Igor Kasala v Divadle Jonáša Záborského.
Foto: (Ján Štovka)

Igor Kasala (1968) po ochotníckych a študentských skúsenostiach s divadlom začal pracovať ako výtvarník v reklame, neskôr v bani. Až v roku 1998 začal hosťovať v divadle Andreja Bagara v Nitre. V roku 1999 dostal angažmán v divadle Jonáša Záborského v Prešove, kde pôsobí ako herec dodnes. Výber z jeho hereckých postáv: Falstaff (Veselé panie z Windsoru), Salieri (Amadeus), Harry Wade (Kati), Lionel Logue (Kráľová reč), Sládek (Audiencia), Starosta (Revízor), Kaifáš (Jesus Christ Superstar), Sweeney (Dílerova voľba) a i. Pôsobí aj v Slovenskom rozhlase. Literárny fond mu za oblasť divadla udelil viacero výročných cien. Spolu s manželkou založil a vedie Divadlo „Na doske“. Objavuje sa v menších rolách v seriáloch a filmoch: Mesto tieňov, Kriminálka Staré Mesto, Pod povrchom, Aféry, 1890, Za sklom, Loli paradička, Druhá šanca a i.

 

Pivo alebo víno?

Myslím, že skôr pivo. Je dobré v lete, keď sa robí okolo domu, ale dám si ho, aj keď ideme s kamarátmi z hokeja. Už päť rokov chodím pravidelne hrávať hokej. Vzťah k vínu som si nevytvoril, aj keď ho často na klaňačke dostanem. Zato pivo som nedostal nikdy. Aj keď…

Tušíte, prečo sa pýtam?

Práve preto, že to tuším, som ukončil predošlú odpoveď slovami – aj keď…

Pivo som si „doprial“ rovno na predstavení. Je však iné, keď ho pijete, lebo chcete, ako keď musíte. A ja som musel. A rovno osem nealkoholických pív za hodinové predstavenie. Odvtedy som nealko pivo nepil.

Igor Kasala v hre Audiencia.
Foto: (René Miko)

Aby sme čitateľom vysvetlili súvislosti, pivo ste pili v divadelnej hre s názvom Audiencia, ktorej autorom je Václav Havel. Hrali ste tam hlavnú úlohu Sládka, riaditeľa pivovaru, a s vami bol na pódiu Vaňek, ktorého postava má Havlove autobiografické rysy. Aj Havel pracoval istý čas ako robotník v trutnovskom pivovare.

(pozn. pre čitateľov: Hra s názvom Audiencia mala premiéru v DJZ v Prešove v roku 2017 na Malej scéne. Preklad hry: Milan Lasica)

Áno, dá sa povedať, že to bola Havlova čiastočne autobiografická hra, v ktorej vychádzal zo svojich spomienok. V onom pivovare sládek so zobrazovaným charakterom naozaj bol. Je aj pravda, že o Havlovi písal hlásenia. V hre sa spomínajú aj iné postavy z pivovaru, ktoré skutočne existovali. Ostatné je už asi autorova licencia. Pracovali sme pod režijnou taktovkou Mareka Zákosteleckého (českého režiséra a výtvarníka momentálne pôsobiaceho najviac v Poľsku). Dal nám s mojím kolegom Michalom Novodomským (Vaňek) veľkú slobodu pri vytváraní postáv hry a ich vzťahov. Sám hovorieval: „Nechám vám slobodu, a potom to len trochu učešem.“ Vôbec sme nečakali, že hru budeme reprízovať tri divadelné sezóny. Pôvodne vznikla v rámci projektu „DVAJA“ a mala sa hrať len jednu sezónu. Takže myslím, že mala úspech a má aj po vyše štyridsiatich rokoch od napísania stále čím zaujať.

Havel v pivovare a vy v bani. Ako vás tam cesty zaviedli?

Čítal som, že Havel do pivovaru ísť nemusel, pretože za svoju tvorbu dostával honorár zo zahraničia, ale chcel byť v kontakte s bežnými ľuďmi. U mňa to bol dôvod skôr ekonomický. Ako výtvarník na podnikovom „propagačnom oddelení“ som mal podpriemerný plat. Bol som mladý a chcel som skúsiť chlapskú robotu. Popri tom som však neustále hrával divadlo. Chlapi ma volali inteligent, pretože som mal iný slovník ako oni. Dnes by to už nebol problém.

Tú hru vraj tajne nahrali V. Havel s P. Landovským (herec) v byte Vladimíra Mertu, českého pesničkára, v roku 1978. Aspoň zvuková podoba, keď už sa nedalo ináč? Páčila by sa vaša Audiencia v 21. storočí Havlovi?

Áno, počul som o tej nahrávke. Neskôr vyšla, myslím, že v roku 1990, ako LP platňa. Z jej obalu je veľmi známa fotografia z pôvodného nahrávania, ktorá bola aj čiastočnou výtvarnou inšpiráciou nášho spracovania hry. Verím, že naše zinscenovanie Audiencie by sa Havlovi pozdávalo. Nakoniec sme hru zakomponovali kostýmovo aj výtvarne do obdobia jej vzniku.

Ak sa venujete hereckej úlohe v predstavení, ktoré má literárnu predlohu, ako veľmi sa predlohou zaoberáte? Čítate si tie texty, vraciate sa k pôvodným verziám, prepisom? Má to významný vplyv na hereckú prácu? A je na to vôbec čas, čítať si knižné predlohy?

Neúčinkoval som v mnohých hrách, ktoré mali literárnu predlohu. Možno niektoré muzikály alebo slovenská klasika Rysavá jalovica. Tú sme z pôvodnej poviedky priamo upravovali. Skôr sa stretávam s hrami, ktoré majú filmovú predlohu alebo postavy, ktoré hrám, reálne existovali. Pokiaľ je to filmová predloha, tej sa snažím vyhnúť, pretože si myslím, že to obmedzuje fantáziu a moju predstavu o postave. Keď však hrám reálne existujúcu postavu, tak sa snažím v dostupnej literatúre, prípadne v autentických dokumentoch, o nej čo najviac dozvedieť. Nie je to len súčasť mojej práce. Samotný dramaturg predstavenia sa nám snaží dať o reálnych postavách počas prvých skúšok čo najviac informácií.

Igor Kasala v seriáli Panelák.
Foto: (internet)

V roku 2014 ste získali výročnú cenu Literárneho fondu v oblasti divadla za postavu Antonia Salieriho v inscenácii hry Amadeus. Za Sládka v spomínanej Audiencii ste získali ocenenie v roku 2017, fond vás ocenil aj za ďalšiu úlohu v roku 2018. Ako vnímate tieto ocenenia? Je to radosť? Predsa len, herecká obec nie je malá a vaše meno sa v tom výbere celkom často objavuje.

Samozrejme, že každé ocenenie práce ma poteší. Uisťuje ma, že spôsob prípravy a realizácie danej postavy je ten najlepší, aký v danom momente viem ponúknuť. S odstupom času si však často poviem, že som to mohol urobiť inak. Najväčším ocenením pre mňa je potlesk a spokojný divák.

V Slovenskom rozhlase sa venujete aj čítaniu próz a poézie? Ktorých autorov „čítate“ rád?

V Slovenskom rozhlase si veľmi autorov ako interpret vyberať nemôžem. Prácu v rozhlase prijímam rád a s veľkou pokorou. K najobľúbenejším autorom, ktorých som čítal, určite patrí Čechov a Puškin.

Vediete Divadlo „Na doske“. Aj za to by ste si podľa mňa zaslúžili ocenenie (úsmev). Predstavte aspoň v základe, o aké divadlo ide. V charakteristike uvádzate, že hráte pre všetky deti od 2 do 100 rokov.

Divadlo „Na doske“ vzniklo pred takmer dvadsiatimi rokmi. Teraz sa s ohľadom na dobu pasujeme s veľkými existenčnými problémami. V prvotnom záujme divadla bolo ponúknuť divákom tzv. iné spracovanie rozprávok. Vedeli sme, že na rozprávku prichádzajú nielen deti, ale aj ich sprievod v rôznom veku. Preto sme sa rozhodli pre akúsi formu klauniády, kde sa snažíme, aby sa všetci diváci, deti i dospelí, zapojili tvorivo do predstavenia, hlavne ako herci. Z nášho tímu sa často potom stávajú len regulovčíci daného predstavenia. K rozprávkam sa neskôr pridala autorsky upravená slovenská klasika.

Igor Kasala vpravo v predstavení Audiencia.
Foto: (René Miko)

V Divadle „Na doske“ radi čerpáte z knižných zdrojov. Všimla som si tam ľudové rozprávky, ale aj Tajovského.

V divadle sa snažíme ponúkať hry slovenskej klasiky. Pri rozprávkach – klauniádach – čerpáme z rôznych zdrojov. Najčastejšie sú to však autorské rozprávky. Istotne knižné predlohy rozprávok sú pre nás obrovským zdrojom.

Ako sme začali, tak nejako aj skončíme. Kniha, divadlo alebo film?

V mojom prípade sa na túto otázku ťažko odpovedá. Všetky tri sú súčasťou môjho relaxu, ale aj práce. Práve teraz načítavam pracovne knihu o Baťovi a v tomto prípade sa len potvrdzuje, že často je pre mňa moja práca aj relaxom.

(S Igorom Kasalom sa zhovárala Silvia Kaščáková)