Ivana Dobrakovová: Malá radosť môže len prospieť

Nemôžem tomu uveriť, ale keď sa ráno zobudím, hneď viem, že som chorá, je mi mdlo, točí sa mi hlava, k čomu sa pripája mierne prechladnutie, v okamihu si uvedomím, že na druhý deň som sa mala vidieť s mužom, na ktorého neprestajne myslím, a ak som chorá – doteraz sa to nikdy nestalo –, tak sa s ním jednoducho neuvidím, a veru, keď mu napíšem, aj on vraví, že bude lepšie, ak to presunieme, len o dva týždne, tak sa aspoň dám do poriadku a budeme sa môcť stretnúť bez akýchkoľvek problémov, ale pre mňa to veru problém je, mám doma kalendár a mám v ňom poznačené naše stretnutie a teraz budem musieť odškrtávať ďalších štrnásť dní, a ja som sa na to pritom tak tešila, a tak dávno sme to plánovali, že sa zas uvidíme, a nič, nemôžem, je mi mizerne, ale je to aj tým prechladnutím, samozrejme, a dni po zrušenom stretnutí pracujem na počítači s jeho fotkou otvorenou v pozadí, niekedy si v pozadí otvorím aj piazzu B, lebo tam niekde blízko sa práve nachádza, lenže nedostupný.

Ráno po prebudení sú moje prvé myšlienky – som ešte chorá? bolí ma v hrdle? preglgnem, tečie mi z nosa? potiahnem, však už je to lepšie, musí to byť lepšie, teraz prešlo desať minút bez toho, aby som si vyfúkala nos, je to na dobrej ceste, každý deň zájdem do lekárne, aby som si kúpila čosi na prechladnutie, teda nie na, ale proti prechladnutiu, začnem kalobou, ktorá má urýchliť vyliečenie, na šiesty deň si uvedomím, že prd urýchľuje, a tak prejdem na acylpyrín, furt cmúľam nejaké vegánske pastilky bez medu, pred spaním kloktám tantum verde, plus čosi na odhlienenie, hoci nie som zahlienená, v istom bode začnem s naparovaním nad hrncom, potom skúsim aerosol, v lekárni ma zdravia ako starú známu, najradšej chodím k pultu za Sarou, lebo tá už dopredu vie, z diaľky vidí, čo potrebujem, niečo na posilnenie, horčík s draslíkom, niečo na imunitu, echinaceu s hlivou ustricovou, potrebujem nový teplomer, lebo tomu starému nedôverujem, nič nechce ukázať, meriam si teraz teplotu pod pazuchou aj v ústach, nie, v zadku nie, a niekedy, keď už stojím pri skrinke s liekmi, veď prečo nie, odmeriam si aj tlak, preklínam všetkých mediálnych vegánov, ktorí tvrdia, že už roky neboli u lekára a ani raz neprechladli, a prečo ja áno, trochu to nabúrava moju vieru v prospešnosť vegánstva, keď sa s tým zverím manželovi, vôbec ho to nedojme, on len chudák stále nevie pochopiť, ako môžem minúť štyri stovky mesačne v lekárni.

Počítam dni a už to vyzerá fakt nádejne, tri dni do plánovaného stretnutia s osudovým mužom, už som zdravá, ráno preglgnem potiahnem a skonštatujem, že liečba zabrala, no potom, poslednú noc pred naším stretnutím, ku mne príde o štvrtej nadránom dcéra a povie, bolí ma brucho, môžem s tebou spať? a ja vo svojej kóme zvládnem len prikývnuť a uvoľniť miesto na posteli, lebo to si vyžaduje najmenej námahy, lebo na to sa nemusím skutočne zobudiť, a na druhý deň je zle aj mne, nevoľno, na vracanie, ten hajzel nový teplomer ukazuje zvýšenú teplotu a potom ma ešte aj preženie na záchod, chcem byť sviňa a zatajiť to, ale potom mi to nedá, a naše stretnutie zas o dva týždne posunieme.

Poviem si, že takto sa predsa nedá žiť, len v očakávaní nášho stretnutia, doktor Google mi prezradí, že pre zdravie treba byť v pohode, bez stresu a športovať, šport ma predsa vždy tešil, a mala by som si aj budovať imunitu, na to by bolo dobré ísť na plaváreň, len čo keď tam zas prechladnem, ale ešte stále je to desať dní do nášho stretnutia, a priam sa rozplývam pri predstave, ako sa ponorím do tej príjemnej studenej vody a plávam, a tak sa teda vyberiem do Aquaticy, jedno ráno, keď je dcéra v škole a manžel v práci, dopriať si túto malú radosť, a je to úžasné, lenže potom v jednom okamihu dedko v mojej dráhe zakašle a ja spanikárim, vydržím plávať ešte ďalšie dve dĺžky, ale začujem ho ešte trikrát kašľať, a tak sa rozhodnem zmeniť dráhu, plávam, ale už si to neužívam, rozmýšľam, či už nie je neskoro, a aký silný je chlór, ako to vlastne funguje v bazéne, zrazu pocítim guču v hrdle, ktorá nie a nie ísť preč a po plavárni vybehnem von s dokonale usušenými vlasmi, no aj tak cítim, že som zachrípnutá, skusmo poviem, do chladného vzduchu, dobrý deň, a počujem svoj hlas iný, skúsim si odkašľať, to nie je možné, ten dedko mi všetko pokazil, do kelu, a zas sa vyberiem do lekárne za Sarou.

O pár dní a dvadsať kloktaní s tantum verde nato ma Viola uprosí, aby sme išli do kina na Ibrahima, akýsi súčasný francúzsky film, ktorý potrebuje na projekt do školy, o chudobnom imigrantskom chlapcovi, ktorý býva na parížskom banlieue a začne kradnúť, aby zaplatil otcovi nový chrup, veď hej, znie to sľubne a chcem urobiť Viole radosť, keď si toho toľko vytrpela na Mimoňoch, kam ju celkom mimo vzal v lete jej otec, cinema Baretti, o tom som v živote nepočula, ale nachádza sa pri Porta Nuova, pri Via Nizza, takže je aj správne situované, medzi Arabmi, kino je komorné, príjemné, lenže keď sa usadíme, postupne si uvedomím, že sme v obkľúčení, áno, zas, smrkajúcich a kašľúcich ľudí, je mi jedno, či majú covid alebo chrípku, proste sú chorí, celé kino je plné chorých ľudí, nevymýšľam si, no je to možné? a tak Violu trikrát prinútim, aby sme zmenili miesto, až sedíme kdesi v prednom ľavom rohu, kde nás od ostatných delia aspoň tri metre, a potom počas celého trvania filmu počúvať, ako tí ľudia šuchocú vreckovkami, smrkajú, poťahujú, chrchľú a hovoriť si, no bolo mi to treba, načo je toto dobré, pravdu mal môj prvý frajer, keď hovoril, veď tie filmy budú dávať o polroka v telke, a ja som ho nepočúvala, v mladosti som bola v kine varená pečená každý druhý deň, a naozaj si nepamätám, že by ma vtedy trápili nejakí chorí ľudia, a prečo vlastne to tak ostro vnímam, veď do svojich štyridsiatich dvoch rokov som nemala radar na prechladnutých ľudí, tiež som normálne chodila v mhd a neriešila, keď si niekto predo mnou kýchol, a teraz to práveže riešim, a somatizujem, stačí mi začuť, ako niekto smrká do vreckovky a presne v tej chvíli cítim, ako sa aj mne sopeľ púšťa dolu nosom.

Už sedím pred ním, konečne, nemôžem tomu uveriť, že sa mi to napokon podarilo, vybehnúť z metra na Piazza B, prejsť cez železničný nadchod, po hlavnej ulici tej štvrte popred supermarket Esselunga, a prísť až sem, s hlbokým výstrihom, zmaľovaná, s vyfúkanými vlasmi, a už sedíme oproti sebe a všetko, všetko naňho vybalím, lenže potom zrazu cítim, že celá horím, svrbí ma telo, začnem si škriabať šiju, celá ste sa vyhádzali, komentuje, úplne ste červená, to sa vám stáva často? máte to zo stresu, alebo ste v rozpakoch? neskutočne sa v tej chvíli hanbím, ale prečo? v rozpakoch? nič zahanbujúce som práve v tej chvíli nerozprávala, no je pravda, že sa naňho nedokážem ani pozrieť, tak ma rozrušuje, že som s ním, a on pokračuje, máte to ťažké, ste naozaj na všetko sama, mali by ste si občas aj odpočinúť, myslieť na seba, nechodili ste predtým na plaváreň? na kone? alebo nejaká kultúra, čo ja viem, urobte si občas nejakú malú radosť, to vám môže len prospieť, a ja viem, že by som mu mala povedať, že už nezvládam robiť zhola nič, ale nedokážem to, a ja viem, že musím zatajiť, že jediná radosť, ktorá mi ostala, je on, rozprávať sa s ním, lebo by už nechcel byť mojím psychiatrom, lebo by sa iste vydesil, a tak prikyvujem, áno, pán doktor, teraz sa už určite uvoľním, veď idú aj Vianoce, ale keď mi stanovíte najbližšie sedenie až po sviatkoch a nie o tri týždne, prisahám, že si tu ľahnem na zem a budete na mňa musieť privolať sanitárov, aby ma odtiaľto vyniesli, ale to nepoviem, isteže nie, nie som predsa padnutá na hlavu, ani mladá, v mladosti som čosi také raz urobila, priznávam, mala som vycizelovaný zmysel pre teatrálnosť, ale vekom aj to opadlo, teraz som už len chorá, vo dverách mu stisnem ruku, povzbudivo sa na mňa usmeje, a tak sa smelo vyberiem čeliť zas životu, či čo to hovorím, akému životu, sebe.