Karol Hajdu: Prózy

25 02 19

Objavuje kostru. Bedrá, lakte, hánky, hrče, kĺby, cez kožu, stále na povrchu. Zakrivené epifýzy, diafýzy ako koly, končeky prstov bubnujú na dutú kavitu. Stratená dreň, duševné suchoty, poruchy vypĺňajú. Blázna od kosti, čo nechtom rozrýva, trhá, viacvrstvový epitel. Zakaždým hlbšie, svaly, žily, úpony, nevynechá predráždené. Rozvetvené nervy.

Ako jeho, aj moja je márna. Snaha presvedčiť. Ich, seba, niekoho, že som, nie posledný omyl, prízračný pasažier, čo v rovnici znamená viac ako zlyhanie. Nedá sa. S nechuťou pokračujem.

Neskúsený hráč uhýba pohľadom, kým vzhliada k nebu, prekliaty hudobník neovláda všetko, ako aj prstoklad. Smutný pohľad na. Kolená, bedrá, lakte, hánky, hrče, kĺby, rebrá, ako tam stojí, na kosť odhalený. Dlane ako plutvy, zrastené prsty, a predsa sadá, padá za piáno. On, ktorý je, možno pozná všetko, to jedno nie. Je mi ľúto, ako ho vidím. Limity hranice, nárazy pri každom tóne, vnútorný, vonkajší odpor, protitlak.

Kričí cez, do svojej hudby, prázdna je sála, v nej on, ja jeho posledný. Poslucháč a vzdych. S potleskom vstávam, túžim mu pomôcť, zahaliť do vlastnej, čo právom mu patrí, koža ako prikrývka, skĺza na podlahu. Nahý nahého hladí, odrazu na ňom hrá v novej tónine snovú symfóniu. Zubovina kláves, nervy nie struny, šľachy čo riadia kladivká apofýz. Mne drahé telo, v sále len ticho, dvaja sú jeden a prázdne kreslá, si budú pamätať. Skladba je pitva zosnulej hudby, posmrtne tuhne, kým na zemi pod kožou schnú

krvavé akordy.

26 02 19

Zrána potrebujem reštart, realita vrazená do tváre, do útrob probio a potrebné liečivá. Ako včerajšie vzdychy je neskutočný deň, našťastie sa míňa, preto minúty. Smiech a kašeľ. V nose hadičky a v pľúcach čosi ako my, dva atómy rovnakého prvku narážajú na seba, pocit nedostatku, prázdno. Lapem po dychu.

Žalúdok v obruči, vo vlastnej šťave, naďalej trávi. Nič. Bez sily zaradiť z kyslého neutrál, prehĺtam prachové vločky, až jazyk ako froté a roztoče kolonizujú chuťové územia. Podlaha sa stráca pod nohami a kým kráčam pred prácou, dom za chrbtom mení stav. Evaporuje.

Pocit, poznanie, vnem, olej vytláča atmosféru do vzduchoprázdna vesmíru a utopené surreálne krivotvary sa lenivo prevaľujú, stúpajú nad obzor, kde sa menia na oblaky, z ktorých nezaprší.

Na železničnej stanici obrovský želatínový medveď nastaví hruď brzdiacemu vlaku. Po zrážke vyteká železitý sirup a osy si s bzučaním plnia článkované brušiská. Príjazd bez meškania. Dôchodcovia s odvápnenou kostrou zostupujú po schodoch. Kráčajú na barlách, kde-tu sa podopierajú nohami, z lekárskych správ odčítavajú kliatby, kým zo suchých pyskov padajú úlomky odžutého zubiva. Neskúsený mravec skúsi. Následne bezbranné hryzadlá a smrť na starobu.

Mladé matky unikajúce pred hrozbou klimaktéria nesú na hrudi plačúce výčitky, chrbty ako luky a kríže na krížoch, nežité krížiky, daň za nesprávne odbočky na križovatkách. Nemáme si čo povedať.

Muž s nabíjačkou a autoakumulátorom čaká pred železničným priecestím, kriesi zabudnutým myokard. Mládež nemá porozumenie. Kopuluje ako o a život uniká po kvapkách.

Kráčam pred sebou, nečakám. Návrat.

Smrteľné postele cudzích rodičov, v nich senilné deti, čo s krikom hádžu na steny spod seba blato. Geriatrické prádlo sa lepí na telo ako jazyk poeta na cudzie podnebie. Prísny režim, pri chôdzi, pri jedle, vyprázdnení, zakaždým potrebujú pomoc. Pacienti skandujú BINGO, odbory žiadajú lentilky, plienky a narkotiká. Dohodnuté.

Poobede chrápanie, zo spánku citoslovcia, dadaistické verše, inak ticho. Personál si to medzitým decentne dopraje. Oslava, pri nej neunikne. Jediný vzdych. Šialenstvo! Musím uniknúť, ujsť, vrátiť sa. Späť. Ruka ma chytá, za ruku ruka, tá ruka ruku, ruka rukolapná, kliešte čo odmietajú povoliť. Volám o pomoc, ozve sa chrčanie! Úsmev tyrana, nechcem, nechajte ma odísť, zaspať, slzami pro-tes-tu-jem. V deravej mysli stratené roky a ihla hryzie do kože, naráža na žilu, so smiechom dávi do krvi sen. Posledný odpor, posledné slová… ťažké viečka… ráno bude…

…potrebný reštart.

27 02 2019

Vstávam a so mnou prízračné nože. Nevoľnosť. Vyliezam z pelechu, vnútim si každodenný, k nemu horký. Čaj. S pocitom hnusu, jedlo sa vracia, nemalé úsilie zadržať. Bez vášne, s odporom, kým iní túžia, len žrať a žrať s víziou XXL. Každý deň válov, s ním svoju na váhu, napchať si gágor, brucho do prasknutia. Súťaž vo vrhu. O porcelán zvratky, kohútiky, kútiky očí použiť, umyť, utierať. Von a do radu, v ktorom sú ďalší. Čakajú, kým vyvrátiš sa späť.

Všetko je také… Strávené, odporné, reflexia a svetlo veta. Oponujem. Trhaný zvnútra, navonok pevný, ťažký krok určujú balvany. Len klesnúť do vody. Na tiesňovú linku. Nevolať. Diagnóza: Nechuť, pocit na zvracanie, odcudzenia, neorientácie, pod rebrom rozpínavé ego, obavy, úzkosť, hrozí explózia. Celé telo je jedna, prezretá a k tomu, nevymytá huba, v nej tie výtrusy, na ktoré nie je, nikto nepozná liek. Trhá sa koža, z nej ako púpavy, kvety vo vetre letia, vyplašené vtáky, chabé myšlienky. Priveľa viet, kde stačí slovo. Nevládzem, končím, mám všetkého dosť!

V slúchadle odpoveď: Nie je to vážne. Len vo vašej hlave. Skúste…

Piča, nech skúsi s ňou ona… Vydržať.

Uložiť ďalšieho, bez mena, do hrobu, hromadne prikrýva nehasené vápno. Po tme a pod zemou schne koža o kožu tvrdne povrch, mení sa na škrupinu. Liahnu sa noví, derú na povrch, do zajatia. Útok a následok, zvolený útek pred rovnošatou, čo káže zaradiť.

Vojna sú pochody, heslá, šík proti šíku a z neba všemocný bé cyklón. Je-béé. Náhodou preživších šklbať a rozštvrtiť, do pece, podliať, neprestať dusiť. Nakoniec niektorým, nie nám sa ujde, konečné riešenie, pokrm čo zo spánku škrípe

pod zubami.

05 03 2019

Premazané závity, naladené struny, zhodené kilá, naďalej ostáva ťažký. Text. Odľahčená schránka, mechanizmy, motor, na tvorbu je nevyhnutný bezváhový stav. Nádych (do) éteru, bez kryptovania signál, šíri obrazy, zážitky, vnemy, vysielané zásadne, pod vlastným ID. Zavrhnúť tradíciu, je nová doba, s ňou evanjelium a od srdca, slová pičujúcim. O. Nevadí. Aj tým.

Prerušený signál, stratený recitál, vnútený diktát, jedine kubín a afektovaná dráma. Samé uspávanky.

Vzbúrený ľud má vlastné argumenty, krok namiesto behu, cielia na vrchol, do kroku im škrípu znásilnené verše. So sebou nesú impotentné perá, korektúrne pásky, retraktormi vedia rozťahovať. Vrahovia vety, čo zabijú aj najodolnejší. Text ide pod kožu, oni s ním, niet dutín, nevedia,

čo otvoriť?

Tak aspoň nazrieť, do hlavy, zo zárodkov súvetí odobrať vzorky, z kapitol odsať krv a mok. Premeniť obsah sterilnou formou, na rovnaký frázou a nechať ho tak. Kde chýba železo, vzniká anemický efekt, vytýčený cieľ, príkaz odľahčiť.

Ideálny dom čo ešte stojí, dovnútra vniká kritika a hladné recenzie. Osobný priestor plienia rozbesnené šíky konzumentov zábavy. Sväté miesto, teraz len plytká liaheň ľudí a myšlienok. Na stenách stopy po bývalých dielach, namiesto nich cudzie mandaly. Stratený monochróm, pastelové tóny, ostáva utekať, opustiť chrám.

Vo chvíli psy s vyplazeným, a v stopách muža s autorským jazykom. Nie sú mu cudzie dnes dlhé behy, intelekt možno, pľúca nestačia. Nie je kam. Nemôže schovať, kým je, odhalený v próze, čo všetci chcú; nájsť, zabiť, oficiálne dolapiť.

Zriedené ovzdušie a na pätách blato, virtuálno dusí dnešný literárny priestor. Pomalšie tempo, s ním upadá rytmus a každá čeľusť má z neho kus. Prepisujú časti, látajú, lepia, delením množia v im vlastnom humuse. Nefunguje. Nechuť a hnus, čitateľ trhá závity, struny, hľadá mäso, dostáva kosti,  z nich zúrivý saje neduživý špik. Z textu len zdrapy, od hladu tečúce sliny, namiesto belétre vytie na mesiac. Majú nastražené uši, ceria pripravené zuby, hladné psy vetria, stopu toho, čo s napísaným slovom,

zhadzuje

prebytočné kilá.

Karol Hajdu sa prezentuje unikátnym prozaickým štýlom, založenom na expresívnej a asociatívnej poetike. Žánrovo možno text zaradiť k denníkovým miniatúram, ktoré sa vyznačujú absenciou ucelenejšieho príbehu či nerozvinutými vzťahmi medzi postavami. Prózu tak čítame ako spontánnu výpoveď, prúd vedomia alebo intímnu reflexiu rozkolísanej vonkajšej skutočnosti. Autor sa sám prihlásil k vplyvu poetiky Williama S. Burroughsa, čo sa prejavuje v dominancii substantívnych opisov a v bizarnom, psychedelickom modelovaní reality. Problematicky však pôsobia niektoré štylistické aspekty textu, a to predovšetkým delenie odsekov a viet do syntagiem, ktoré narúša prirodzenú (a logickú) organizáciu jazyka. V kontexte súčasnej literatúry vnímam negatívne i explicitné a intenzívne ukotvenie pesimistického životného pocitu, bez vyváženia katarznými momentmi a náznakmi sujetových vzťahov sa totiž stáva stereotypným až klišéovitým.

Jakub Souček