujúcou pascou aj preňho, dostáva zaplatené viac. Rodovo podmienené sú tiež známe sklenené stropy a deravé potrubia, ktorými ženy v kariére prepadávajú (aj z dôvodu rodových stereotypov, rodičovských povinností a aj s tým súvisiacich „druhých/tretích šícht“), či sexuálne obťažovanie a násilie páchané (prevažne) na ženách, atď. atď. Samozrejme, napriek pretrvávaniu len pomaly vykoreňovaných (našťastie, ako napovedá historicky a geograficky rôznorodá skúsenosť, iba zdanlivo večných) rodovo stereotypných a veľkú časť ľudstva (okrem žien vlastne všetkých, ktorí nepriliehajú k spoločensky aktuálne prijateľnej mriežke „správnosti“) obmedzujúcich imperatívov, sú výzvou mnohé nové, často subtílnejšie problémy, ale aj radosti súvisiace i s novými technológiami. Zabúdať nesmieme ani na problémy, ktorým čelia, výberovo, neheterosexuálne, transrodové, intersexuálne, nebinárne, „farebné“, (rôznym spôsobom) hendikepované, ale aj finančne strádajúce osoby. V súvislosti s poslednými menovanými treba povedať, že feminizmus nie je o „vyhnaní žien z domácností“ (aj preto sa za skutočnú emancipáciu nedá považovať to, čo u nás bolo pred rokom 1989, no z čoho nie všetko je odsúdenia hodné), ale je opäť aj v tomto prípade najmä o reálnej možnosti voľby. Feminizmy sú rôzne a napríklad verejné presadzovanie sa bohatých liberálnych žien (vyššej) strednej triedy je iste pokrokom, no nie dôsledným, pokiaľ je ich úspech dláždený okrem iného vypomáhaním (často) migrantiek, ktoré sú nútené opúšťať svoje domovské rodiny, aby (aj im) zarobili na prežitie. Aj toto sú problémy, ktoré sa nedajú (podobne ako detská práca v niektorých krajinách či prostitúcia v takmer všetkých) zmeniť okamžite, respektíve nie bez negatívnych následkov na tých, ktorým sa snažíme pomôcť, no ktoré treba vnímať a snažiť sa o ich nápravu. Víťazstvo jedných na úkor druhých nie je víťazstvom. Aby som sa ale vrátil k ženám a mužom v domácnosti, šťastie nachádzame každá a každý inde. Problémom je hlavne automatický apriorizmus, umiestňujúci (a to aj zamestnanú) ženu ešte vždy do prostredia domova a do siete s tým súvisiacich povinností, za ktoré nie je ohodnotená ani finančne, ani symbolicky. Zdanlivé komplimenty, chváliace ju slovami o jej poslaní – byť dobrou ženou/matkou (akoby muž nemal ruky schopné chytiť vysávač, tobôž v prípadoch, keď pracujú obaja) –, v skutočnosti len reprodukujú voči ženám nespravodlivý status quo, na čo dopláca každý, vrátane detí, ktoré ho neskôr samy zrkadlia. Viaceré feministky preto správne a čoraz výraznejšie artikulujú potrebu prehodnotenia vzťahu medzi (platenou) produktívnou a (neplatenou, zato pre chod spoločnosti rovnako nevyhnutnou) reproduktívnou prácou, ktorú vykonávajú najmä ženy a do ktorej patrí napríklad starostlivosť o domácnosť, dobrovoľnícka činnosť či opatrovanie členov a členiek rodiny. Je dôležité rozviazať mnohé hierarchické dichotómie, nielen naznačeného typu muž/verejné – žena/súkromné. Až potom, keď nebude muž zarábať viac, keď nebudú vo vrcholových pozíciách a na popracovných stretnutiach hlavne muži, ale aj vtedy, keď bude ohodnotená spomínaná práca v domácnosti atď., až vtedy budú osoby skutočne slobodné v rozhodovaní, kto zostane s deťmi na rodičovskej, v deľbe domácich prác a pod. Našťastie, aj napriek stále pretrvávajúcim systémovým nedostatkom, pribúdajú rodiny, kde muž žene „nepomáha“, ale je tiež rodičom a aktívnym členom domova. Výzvou sú aj „menej šťastné“ kontinenty a krajiny, ktoré sú ešte väčšmi zviazané rodovo hierarchizovanými (a pokrivenou formou náboženských tradícií dotovanými) zvykmi, no ktorým rozhodne netreba pomáhať netrpezlivým importom „našich“ hodnôt a generalizujúcim reprodukovaním tamojších rol obete. Čoraz väčšie slovo bude mať vďaka napredovaniu moderných technológií a pokrokom v medicíne aj kyberfeminizmus či posthumanistické smery, ale nebudem na tomto mieste zachádzať priďaleko. Jednoducho, je toho pred nami ešte veľa; aj preto nemám rád pojem postfeminizmus, keďže predpona „post“ falošne, hoci nie úplne zámerne, implikuje prekonanie, respektíve splnenie jeho požiadaviek. Tobôž na Slovensku, kde politici a političky odmietajú ratifikovať Istanbulský dohovor, ktorý dezinterpretačne zneužívajú na strašenie mýtickou „gender ideológiou“ a „homoloby“, či najnovšie dokonca predkladajú návrh na zákaz interrupcií, a to za pomoci ženy dehonestujúcich a vážnosť situácie ignorujúcich pseudoargumentov.

Ako vnímaš súčasný boom feminizmu, respektíve (znovuobjavenia) „girl power“ populárnou kultúrou? Podobné nápisy demonštrujúce dievčenskosť, ženskosť a „prihlásenie“ sa k feminizmu zrazu vidíme na tričkách v masových reťazcoch, o feminizme a právach žien sa píše v ženských časopisoch a aj na internetových portáloch, paradoxne však aj na tých, ktoré, viac či menej implicitne, podprahovo reprezentujú kult krásy a „udávajú trendy“ aj v uvažovaní (žien).

O boome feminizmu (v jeho neskreslenej podobe) by som nehovoril, keďže to, čo sa označuje spojeniami ako „girl power“, je často skôr kapitalistickou exploatáciou pojmov, obsahovo často vyprázdnených až do tej miery, že sú vyplnené odkazmi, neraz idúcimi proti feministickým ideám. Cieľom je, samozrejme, dosiahnutie zisku, ktorého vedľajším efektom síce je snaha o posilnenie sebavedomia žien a dievčat, často však iba v rámci mýtom krásy a rodovou stereotypizáciou vytyčovaných mantinelov. Na druhej strane je – aj vďaka sociálnym sieťam – potešujúca hlasitosť predstaviteliek a predstaviteľov 4. vlny feminizmu, rozrôznenie rodových kategórií, posilňovanie fluidnosti identít (vlastne sme čoraz väčšmi svedkami praktických rodových dekonštrukcií), to všetko aj za pomoci zvyšujúceho sa počtu „televíznych“ seriálov, ktoré sú nielen čoraz kvalitnejšie, ale ktorých hrdinkami a hrdinami sa stávajú čoraz rôznorodejšie postavy, čím realitu nielen zrkadlia, ale aj spoluvytvárajú. Takže áno aj nie – netreba sa z každej kvázi emancipačnej nálepky predčasne tešiť, zároveň však netreba zatvárať oči pred reálnou silou dnešnej feministickej vlny, aj tej popkultúrne živenej, ktorá okrem iného vyústila do kampane MeToo, majúcej praktický pozitívny dopad na životy mnohých žien.

Ako sa feminizmus odrazil v literatúre či v umení všeobecne? Kedy sa to udialo a čím to bolo spôsobené?

Vzhľadom na povahu umeleckého kánonu, ktorý z mnohých dôvodov (nedostupnosť vzdelania ženám, „miesto v domácnosti“, nepovolenie vstupu do ateliérov, hierarchické duality typu žena/súkromie/príroda – muž/verejné/kultúra atď.) tvorili a jeho podobu určovali prevažne muži, je potešujúci každý ženský hlas, ktorý sa v jeho rámci presadil. Feministickejšie či rodovo „vymknutejšie“ hlasy sa síce nájdu, no až do novodobej histórie skôr ojedinele (zato často významne). Odporúčam v tejto súvislosti známu esej Lindy Nochlin
Why Have There Been No Great Women Artists?, prípadne jazykovo dostupné práce Martiny Pachmanovej a iných. Kvantitatívno-kvalitatívny prelom nastal najmä v rámci druhej vlny feminizmu v 60./70. rokoch 20. storočia. V literatúre sa však ženy (pokiaľ sa nemýlim) presadzovali početnejšie než v iných umeleckých činnostiach, ak nerátame tie, ktoré sa tradične označujú za ženské (napríklad vyšívanie), no ktoré si tiež zaslúžia rodovo adekvátnejšie prehodnotenie; a aj sa tak deje. Vzhľadom na vymazávanie žien z (nielen) literárnej tradície je napríklad málo známa skutočnosť, že pri zrode románu v 18. storočí stáli najmä ženy, darmo sa učíme o prvom románe Robinson Crusoe. Tento fakt bol neskôr v rámci kodifikovaných dejín literatúry nezaznamenaný, diela žien boli (a často dodnes sú) podceňované, pretože kritériá hodnotenia sú zdanlivo univerzálne, v skutočnosti parciálne mužské, no zároveň historicky premenlivé (bolo obdobie, keď muži písali pod ženským pseudonymom, aby si zvýšili prestíž), čo je tak negatívom, ako aj nádejou. A ako sa feminizmus v tvorbe odrazil/odráža? Okrem iného väčšou rôznorodosťou a slobodou (aj formy) vyjadrenia, tematizovaním dovtedy tabuizovaných otázok… Dôležitá je aj feministická umelecká kritika, ktorá výtvory žien dokáže interpretovať nepredpojato a adekvátne. Len tak sa vytvára (povzbudivá) cesta pre ďalšie ženské (respektíve iné) hlasy, ktorých vyšší počet je dôležitý pre utváranie reálnej umeleckej tradície – takej, ktorá zrkadlí a posúva tvorbu nielen mužov; pretože mať čo rozvíjať a produktívne prekonávať potrebujeme všetci a všetky. Pokiaľ ide o literatúru, odporúčam k tejto téme napríklad antológiu Ženská literární tradice a hledání identit (editorka: Libora Oates-Indruchová), ale aj monografiu Jany Cvikovej Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. Pre anglicky, francúzsky či nemecky hovoriace a hovoriacich je, samozrejme, dostupné nepreberné množstvo zaujímavej literatúry ku každej naznačenej myšlienkovej oblasti.

Literatúra často pracuje aj s pojmom ženské písanie. Literárna veda sa dlhodobo snaží odhaliť a pomenovať, či čosi také vôbec existuje a či sa písanie žien dá definovať (v opozícii k písaniu mužov). Vyplýva to z toho, že (skúsený) čitateľ intuitívne vníma, že ženský a mužský text sú odlišné. Ale dá sa podľa Teba presne povedať, v čom? Možno svojou otázkou do istej miery nadväzujem aj na názov Tvojej monografie Ženy píšu Poéziu, muži tiež…

V spomínanej monografii sa écriture féminine (ženské písanie) snažím nielen stručne predstaviť, pokiaľ ide o filozofické pozadie a analytické inštrumenty, ale najmä v praxi interpretačne uplatniť na dielach našich poetiek – isteže nie striktne vedecky; feministickému prístupu v literárnej teórii ide práve aj o prekonanie falošnej predstavy prísne racionálnej a objektívnej vedy, ktorá je v skutočnosti vždy parciálna a aj intuitívne a subjektívne dotovaná. Treba tiež dodať, že „ženské písanie“ netreba stotožňovať výlučne s biologickou ženskosťou, hoci práve ženy sú z mnohých historicko-spoločenských dôvodov, respektíve pre ich odsúvanie mimo symbolický androcentrický rámec, v dobrom zmysle slova náchylnejšie na produktívny pohyb v semiotických trhlinách, odvrátených poliach, prázdnych stredoch či abjektívnych zrkadlách… Viem, že to znie zložito, no taká už táto oblasť je – zložitá, no vášnivá a oslobodzujúca. Či sa mi to podarilo presvedčivo, musia posúdiť čitateľky a čitatelia, každopádne je táto kniha mojou odpoveďou na výzvu, ktorá ma dlhodobo zaujímala. Pre komplexnejšie teoretické rozpracovanie „ženského písania“, prác Hélène Cixous, Luce Irigaray, Julie Kristevy a ďalších, ktorí a ktoré sú pre pochopenie toho, čo sa myslí spojením „ženské písanie“, rozhodne odporúčam monografiu Jana Matonohu Psaní vně logocentrismu. A hoci naďalej verím v produktívnosť écriture féminine, zaujímajú ma už iné problémy a výzvy, respektíve aj vzhľadom na čoraz rozostrenejší charakter identít a písania sa dnes spomínaný koncept stáva pre mňa menej zaujímavo uplatniteľným – viaže sa možno skôr na minulé písanie, väčšmi ukotvené v rodových stereotypoch a reprezentáciách, na ktoré odvážnejšie spôsoby reagovali či sa z neho vymaňovali. Povedané, samozrejme, neplatí absolútne, tobôž u nás ide stále o zaujímavý fenomén.

Ako sa pozeráš na tzv. červenú knižnicu či inak povedané ženské romány? V kníhkupectvách aj knižniciach ide o tituly, o ktoré je najväčší záujem. Myslíš si, že čítanie podobných textov môže byť v čomsi nebezpečné?

K tzv. červenej knižnici, nazývanej aj ženské písanie, ktoré s vyššie naznačeným „ženským písaním“ nemá, pochopiteľne, nič spoločné, mám ambivalentný postoj. Z literárnokritického hľadiska podobnú tvorbu neodsudzujem, respektíve chápem, že jej cieľ je iný než napríklad semioticky komplexné a esteticky produktívne reflektovanie dneška. Svoje kritické klávesy si na nej preto lámať nebudem. Na druhej strane, cez feministickú prizmu v ňom problém vidím, pretože knihy tohto razenia pričasto reprodukujú rodovo stereotypné predstavy a vzorce správania. Pre stotožnenie sa mnohých čitateliek s takto vystavanou fikčnou realitou sa potom spolupodieľajú na rodovej hierarchizácii, znevýhodňujúcej ženy, aj v realite žitej. Našťastie aj v tomto žánri pribúdajú rebelské hlasy, a teda budúcnosť vidím, ostatne ako vo všetkom, ružovo; a modro, žlto, tyrkysovo…

(S Derekom Rebrom sa zhovárala Mária Klapáková)