Katarína Kucbelová (1979) je etablovaná slovenská poetka. Pred novelou Čepiec (2019), autorkiným prozaickým debutom, vydala štyri básnické zbierky: Duály (2019), Šport (2006), Malé veľké mesto (2008) a Vie, čo urobí (2013). Pracuje ako kultúrna manažérka, spoluzakladala literárnu cenu Anasoft litera a do roku 2012 bola jej riaditeľkou. Narodila sa v Banskej Bystrici a od svojich štúdií na Vysokej škole múzických umení žije svoj skutočný život v Bratislave. S manželom vychováva jednu dcéru.
Vo svojich básňach využívaš okrem iného aj epické postupy – v ostatnej zbierke Vie, čo urobí vytváraš až akési malé príbehy. Naopak, vo svojej prvej próze Čepiec narúšaš epické kategórie a prelínaš fikciu s reportážnymi, dokumentárnymi či etnografickými prvkami. Do akej miery sa cítiš byť lyričkou a naopak? Láka ťa experiment s formou alebo takáto hybridizácia súvisí so svetom, v ktorom už nič nie je jasné, pevné, stabilné?
Kedy bolo vo svete niečo pevné a stabilné? Neuvažujem v kategóriách, či sa cítim byť lyričkou, prozaičkou alebo dokonca dramatičkou, v nadväznosti na to, čo som študovala (dramaturgiu – pozn. M. S.). Občas píšem recenzie, mám sa považovať aj za kritičku? Všetky postupy, ktoré v básňach či prózach využívam, sú mojím legitímnym autorským nástrojom, pracujem s nimi vedome a s cieľom sprostredkovať čo najsilnejší umelecký zážitok. Nerozumiem, prečo je to téma, nie je to nič nové.
V relácii Literárny kvocient, venovanej tvojej a Rosovej próze (Tvoja izba) sa diskutovalo najmä o žánrovom zaradení Čepca. Je podľa teba dôležité, aby text bol „čistou“ fikciou, novelou či románom, respektíve, prečo sa literárna veda neustále usiluje o takúto „exaktnosť“?
Neviem odpovedať na otázku, prečo sa literárna veda usiluje v roku 2020 o čistotu žánru. Neviem, či je to tak. To, že sa v Čepci prelínajú publicistické, konkrétne, reportážne postupy a estetické, literárne prostriedky, je moja autorská stratégia. Som veľmi rada, že väčšina čitateľov ju pochopila a kniha je čitateľsky prístupná. Literárny kvocient som si pozrela a všimla som si, že text nevedel žánrovo uchopiť doktorand Ústavu slovenskej literatúry SAV, čo by nás nemuselo znepokojovať. Podobných textov je však dosť, možno menej v slovenskej a českej literatúre, ale rozhodne existujú, najmä v prekladovej literatúre, respektíve v textoch svetových autorov, ktoré ešte neboli preložené do slovenčiny ani češtiny.
Tvoja cesta k Čepcu bola aj reálna – čo však bolo skôr, nápad písať o šití/folklóre alebo objavovanie Šumiaca?
Chcela som sa naučiť šiť čepiec a bol to môj spôsob, ako uniknúť v životnom období, s ktorým som si inak nevedela poradiť, vytvoriť si základný životný priestor. Nemala som v pláne objavovať Šumiac, ale zistila som, že mám potrebu robiť si poznámky z toho, čo vidím. Tak začal vznikať surový text a práca na ňom ma zaujala takisto ako šitie čepca. V písaní ma však nikto neviedol, na rozdiel od šitia, kde som mala učiteľku. Nepísala som ho podľa žiadnej ustálenej formy.
Pre tvoje texty je príznačná precízna práca s jazykom, a to aj s jeho gramatickými kategóriami (plurálom/singulárom, 1. a 3. osobou, na Slovensku už zaniknutou formou duálu, slovesnými podstatnými menami, striedaním časov atď.). Racionalizuješ si dané postupy alebo vznikajú nevedome, v procese tvorby?
Už som spomenula, že cielene volím a kombinujem všetky výrazové prostriedky. Som predsa autorka a vedomá práca s literárnymi postupmi je súčasťou remesla. Moje texty nevznikajú náhodne, zámerne si vyberám tému a rovnako vedome ju tvarujem. Samozrejme, nie je to tak od prvého momentu, od prvého záznamu, ale po niekoľkonásobnom prepísaní textu sa už dá hovoriť o zámere.
Pre tvoje písanie je charakteristický tiež minimalizmus, ktorý súvisí s presnosťou každého slova – alebo tiež s filmovým videním, s pohľadom cez oko kamery?
Neberme spisovateľom schopnosť pozorovať. Literatúra má veľa vlastných nástrojov, ako pozorované zaznamenať, úspešne a oveľa dlhšie ako film. Nepotrebuje kameru, stačí jej oko a ucho. Práca kameramana je predsa o niečom inom, ten má dobre premyslieť kompozíciu, má zabezpečiť veľkosti záberov tak, aby sa dali postrihať, v niektorých prípadoch má dobre nasvietiť scénu, má v celom diele udržať konštantný farebný tón, má zvoliť správne médium a technické postupy, ako obrazový materiál zaznamenať a postprodukovať, v neposlednom rade zaručuje, že budú zábery ostré. Dôležitá je vždy téma, no dôležitý je tiež dôvod, prečo pozorujem a zaznamenávam vybraný námet, a spôsob, aký si vyberiem na jeho stvárnenie.
V tvojich básňach sa objavujú viaceré intertextuálne súvislosti – Kolář, Osamelí bežci, Ondruš, Whitman…
… a mnohé iné mená nielen z literatúry. V diele je pre mňa produktívne priznávať, že svet pozorujeme nielen priamo, ale aj cez iné diela.
Čím ťa vybrané texty zasiahli/ovplyvnili, respektíve, prečo sú pre teba dôležité práve ony?
V konkrétnych textoch ma vždy špecifickým spôsobom inšpirovali, pričom niekedy je pre ňu dôležitá „diskusia“ s jednotlivými dielami daných autorov. Citujem aj Osamelých bežcov? Myslím, že skôr nie.
Necituješ, ale možno v tvojich básňach počuť tóny Štrpkovej poézie…
To je zaujímavé, Štrpka je pre mňa veľmi dôležitý autor. Aj osobne máme spoločných veľa tém. Vždy ma fascinoval jeho prístup. On v prvom rade hľadá, od svojej poézie očakáva odpovede na otázky, aj nevypovedané. Vytvára živnú pôdu na svoje skúmanie, bez toho by azda nemohol žiť. Vytvára svety a tento prístup je mi blízky. Lebo sú aj autori performatívneho typu, autori rôznych gest, autori na ceste k dokonalosti formy, autori experimentátori, autori zabávači, netreba zabudnúť na veľkú skupinu mentorov, ešte horšiu podskupinu moralizujúcich poučovačov. Inak, ani Ondruša, myslím, necitujem…
Cítiš sa byť príslušníčkou ANesthetic Genderation, do ktorej Derek Rebro zaradil okrem teba aj N. Ružičkovú, M. Ferenčuhovú či Ľ. Somolayovú?
Nič také predsa neexistuje. Je to teoretický koncept Dereka Rebra, ktorý svedčí o jeho úsilí nájsť isté spoločné postupy v tvorbe niektorých autoriek. Mám problém cítiť príslušnosť aj k oveľa ustálenejším pojmom, než je ANesthetic Genderation, napríklad ku konceptu národa alebo hoci ženskej literatúry.
Je pre teba tento koncept neprijateľný kvôli rodovosti alebo neprijímaš generačné (či akékoľvek) zoskupovanie autorov? Čo potom Osamelí bežci alebo Trnavská skupina?
Nepovedala by som, že je neprijateľný. Dá sa akceptovať ako jedna z interpretačných ciest. Je však dôležité rozlišovať medzi aktívnym spojením autorov „zdola“, ako sa hovorí v politike, s cieľom komunikovať nejaký umelecký, spoločenský, či dokonca politický postoj, a gestom kritika, ktoré vzniklo bez akéhokoľvek osobného involvovania autorov. V takom prípade je úplne jedno, či bolo prijaté na rodovom, generačnom alebo inom princípe. Treba si uvedomiť, že možností vytvoriť skupinu či generáciu na základe istých spoločných čŕt, je, zvlášť v umení, oveľa viac, ako ich bolo realizovaných. Takže aby som to zhrnula úplne po lopate, Osamelí bežci vznikli ako dobrovoľné zoskupenie autorov, ANesthetic Genderation ani náhodou.
Vo svojich textoch sa rovnako suverénne pohybuješ v urbánnom i rurálnom prostredí – je ešte dnes treba hodnotovo vyčleňovať mesto/vidiek?
Hodnotovo rozhodne nie. Veľmi sa bavím na reflexii slovenskej literatúry, prezentujúcej mesto a vidiek ako kategórie, na základe ktorých sa delili autori či ich diela ešte v deväťdesiatych rokoch. Takéto členenie zasiahlo ešte aj moju generáciu, debutujúcu po roku 2000, čomu som sa naozaj úprimne čudovala. Samozrejme, je obrovský rozdiel medzi vidiekom medzi Žilinou a Bratislavou a vidiekom napríklad medzi Spišskou Novou Vsou a Bardejovom, ale tieto rozdiely sú snáď vo všetkých krajinách.
Prieniky (výtvarné/filmové, reálne/fiktívne, racionálne/emocionálne, intímne/verejné, mužské/ženské…) v tvojej tvorbe evokujú pohyb na pomedzí, medzi svetmi. Je pre teba dôležité vidieť dve strany tej istej mince?
Rada si hľadám nové umelecké perspektívy, cez ktoré môžem na problémy, ktoré ma oslovujú, nahliadať. Tak ako je hranica témou, ktorá sa objavila vo viacerých knihách, rada sa dotýkam hraníc aj formálne a sú pre mňa umelecky produktívne. V poslednej knihe môžeme hovoriť o publicistickom a umeleckom písaní, v Malom veľkom meste hľadám hranicu medzi výtvarným umením, literárnym zápisom umeleckej akcie, performancie, ktorá sa síce udiala ako umelecké gesto v konkrétnom čase, ale ak by nebola zapísaná, nebola by zachytená, pretože dostatočne výpovedná by v tomto prípade nebola ani fotografia. A tak by som mohla pokračovať ďalej…
Si zakladateľkou ceny Anasoft litera, ktorá nominuje do finále len prozaické knihy. Prečo podľa teba neexistuje podobná cena pre poéziu, hoci by bolo možno ľahšie (minimálne z hľadiska kvantity) udeliť ju?
Lebo sa nenašiel nikto, kto by ju založil a v priebehu rokov aj etabloval.
Pre tvoje diela je typická angažovanosť alebo lepšie povedané záujem o veci verejné (hoci o rómsku otázku, no tiež konzumizmus, násilie). Kde je podľa teba hranica medzi nežiaducou ideologickosťou textu a prijateľným vyjadrením postoja?
Ideologický text je účelový, text na objednávku nejakej ideológie, ten rozdiel je predsa evidentný a v literárnych textoch rozpoznateľný a myslím, že sa nemusíme baviť o tom, že je neprijateľný. V súčasnej slovenskej literatúre ale nenachádzam ani angažované texty, v negatívnom ani pozitívnom zmysle. Je to ďalšia z bizarných tém, prebratá z Čiech, nebudem rozoberať, o čom daný fakt svedčí. Nachádzam tu ale autorov, ktorí zo svojich diel nevytesňujú ani spoločenské témy, lebo tie sú súčasťou ich sveta, nepíšu tendenčne a nepotrebujú to zdôrazňovať. Patrí medzi nich Michal Habaj, Mária Ferenčuhová či Veronika Dianišková. Nevšimla som si, že by u nás vzniklo nejaké hnutie angažovaných spisovateľov. Veci sa ale môžu veľmi rýchlo zvrtnúť. Minulý rok ma požiadali, aby som poskytla báseň, ktorý mala byť uverejnená na citylightoch vo varšavských uliciach s neutrálnou témou lásky. Mám jednu ironickú báseň, ktorá sa volá Srdcia ľudu a spomína sa v nej Kaczinski aj iní politickí predstavitelia; báseň využíva emočne vyhrotený jazyk bulváru, cituje jeho nadužívané formulácie, ktoré kladú na jednu úroveň dôležité aj nepodstatné informácie a správy. No a táto báseň bola vyslovene odmietnutá, kvôli menu poľského politického predstaviteľa. Chcem tým povedať len to, že aj u nás sa simulovaná demokracia môže stať realitou, pretože v Poľsku a v Maďarsku už umelci reálne pociťujú obmedzenia nielen prostredníctvom financovania ich projektov. V Maďarsku si orbánovská moc začala kupovať spisovateľov cez automaticky pridelené štipendiá, ak je to spisovateľom nepríjemné a odmietnu, automaticky sa vyhrania voči štátnej moci a pocítia dôsledky. Hranice slobody sú veľmi krehké, môžu predsa existovať aj spisovatelia, čo píšu nezávadnú milostnú lyriku a schvaľujú pritom diktátorský režim poberaním nadštandardných výhod a pôct.
(S Katarínou Kucbelovou sa zhovárala Marta Součková)
