Foto: Roland Gockel

Erik Baláž (1978) je ekológ, filmár a nadšený popularizátor divokej prírody. Štúdium ekológie lesa na Technickej univerzite vo Zvolene ukončil diplomovou prácou o medveďoch. Už od študentských čias pôsobil v Lesoochranárskom zoskupení VLK, patrí medzi aktivistov, vďaka ktorým je Tichá a Kôprová dolina v Tatrách bezzásahovou zónou a najväčším divokým územím na Slovensku. Vyšli mu knihy Posledná pevnosť, Stratená voda a kniha rozhovorov Život je len jeden. Je spoluautorom filmov Strážca divočiny, Vlčie hory a filmovej trilógie Tajomné Karpaty (Život v oblakoch, Nesmrteľný les, Živá rieka). V roku 2017 získal ocenenie Biela vrana za „výnimočnú vytrvalosť a oddanosť svojmu poslaniu získať ľudí pre ochranu prírody, schopnosť vytvárať v nich vzťah k prírode a spájať rôznych aktérov.“

Do povedomia verejnosti ste sa dostali vďaka vašim aktivitám v oblasti ochrany prírody. V čase kontroverznej ťažby v chránených územiach ste sa rozhodli priblížiť nedotknutú prírodu Tichej a Kôprovej doliny širšiemu okruhu spoločnosti, a aj tak prispieť k jej ochrane. Spolu s Robertom Rajchlom ste natočili film Strážca divočiny (2009), s talianskym fotografom Brunom D´Amicis ste zasa vydali knihu Posledná pevnosť (2010). Aký to malo vplyv na návštevnosť týchto menej vyhľadávaných lokalít?

Zmerané to, samozrejme, nemám, ale hneď po vydaní knihy a premiére filmu som tam začal stretávať ľudí, ktorí prišli do dolín preto, že sa o tomto území dozvedeli z filmu a knihy. Takže návštevnosť sa určite zvýšila, nie však nejako dramaticky. Tichá a Kôprová dolina patria dodnes k najmenej navštevovaným v Tatrách. V poslednom období počet turistov rastie aj tu, čo súvisí s celkovým zvýšením návštevnosti aj s rozvojom cykloturistiky. Tým, že v dolinách sú asfaltové cesty, je pre ľudí jednoduchšie prejsť dlhé doliny na bicykli ako pešo. V každom prípade musím povedať, že turizmus v tomto prostredí nevnímam ako problém. Doliny sú dosť rozľahlé na to, aby mali zvieratá veľké zóny pokoja.

O ochrane prírody hovoríte v analógii s ochranou kultúrneho dedičstva: ak chránime stáročné kultúrne pamiatky, o to viac by sme mali chrániť vzácne druhy organizmov jestvujúce na tejto planéte tisíce rokov. Ako však motivovať jednotlivcov, aby prírodu chránili z vlastného presvedčenia?

Možností je dostatok. Začať môžeme v školách, kde budeme vysvetľovať to, ako nám divoká príroda pomáha chrániť klímu, ako sa „stará“ o zdroje vody, bráni povodniam, a ako to celé súvisí s biologickou rozmanitosťou. Myslím si ale, že omnoho dôležitejšie je budovať emocionálny vzťah k prírode. Najlepšie tak, že ľudia prírodu zažijú na vlastnej koži – prebrodia potok, zapotia sa cestou do kopca, pozorujú nejaké divé zviera a podobne. Takéto zážitky, ak sú spojené napríklad s výkladom skúseného sprievodcu, môžu zmeniť pohľad človeka na hodnotu prírody, a to bez ohľadu na vek. Práve toto by mal byť jeden z cieľov národných parkov.

Foto: Jozef Fiala / Arolla Film

V knihe rozhovorov Život je len jeden (Bajkal, 2019) ste okrem iného povedali: „Svojimi zásahmi nemôžeme lesu pomôcť, lebo to, ako funguje, bolo vytvárané evolúciou milióny rokov a my z toho fungovania chápeme len maličký zlomok.“ Prírodu berieme ako niečo, čo má schopnosť samo sa obnoviť, no na druhej strane do prirodzených procesov neprimerane zasahujeme. Ako nájsť ten správny balans?

Je to proces. Mali by sme sa neustále snažiť správať sa k prírode lepšie a hľadať tie správne postupy. Dnes už ale vieme, že z rôznych dôvodov potrebujeme aj veľké územia bez zásahov človeka. Tým nemyslím pohyb ľudí alebo výskum, ale činnosti v zmysle ťažby dreva, regulovaní riek, výstavby ciest a podobne. Tieto činnosti jednoducho vždy poškodzujú ekosystémy a ich schopnosť plniť svoje funkcie (ochrana klímy, zadržiavanie vody a pod.). Mali by sme mať čo najviac území bez zásahov, ktoré narušujú prirodzený vývoj ekosystémov. Tie však budú stále tvoriť menšiu časť územia. Na zvyšku je potrebné hospodáriť podľa najlepších možných postupov. Týka sa to poľnohospodárstva, lesníctva, vodohospodárstva, ale aj urbanizmu a priemyslu.

Predmetom vášho záujmu nie je iba les. V knihe Stratená voda (Kalligram, 2018) sledujete cestu vody v krajine, ukazujete jej význam, ale aj prepojenie celého ekosystému a dômyselné „naprojektovanie“ riešení, ktoré ani my ľudia nie sme schopní napodobniť. Čo vás pri tejto téme prekvapilo?

Tých prekvapení bolo viac. Jedným z nich je napríklad úžasne komplexná a zložitá štruktúra pôdy, ktorá zabezpečuje jej schopnosť zadržať vodu. Zaujímavý je pritom aj ten proces, ktorým pôda vzniká, a ktorého nevyhnutnou súčasťou sú živé organizmy. Ďalšou vecou, ktorú môžem spomenúť, je skutočnosť, že voda v niektorých prameňoch môže byť skutočne „stará“ – v tom zmysle, že mohla napršať pred desiatkami rokov. Ak voda po zrážkach vsiakne do pôdy a odtiaľ do horninového podložia, môže tam stráviť naozaj dlhý čas. Ten cyklus sa extrémne zrýchli v prípade, že voda spadne na zničenú krajinu, a vtedy odtečie prakticky okamžite po povrchu zničenej pôdy alebo cesty do vodných tokov a do mora.

„Keď ľudia prírodu nevidia a nepoznajú, jednoducho pre nich neexistuje.“ Aj tento váš výrok vysvetľuje, prečo sa z ekológa a ochranára stal autor kníh, filmov, ale aj krátkych videí pod názvom Zelená krajina podľa Erika Baláža. V najnovšom projekte – v mobilnej aplikácii Lesmír na vybraných turistických trasách ukazujete zaujímavosti, ktoré môžeme zažiť či vidieť priamo z chodníka. Ako vznikla myšlienka vytvoriť virtuálneho sprievodcu?

Bolo frustrujúce chodiť napríklad po národných parkoch, kde neboli takmer žiadne informácie pre turistov o tom, ako funguje príroda. Pritom sa všade odohráva toľko zaujímavých vecí, a práve parky by mali tieto informácie sprostredkovať návštevníkom. Tak sme to skúsili mobilnou aplikáciou. Idete po chodníku, raz za čas vám „cinkne“ notifikácia a vy si na tom mieste môžete v mobile pozrieť zaujímavé informácie. Videá sú často doplnené animáciami, prípadne zábermi zvierat, ktoré len tak ľahko neuvidíte, ale všetko sa to v skutočnosti odohráva na mieste. Myslím si, že je to zaujímavejšie ako informačné tabule, a nevyžaduje to žiadny priestor.

Foto: Karol Kaliský / Arolla Film

Nachádzame sa na knižnom portáli, a tak si neodpustím obligátnu otázku. Aký máte vzťah ku knihám? Nie sú to pre Vás „zbytočne vyrúbané stromy“? (Úsmev.)

Určite nie. Knihy sú súčasťou vzdelávania a kultúry, bez nich ochrana prírody nie je možná. Navyše, existujú aj knihy na recyklovanom papieri… Ak niekde plytváme papierom, sú to rôzne zbytočné letáky v schránkach či obaly na veciach, ktoré vôbec nemusia byť zabalené. Knižný priemysel je ničím v porovnaní napríklad so spotrebou biomasy pre energetické účely.

Pre mnohých z nás je krátky pobyt v lese oddychom od každodennej práce, no vy sa ekológii a ochrane prírody venujete dlhodobo. Je pre vás návšteva lesa prácou alebo oddychom?

Vždy je to pre mňa oddych. Oddýchnem si aj vtedy, keď celý deň sprevádzam ľudí a rozprávam, aj keď s kamarátmi točíme filmy. Je to jednoducho môj svet, v ktorom pre mňa neexistujú bežné ľudské problémy. Môžem byť fyzicky unavený, ale psychicky si vždy oddýchnem.

V súčasnosti pripravujete spolu s vaším tímom kameramanov (Karol Kaliský, Adam Baštek, Jakub Mrocek, Jozef Fiala) nový dokumentárny seriál o divokej prírode. Čomu sa bude venovať?

Zostávame v Karpatoch, pretože tie poznáme najlepšie. Chceli by sme ale náš pohľad rozšíriť na celé Karpaty, od Slovenska až po Rumunsko. Karpaty sú totiž pre Európu rovnako dôležité ako Amazonský prales pre svet. Je to najväčší súvislý les v Európe (mimo Ruska), je tu najviac veľkých šeliem a najviac zachovaných pralesov. Chceli by sme preto poukázať na význam Karpát, a tiež vykresliť prírodné procesy, ktoré udržiavajú zdravie tohto ekosystému. Použijeme pritom charizmatické druhy zvierat, ako sú medvede, zubry či hlucháne, a navštívime tie najdivokejšie lokality.

(S Erikom Balážom sa zhováral Jozef Horvát)