dvor
prídem na svet v tlmenom ľudskom sídle
plameň sviečky sa vtedy nepohne
ani v okamihu
pôrodu
z mojej hebkej škrupiny.
nezraní ma najväčší miestny dravec
a ani kliešť – budem sa
týčiť nad rodiskom
(viacerymi rodiskami, o ktorých
radšej nehovorím)
a krv mojej matky
sa pôsobením delenia sveta
rozpáli dobiela:
cena života leží v cene investície,
hovorí sa,
aj vták
môže byť v živote tak dôsledný
ako cicavec.
dve
viem, že na začiatku bola jedna miestnosť
jedno políčko krvi
možno tiež
jedna spojená
plynová, striebrosivá,
tekutá alebo až
celkom beztelesná kosť
vaše oddelenie nastalo
takmer okamžite
bolo to tak správne
niektoré typy dvojčiat
ostávajú navždy spútané
ale to predsa
nemohol byť váš prípad –
vy dve ste ako vzdialene príbuzné rastliny
rastúce v spoločnom kvetináči
čo neznamená, že by v tom nebolo
nič osobné –
naopak, osobné
bolo všetko,
od prvých buniek
pokožky pod vlasmi
po hlboké jadro tiel
ekonómia dvoch symetrických detí
sa rodičom vyplatila – ale to sme predsa
vedeli
dve zdravé sú menej náročné
ako jedno chorľavé
lepšie mať jedno a dve
než mať jedno a druhé a tretie –
cena života leží v cene investície
kiež by bolo možné všetko
vyskúšať po dvoch.
Kivi južný
Z čeľade kiviovité.
Vyskytuje sa na Novom Zélande –
nočný vták
vysoko teritoriálny.
Nelietavé kivi má na nohách štyri pazúry
a slabý zrak, za to silný čuch.
Nevydáva žiadne zvuky
ani nespieva.
Kivi kladie jediné
obrovské vajce
do zeme aj v ľudských záhradách
dožíva sa 20 rokov.
Ide o monogamný druh,
nesmierne vyberavý pri
hľadaní celoživotného druha či družky
preto sa nedarí
rozmnožiť ho v zajatí.
Samičky majú pár vaječníkov
(nezvyklé u vtáctva)
o jediné vajce sa stará samec.
Cena života
leží v cene investície – boh, ktorý
stvoril kivi, tomu rozumie.
Pri kladení obrovského vajca
samička niekedy zahynie –
aj vďaka tomu vieme, že zo všetkých
známych
ôdrod matiek
(aj tých mäkších, cicavčích)
je najviac milujúca a odolná
matka kivi.
krajina
manželky v našej dedine umierajú na rakovinu.
jedna za druhou, spravidla tie
najlepšie ženy.
ostávajú po nich
novostavby,
záhrady,
potomstvo, psy, mačky, bicykle,
kvetináče, bránky, bazény.
spíme na ich pomníkoch
keď vlci ešte žerú mäso za skalami
plačeme, keď už nevládzeme,
namiesto pečenia
nechávame na ich záhrady padať sneh.
nemá zmysel hovoriť o civilizačnej
rovine choroby, aspoň nie
v tejto chvíli,
aspoň nie
v zmysle jej každodennosti:
musíme ďalej rodiť a vychovávať
piecť koláče a umývať
na náhrobkoch kríže:
ak máš dosť rokov
zahryzni sa a sľúb
že už nikdy neodídeš
a dôsledne si odrátaj na prstoch všetkých končatín,
čo sa ešte v živote dá stihnúť:
aby o tebe nepovedali,
že si ako labuť, ktorá vletela do skla
pretože chcela príliš mnoho
domov
budúcemu Samuelovi
kúpim ti kravu
silnú kravu s jemnou kožou,
ktorej môžeš položiť hlavu
na priestranný zvislý bok
ako na teplú mapu
oboch pologulí – všetkého,
čo sme ešte nestihli objaviť
kravu
s kožou tak hebkou, že ťa rozplače
v lete ju odvezieš z farmy,
teliť sa bude v októbri.
už pred slnovratom sa z nej budeš môcť
opatrne napiť.
Miloval som medvedicu
nastal čas
hovoriť o nej: prežehnajte sa
a dobre sa usaďte.
prišla mi do chatrče celkom sama
bola z toho vrhu pred piatimi rokmi
a ja som bol osemročný
na cípe doliny nebol kostol
ani zvonička,
ktorá by ma ochránila – matka mi vždy vravela,
môžeš milovať len ženu, ktorá je
na koži nahá,
ako ty, môj drahý, ako ty, môj
prvorodený.
privrel som oči
zložil možné zbrane, nastavil svoje
nahé ruky
bez pazúrov
svetlo z hlavy ešte teplé
papraď sa hýbala ako látka
vtedy, keď si sa priblížila, majestátna
s okrúhlym chrbtom
opatrným dýchaním
napi sa, ak vieš piť
a daj, ak vieš dávať.
prišla ku mne vďaka tomu,
že prekonala strach z človečiny
a ja som prekonal ten svoj –
pýtam sa, kto si
a jej odpoveď poznáme, len cicavec
v inom kožuchu, drahý pane,
najdivnejší z tvorov,
čo sa zakrýva len dvoch častiach tela
tých dvoch, na ktorých záleží
kto ťa ochráni? a udrží v teple?
koho spev ti oblečie dolinu?
úbohý
so svojou nahotou a nástrojmi
počula som, že všetky
cicavčie uspávanky sú tie isté,
zamyslela si sa a potom konečne
položila otázku:
chceš byť otcom mojich mláďat?
doviedla si ich na tretí deň
vtedy si mi už dôverovala.
postupne som k nim pričuchol
dal jednému po druhom mená
pokúšal som sa ich aj pokrstiť: vodou
a papraďami
skropil ich bielkami a pivom
hviezdy prešli za noc po celom nebi
kým som porozumel ich hlasom
opakoval som si, len cicavec v inom kožuchu
ty sestra, ty sesternica, ty družka, ty macocha
srdcová hlava, pohyblivý masív
z mlieka ti dať nemôžem, vravíš
radšej si si prerazila pazúrom hruď
a poskytla mi vnútornú krv
napi sa, ak vieš piť
a daj, ak vieš dávať.
sám si ešte mláďa, opakuješ
počula som, že vy človečí
ste takto navždy.
iba celkom prastarí
obrastú.
vraj vy človečí.
odišla ladne, ako by mohla kráčať špicatá hora
so stopami v piesku potoka
krátko na to prišli dažde
a potom sucho
les už predo mnou mlčal
a predtým mäkké brlohy
stvrdli na kameň.
keď som sa prebral
môj vtedajší chlapčenský hlad
ma zaviedol k útesu
a v tmavom tele leta
na bledej koži oblohy
som ju už nenašiel – ona koruna krajiny,
ona veľký voz na nebi
niektorí by zabudli, ale ja nikdy nie
cena života
leží v cene investície
ona bola z toho vrhu pred piatimi rokmi
a ja som bol osemročný.
Dominika Moravčíková sa narodila v Strečne. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovesku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivú rezidenciu Kina Úsmev a debutovala zbierkou básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. V rámci grantu Nadácie Tatra Banky spolupracuje so svojím mentorom – spisovateľom Vladimírom Ballom na románovej próze.