Ivan Bohuš (1957) je publicista, fotograf a vydavateľ. Pracuje ako meteorologický pozorovateľ Ústavu vied o Zemi SAV v Skalnatej doline vo Vysokých Tatrách. V roku 1992 založil vydavateľstvo IB Vysoké Tatry, v ktorom vydáva knihy zamerané na tatranskú históriu, názvoslovie, osobnosti a dejiny športu (horolezectvo, skialpinizmus). Nadväzuje na dielo svojho otca Ivana Bohuša st. (1924 – 2018), historika a niekdajšieho pracovníka Múzea a Výskumnej stanice TANAP-u. Za celoživotné dielo v prospech Vysokých Tatier získal v roku 2017 Cenu MUDr. Mikuláša Szontagha. Vďaka knihám otca a syna Bohušovcov môžeme nazrieť do pozoruhodnej tatranskej histórie a spoznávať naše hory, aj keď ich práve nemôžeme navštíviť osobne.
Patríte k tým šťastlivcom, pre ktorých sú Tatry domovom. Dokážete si napriek tomu vychutnávať každodenný pohľad na tatranské štíty a doliny alebo je to pre vás už samozrejmý stereotyp?
Bývanie v Tatrách má, tak ako všade inde, svoje výhody i nevýhody. Obyvatelia mesta Vysoké Tatry tiež musia riešiť rôzne každodenné problémy. A každý z nich má iný vzťah k Tatrám… My s manželkou Ivetou máme už roky zaužívaný ranný rituál, že prvé kroky smerujú k oknu, aby sme sa pozreli na Lomnický a Slavkovský štít. Zvlášť pri osvetlení vychádzajúcim slnkom, pri rýchlo sa meniacej oblačnosti je to krásny pohľad. Nezriedka ten, ktorý sa zobudí skôr, volá toho druhého, aby sa rýchlo prišiel pozrieť. Ale aj tu platí, že mnoho dní je šedivých a Tatry ani nevidíme. Oproti turistom, ktorí prídu na plánovaný týždňový pobyt a chcú toho stihnúť čo najviac, máme veľkú výhodu v tom, že si vieme vybrať na vysokohorské túry dni s lepšími snehovými podmienkami či stabilnejším počasím. Pohľad na tatranské štíty a doliny sa pre mňa nikdy nestal stereotypom.
Pracujete ako meteorologický pozorovateľ v Skalnatej doline. To je netradičná profesia. Čo všetko vaša práca zahŕňa?
Na observatóriu pracujeme v turnusových službách. Pri dvoch ďalekohľadoch slúžia dvaja hvezdári – zamestnanci Astronomického ústavu SAV – a jeden z nás – technik, pozorovateľ meteorologického, presnejšie klimatologického pracoviska Ústavu vied o Zemi (predtým Geofyzikálneho ústavu SAV). Na meteorologickom observatóriu sa staráme o chod prístrojov na snímanie slnečného žiarenia, množstva prízemného ozónu a iných fyzikálnych veličín v prízemnej vrstve atmosféry, ako je napríklad teplota, tlak, vlhkosť vzduchu, smer a rýchlosť vetra, množstvo zrážok, dĺžka slnečného svitu. Aj keď zber dát v súčasnosti prebieha takmer výlučne v digitálnej podobe, vykonávame aj tri základné klimatické pozorovania v termínoch 7, 14 a 21 hod. miestneho času, tak ako to robili naši dávni predchodcovia. Okrem toho do počítača zadávame hodinové pozorovania oblačnosti a kontinuálne registrujeme priebeh počasia. Súčasťou služieb je okrem iného aj príprava jedla. Niektorí kolegovia sú v tom skutoční majstri. (Úsmev.)
Za normálnych okolností dochádzame do práce lanovkou. Ak je technická výluka alebo fúka silný vietor, musíme ísť pešo. Niekedy to znepríjemňuje dážď, sneženie, zvírený sneh a človek nie je vždy v najlepšej fyzickej kondícii. Okrem toho treba so sebou vyniesť aj zásoby potravín. V takýchto situáciách sa utešujem tým, že mnohí musia cestovať do zamestnania v preplnenej MHD-ečke alebo možno uviazli autom niekde v kolóne… Nemenil by som s nimi! Pekné dni strávené v horách vynahradia takéto nepríjemné situácie. A navyše, s kolegami máme predovšetkým priateľské vzťahy.
Založili ste a s manželkou vediete vydavateľstvo IB Vysoké Tatry. Začínali ste s vydávaním pohľadníc, od roku 2003 vydávate knihy vášho otca, no časom ste aj vy sám začali písať. Čo vás k tomu priviedlo?
Práca na observatóriu síce nepozná víkendy ani sviatky, no na druhej strane mám veľa dní náhradného voľna. To sme s manželkou, ako spomínate, využili na prácu v našom vydavateľstve. Prvých desať rokov som skutočne vydával len pohľadnice. V čase, keď neexistovala elektronická pošta, mobilné telefóny a MMS, bol o ne veľký záujem. Otec bol v tom čase už na dôchodku, ale publikačne bol stále veľmi aktívny. Pracoval pre vtedajšie renomované vydavateľstvá, ako napríklad Obzor, Osveta, Panoráma, Šport… Samozrejme, ja som mal tiež predstavy o tom, čo z jeho tvorby a v akej forme by som rád prezentoval v knižnej podobe. Dlho mi však chýbala odvaha investovať do takéhoto projektu bez predchádzajúcich skúseností. Napokon som mu v roku 2003 vydal publikáciu Rozprávanie o názvoch a prvých výstupoch na tatranské štíty. Ilustrovali sme to podľa možnosti starým ikonografickým materiálom a fotografie štítov som dodal zo svojej dielne. Keďže sa investícia vrátila, v nasledujúcom roku sme podobným spôsobom vydali knihu o tatranských osadách a v roku 2004 sme pripravili do tlače Tatranské doliny v zrkadlení času. Tu ma otec už „namotal“ (ako spoluautora) aj do prípravy časti textov. Prvá kniha (Tatranské chaty v mori skál a snehu) v mojom autorstve vznikla v roku 2007. Na túto tému som mal pripravené množstvo obrazového materiálu a texty som chcel dať napísať – ako obvykle – otcovi. Vtedy mi oponoval, že konečne by som mohol aj ja niečo urobiť samostatne. Tak sa stalo, aj keď nie celkom, pretože otec mi pri práci pomáhal cennými radami. Čiže k napísaniu mojej knižnej prvotiny ma tak trochu postrčil on. Nebyť jeho tvorivej činnosti, na poli tatranskej literatúry by zrejme nevzniklo ani naše vydavateľstvo, a ani ja by som sa nevenoval písaniu.
Ešte pripomeniem, že postupom času do nášho vydavateľstva prispeli textami a fotografiami aj ďalší renomovaní autori.
Novinkou Vášho vydavateľstva je lexikón Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier. Je pozoruhodné, koľko osobností sa do tatranského názvoslovia dostalo vďaka horolezeckým výkonom, spojitosťou s konkrétnou lokalitou, ale aj bez zjavnej súvislosti s našimi veľhorami. Čo vás pri príprave tohto diela prekvapilo?
Najviac to, čo ste naznačili v otázke – množstvo osobností. Ak som dobre počítal, lexikón obsahuje 262 hesiel, teda 262 mien ľudí, podľa ktorých boli pomenované chaty, cesty, štíty, doliny, plesá a ďalšie geografické objekty vo Východných Tatrách. Často to boli miestni lovci, pastieri, drevorubači, horskí vodcovia, horolezci, vedci v rôznych odboroch, lekári, profesori, politici, šľachtici, králi. Ale aj niekoľko osobností, o ktorých nevieme nič, len to, že bol podľa nich pomenovaný ten-ktorý objekt. Spomedzi spracovaných osobností som zaznamenal tri žijúce, z toho dve priamo pod Tatrami. Mimochodom, lexikón sa podľa môjho názoru dá čítať aj ako kniha. Verím, že čitateľov zaujmú niektoré z pestrých osudov osobností, ktoré sa dostali do tatranského názvoslovia.
Dielo vášho otca Ivana Bohuša st. je už, bohužiaľ, uzavreté. Stále však z neho, podľa vašich vlastných slov, čerpáte pri tvorbe ďalších kníh. Ostávajú ešte nejaké nepublikované témy jeho výskumu?
Otec si veľmi dôsledne zakladal do osobného archívu všetky kópie strojopisov, a tak sa zachovalo množstvo materiálov. Od jeho rozhlasových prednášok zo štyridsiatych rokov minulého storočia cez vedecké práce pre Výskumnú stanicu TANAP-u, až po texty kníh a článkov do roku 2004. Vtedy mal 80 rokov a pri tej príležitosti sme mu kúpili prvý počítač, takže novšie materiály už archivoval v digitálnej podobe. Z môjho pohľadu je jeho najväčším nepublikovaným dielom Biografický slovník osobností so vzťahmi k Východným Tatrám. O jeho vydaní zatiaľ neuvažujem, ale napriek tomu ho priebežne aktualizujem a dopĺňam.
Vydali ste aj cvičebnicu regionálnej geografie pre deti Vysoké Tatry – zaujímavosti, hry, úlohy, ktorej autorkou je vaša dcéra Katarína Bohušová. Ako môžeme v deťoch budovať pozitívny vzťah k horám a k turistike?
Na to asi neexistuje všeobecne platný návod. Podľa mňa im treba len ukázať cestu a byť príkladom. Keď boli dcéry menšie, do Tatier sme ich ani veľmi nebrávali. S nimi sme chodievali najmä na Dreveník, do Pienin či do Slovenského raja. Tam na kratších úsekoch objavovali viac zaujímavostí. Do Tatier sme začali chodiť neskôr, s Katarínou sme sa naviazali na spoločné lano, až keď chodila na strednú školu. Absolvovali sme niekoľko hrebeňoviek a v zime zopár pekných zjazdov. Teraz, samozrejme, chodieva do hôr najčastejšie so svojimi rovesníkmi. Čo sa týka cvičebnice regionálnej geografie, s nápadom ma veľmi príjemne prekvapila. Zmysluplne v nej zúročila svoje vedomosti získané štúdiom geografie, pedagogiky, a snáď niečo prijala aj z domáceho prostredia.
Dlhé roky sa venujete aj fotografovaniu, vaše zábery sú samozrejmou súčasťou kníh z vášho vydavateľstva. V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že máte sen vydať veľkú obrazovú publikáciu. Dozrel už na ňu váš fotografický archív?
Najťažšiu otázku ste si nechali na záver. (Úsmev.) Na publikáciu, o ktorej som sa vyjadroval v minulosti, už snáď môj archív dozrel, ale s jej vydaním otáľam. Tlačové aj virtuálne médiá sú preplnené na môj vkus až prehnane peknými obrázkami. Ja vo svojej tvorbe hľadám menej výrazné, emotívne ladené motívy, ktorými by som v dnešnej dobe asi neuspel. A teraz, keď je knižný trh dostatočne nasýtený, nechcem opakovať to, čo už bolo vymyslené a publikované. Veľa starších i novších fotoalbumov prezentuje Tatry všeobecne, iné boli zamerané konkrétne na štíty, plesá, flóru, faunu či šport… Už niekoľko rokov snímam zábery z oblasti, ktorá mi ponúka možnosť nezasahovať do týchto stereotypov. Dúfam, že téma bude raz pre našich čitateľov príjemným prekvapením. Ak nie, vydanie fotoalbumu ostane naďalej jedným z mojich nenaplnených snov. (Úsmev.)
(S Ivanom Bohušom sa zhováral Jozef Horvát)
