Ján Mičuch: Tomáš XIII. – Hranica depa

Hranica depa nie je imaginárna čiara. Nie je to ani symbol. Ide o presný technický termín (border overhaul, betreibs-werksgrenze, limite de dépôt, граница депа) používaný v železničných predpisoch. Je to bod nula, ktorý hýbe čímsi väčším ako je zemeguľa. Pretože zemeguľa je tu pre všetkých, no za hranicu depa môžu iba vyvolení. V prvom rade je to ale konkrétna tabuľa presných rozmerov a predpísaného tvaru. Z vonkajšej strany, smerom od zemegule k rušňovému depu, je na tabuli napísané: HRANICA DEPA. Zo strany depa je na tabuli nápis: NESPÚŠŤAJ OČI Z TRATI! Učiteľkám slovenčiny, zrejme asi jediným na svete, by isto udrel do očí najmä tvar slova „trati“. Žiadna učiteľka slovenčiny sa ale zatiaľ do košického rušňového depa nedostala, takže nápis NESPÚŠŤAJ OČI Z TRATI! bol, je a isto aj zostane v poriadku.

Výjazd rušňa z depa či vjazd do depa povoľuje zásadne zástavkou alebo baterkou výhybkárka, presnejšie singalistka. Signalista muž sa v depe vyskytuje minimálne. Signalista muž je chlap bez ambícií alebo potrestaný rušňovodič. Tretia možnosť neexistuje. Potrestaný rušňovodič je rušňovodič, ktorý nezastavil s vlakom tam, kde mal, ale o čosi ďalej, prípadne nezastavil vôbec. Takémuto rušňovodičovi sa hovorí „stiahnutý z mašiny“. Väčšinou končí v dielni medzi opravármi. No ak je odrazu priveľa stiahnutých z mašiny, niektorí končia pri ľahšej, no potupnejšej práci výhybkára.

Agáta sa teší do penzie. Roky. Teší sa na to, odkedy robí výhybkárku. Zo všetkého najviac sa teší na štrikovanie. Má presnú predstavu čo a koľko toho v penzii naštrikuje. Má to v oku aj v rukách, pretože Agáta štrikuje odjakživa. Do rušňového depa nastúpila hneď po vyučení. To, čím sa vyučila, nebolo vôbec podstatné, pretože Agáta bola dcérou železničiara, ktorý bol synom železničiara. Lepšie odporúčanie by jej nevystavil nikto. Na železnici totiž platí jedno nepísané pravidlo, ktoré má každý železničiar vypálené do mysle, že skutočným železničiarom môže byť len potomok železničiara. Nie je možné pochopiť systém fungovania železnice počas jedného ľudského života, počas jednej generácie. Je to veľmi logické a spravodlivé pravidlo. Samozrejme, že sa vyskytnú výnimky, jedinci, ktorých rodokmeň neobsahuje žiadneho železničiara. Takéto osoby si ešte pred nástupom svoj životopis šikovne doplnia, prípadne rovno sfalšujú.

Agáta zalieva kávu do dvoch hrnčekov. Hrnčeky rozkročené na plexiskle pracovného stola labužnícky ohýbajú chrbty ako kocúry a s potešením prijímajú do svojich útrob prevarenú vodu. Z útrob ošarpaného tranzistorového rádia sa zasa prediera pomedzi voňavé obláčiky lúhujúcej sa štandardnej zmesi regionálne vysielanie. Je šesť hodín. Nie je dôležité, či ráno alebo večer. Najdôležitejšie veci sa na železnici dejú vždy o šiestej. Na „štyrke“ slúžia stále po dve výhybkárky. Jedna píše výjazdy a vjazdy rušňov, vybavuje telefóny a druhá behá vonku otáčať výhybky a dávať návesti. Po šiestich hodinách sa vymenia. V dvanásťhodinových šichtách sa takto vystrieda v päťdňových cykloch päť dvojíc. Denná, nočná, dva dni voľno. Denná, nočná, dva dni voľno. Denná, nočná a tak ďalej… Komu nie je toto jasné, nemôže byť železničiarom aj keby mal v rodine samých železničiarov.

„Štyrka“ je, samozrejme, nespisovný výraz ako množstvo ďalších nespisovných výrazov, bez ktorých by železnica nemohla existovať. „Štyrka“ je označenie pre výhybkárske stanovište číslo štyri. Ak by ste niekoho poslali na štvorku a nie na „štyrku“, už by sa nevrátil. Komu toto nie je jasné, v depe nemá čo hľadať.

Agáta je už pripravená. Zamiešala si osladenú kávu, na novej šichtovej plachte na stole vypísala dátum, svoje a Olinine meno, zarovnala ceruzky a do krabice vedľa seba uložila štrikovanie tak, aby ho mala stále po ruke. Chvíľu ešte upravuje vzdialenosť ihlíc od vystretej ruky, aby bola naozaj akurát. Zatočí kľukou pravého telefónu a zahlási sa v službe strojmajstrovi. Len si chce overiť, či je tam Miro. Aj strojmajstri majú turnus denná, nočná, dva dni voľno. „Čau, lásko,“ zašteboce Agáta v momente, keď zistí, že zodvihol Miro. Miro nemá čas. Chce iba vedieť, či je tam aj Olina a končí. Nie, nie je mrzutý. Iba nemá čas. Agáta vymení pravý telefón za ľavý. Ten spája depo so stanicou, presnejšie so stavadlom číslo štyri. So „štyrkou“. Pozor! Stavadlo číslo štyri nie je výhybkárske stanovište číslo štyri. Stavadlo číslo štyri je v stanici a výhybkárske stanovište číslo štyri je v depe. Nie je „štyrka“ ako „štyrka“. Jasné? Ak sedí Agáta za stolom, depo a teda aj strojmajstra má po ľavej ruke. Vpravo je stanica. Telefóny sú ale na stole rozložené opačne. Jasné?

„Skočím do skladu, dostali montérky,“ fúka si do svojho hrnčeka Olina. Sedí na vysokej lavici vedľa stola, nohy jej hompáľajú vo vzduchu ako škôlkarke v čakárni. Je pripravená kedykoľvek zoskočiť a vybehnúť von. Do dvanástej sa nabehá. Agáta si svoje montérky už vyfasovala. Nemá taký obrovský zadok ako Olina, nemusí v jednom kuse vyvolávať do skladu, či už konečne majú aj jej číslo. „To je rukáv?“ pýta sa Olina, aby reč nestála. „Hej,“ odpovedá Agáta. Ihlice cinkajú ako mušketierske kordy. Olina sa zakloní, prevráti do seba zvyšok hrnčeka, ešte raz sa presvedčí či je naozaj prázdny, položí ho na stôl a stonajúc zosunie zadok z lavičky: „Idem teda.“ „Jo,“ pozrie Agáta na nástenné hodiny a zosilní rádio.

Smerom zo stanice vedie do depa chodník. Nie je to oficiálna prístupová trasa a zamestnanci depa ju nesmú používať pri ceste do práce. Osemdesiat percent železničiarov je cezpoľných a do roboty cestujú vlakom. Ísť zo stanice do depa predpísaným spôsobom cez mesto od Jantárovej ulice by spôsobilo minimálne desaťminútové zdržanie. Desaťminútové zdržanie znamená v mnohých prípadoch desaťminútové meškanie. Lenže meškanie je pre železničiara tým najohavnejším zlyhaním, hanebnou prehrou. Je vecou profesionálnej cti každého železničiara zabrániť akémukoľvek meškaniu. Aj za cenu porušovania predpisov. Áno, chodník do depa vedie medzi frekventovanými koľajami a pohyb po ňom môže byť naozaj nebezpečný. Nejeden neopatrný železničiar už takto prišiel o ruku alebo o život. Takže prísne pravidlá používania chodníka nie sú samoúčelné. Napriek tomu sú absolútne neúčinné. Pretože železničiarska česť je nadriadená nad všetky zákony.

Agáta sleduje cez bočné okno kráčajúcu Olinu. Chôdza ženy v nadrozmerných montérkach pripomína kačku. Agáta má rada chôdzu svojej kolegyne. Dodáva jej to silu prežiť, dodáva jej to sebavedomie. Keby nebolo Olininej chôdze a štrikovania, život by bol oveľa, ale oveľa ťažší. Nestál by za nič. Olina s veľkým zadkom je čoraz menšia, chodník do depa je dlhý.

Publikované: 01/07/2019