Katarína Kucbelová je etablovaná slovenská autorka. Debutovala v roku 2003 zbierkou Duály. Po nej nasledovali básnické knihy Šport (2006), Malé veľké mesto (2008), Vie, čo urobí (2013). Za básnickú skladbu K bielej (2022) získala stredoeurópsku Cenu Václava Buriana, Cenu Zlatá Vlna a Cenu Nadácie Tatra banky. V roku 2019 jej vyšiel prozaický debut – novela Čepiec, ktorá získala Cenu za umenie Nadácie Tatra banky v kategórii literatúra, Cenu Literárnej akadémie Panta Rhei Awards a bola aj v „shortliste” prestížnej poľskej literárnej ceny Angelus. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského uviedlo v roku 2021 jej rovnomennú adaptáciu. Kniha vyšla v maďarskom, českom, poľskom, nemeckom, lotyšskom a už aj v anglickom preklade. V roku 2023 jej vyšiel román Modrosleposť, ktorý je vo finálovej päťke ceny Anasoft litera 2024.
Ako sa vám páči Vaša kniha „Modrosleposť“ po čase, ktorý uplynul medzi jej napísaním a súčasnosťou? Rozmýšľate nad ňou ešte niekedy? Rezonujú vo vás aj po čase niektoré obrazy, vety, myšlienky? Prekvapuje vás niečo?
Neviem, naposledy som ju čítala v lete 2023 a dovtedy som ju čítala toľko krát, že som ju ako všetky svoje knihy po redakčnom procese začala neznášať. Navyše, plus-mínus v tejto podobe bola už na konci leta 2022, medzitým v nej prebehli zmeny, nie však na úrovni hlavných postáv, motívov a témy. Opakované čítanie vlastných textov je veľmi otravná práca, zvlášť, keď sa zameriavate na odstraňovanie nedostatkov.
Zároveň, keď dopíšem knihu, trvá mi vždy istý čas, kým sa od knihy odpútam a prepnem sa do ďalšej knihy. Inými slovami, chce to čas, kým je moja pozornosť nastavená na priebežný zber materiálu k novej téme. Som teda rada, že na Modrosleposť už zabúdam a mám rozpísanú novú poéziu aj prózu. Ale rôzne nové výskumy zo sveta zvierat si všímam rovnako a sledujem tiež pozornosť umeleckého sveta k týmto témam. Toto leto rezonovala Banksyho Zoo séria v uliciach Londýna, ktorú ukončil zobrazením vypustenia zvierat zo zoo na dverách garáže londýnskej zoologickej záhrady. Aj hravosť, s akou s touto témou pracoval, sa celkom hodila k Modrosleposti. Ale prežívam naďalej aj témy väzenia, hraníc a slobody. V zime som si napríklad v Berlíne intenzívnejšie uvedomila jeden konkrétny detail z obdobia berlínskeho múru, a to, že ľudia zo západnej strany Berlína mali možnosť vyjsť po schodíkoch pri múre a pozerať sa na obyvateľov východného Berlína ako v zoo, kým naopak to samozrejme nebolo možné, pričom zároveň práve západný Berlín bol v NDR akýmsi múrom obohnaným ostrovom. Veľmi paradoxná a na príbehy plodná situácia – ak by som už nemala Modrosleposť uzavretú, určite by som s ňou pracovala.
Knižka navodzuje dojem, že ste sa pokúsili napísať knihu, ktorá by aspoň na chvíľu namierila reflektor pozornosti na zvieratá, na ich prežívanie, správanie, na ich bytie. Dokážeme vôbec rozprávať príbeh, v ktorom by absentoval človek? Bolo vašim zámerom skúsiť to?
Myslím si, že sa nedokážeme dostatočne vymaniť zo svojich rolí, netýka sa to len našej schopnosti nevnímať cez seba napríklad svet zvierat, ale aj mnohé iné svety, z minulosti, z iných sociálnych vrstiev, iných kultúr, krajín, okolností. Nedokážeme sa vžiť ani do iných životných situácií. V súčasnosti stále prebieha hneď za našimi hranicami totálna invázia Ruska na Ukrajinu a stále myslím na to, aká je táto skúsenosť neprenosná, hoci ľudí, ktorí utiekli pred vojnou, stretávame denne na našich uliciach. Spôsob, akým vnímame zvieratá, ma fascinuje, ale nie menej, ako sa zaoberám napríklad tým, ako vnímajú muži ženy, ako vnímajú mladší starších a podobne. Spolužitie ľudí sa týka hraníc, ktoré si v časopriestore medzi sebou rôzne nastavujeme. Literatúra je cvičisko, na ktorom môžeme s hranicami hýbať slobodnejšie a pozorovať následky.
Ak sa nemýlim, pôvodne ste chceli napísať knihu o sliepkach. Odkiaľ pramení tento váš vzťah? Ste spokojná s tým, čo ste o nich napísali? Je ešte niečo, čo sa do knihy nedostalo, ale vás na sliepkach fascinuje?
Určite je ešte všeličo, čo o sliepkach v knihe nie je a snáď to objavím. Ale na to, aby som mohla napísať knihu o sliepkach, by som asi nejaké musela mať, aby som sa s nimi trochu skamarátila, snáď sa k tomu raz dopracujem. Už teraz rozmýšľam nad plemenami. Ale každopádne, aby uniesli celú knihu, musela by som ich pozorovať dlhšie, aby som odkryla ich konkrétne osobnosti, podobne ako napríklad pozoroval Konrad Lorenz kavky. To by som raz chcela zažiť. Na začiatku ma fascinovala aj téma šľachtenia, zdalo sa mi výpovedné ako naše jediné národné plemeno hrabavej hydiny, Oravka, bolo vyšľachtené tak, aby prežilo v tvrdých podmienkach dedín, v ktorých je zima a kamenistá zem. Prežiť, to nás vždy charakterizovalo najviac. Už len termín národné plemeno ma dosť bavil, konkrétne absurdnosť situácie, že človek za účelom svojho prospechu zdeformuje iný zvierací druh, ktorý následne zaradí „pod krídla“ (pardon, neodpustila som si) takého spoločenského konštruktu ako je národ. Platí to samozrejme aj o iných plemenách zvierat, ale sliepky patria predsa len medzi najrozšírenejšie zvieratá, ktoré chováme. Tým, že sú vtáky, sú nám oveľa vzdialenejšie ako psy alebo napríklad prasatá, ktoré majú z pohľadu človeka inak pomerne vysoké kognitívne schopnosti. Ale nechcem, aby to vyznelo tak, že ostatné zvieratá sú v románe z núdze cnosť. V istom období ma jednoducho natoľko zaujali aj šimpanzy Bonobo, že otvorili cestu iným zvieratám. Zároveň som sa paralelne zaoberala témou zoo, takže z toho vznikla Modrosleposť v takej podobe, v akej je teraz.
Napísali ste päť kníh poézie, dve knihy prózy. Pri čítaní Modrosleposti som si často uvedomovala, že vaše rozprávanie má stále k poézií dosť blízko: medzi susediacimi motívmi/myšlienkami/obrazmi nie je vždy úplne zrejmá súvislosť, ale akoby ste sa nechali viesť skôr pocitom, náhlym pocitom krásy náhodného spojenia vzdialených vecí. Príbeh sa pohýna dopredu len pomaly, niekedy je v celej kapitole len jedna veta odkazujúca na dej. V čom pre vás spočíva rozdiel medzi písaním poézie a prózy?
V skutočnosti sú spojenia náhodných vecí premyslené. Aby pôsobili náhodne a voľne, je zámer, rovnako ako postupné odhaľovanie postavy Molnára a príbehu, ktorý sa spája s jeho minulosťou, a ktorý si s ním vytvára rozprávačka. Máme pocit, že o ňom veľa vieme, ale v skutočnosti jeho interpretáciu jeho vlastného života nepoznáme, poznáme ho tak, ako ho vníma rozprávačka, poznáme ho cez jeho diela, a tak trochu z urbánnych legiend. Aj v bežnom živote nám stačí málo na to, aby sme ľudí hodnotili a posudzovali. Aj Molnára pozorujeme tak trochu ako zvieratko a na konci sa necháme zviesť ilúziou, že sme ho dobre spoznali. Moje prózy možno pripomínajú poéziu, avšak ak prinesiem v próze nejaký motív, nie je to len preto, že ma len zaujal, ale preto, že mal potenciál niečo priniesť z pohľadu príbehu, témy alebo postáv, priniesť iný pohľad, podnet na uvažovanie o témach, s ktorými pracujem. Mám rada nepriame rozprávanie – to, že niekedy je v kapitole len jedna veta, ktorá posunie dej dopredu, je vedomý krok. V každej kapitole je niečo, čo posúva román dopredu a zdanlivo náhodné asociácie sú dopracované na iných miestach, kde sa ukáže, že až také náhodné nie sú.
Autor fotografie: Dirk Skiba
Nemali ste obavy, keď ste ponúkli verejnosti svoju prvú prozaickú knihu Čepiec? Cítili ste pri písaní druhej prozaickej knihy rozdiel oproti prvej?
Mala som obrovské obavy debutovať ako prozaička, konkrétne, že riskujem všetko, totálne zosmiešnenie, meno, schopnosť pokračovať v literárnej kariére, aj keď kariéra je v našom kontexte skôr smiešny pojem, pretože neprináša materiálne zabezpečenie ani spoločenský status. Ale to je spisovateľský život, vždy je to odznova. Druhá kniha sa však písala oveľa lepšie hlavne preto, že skúsenosti so záverečnými fázami, redakčným procesom sú pri románoch kľúčové a pri Modrosleposti som ich už mohla využiť. Čepiec bol totálny debut. Testovacia kniha.
Kniha Modrosleposť nie je úplne jednoduchým čítaním, mnohým čitateľom a čitateľkám sa môže zdať neprístupná, príliš intelektuálna, najmä zo začiatku klásť odpor, vzbudzovať zmiešané pocity. Vyžaduje si aj rozhľadeného čitateľa, ktorý dokáže uchopiť aspoň časť odkazov na filmy, knihy, umelecké diela, ale aj trpezlivého, ktorý dokáže akceptovať pomalé tempo, reflexívne časti, dej, ktorý sa odohráva na pozadí. Rozmýšľali ste pri písaní nad týmto problémom?
Môže sa zdať alebo sa naozaj zdá? Na to, aby som knihu mohla dopísať, kniha a spôsob rozprávania musí v prvom rade baviť mňa. Ja totiž ako čitateľka pociťujem ako problém to, že na mňa zas nemyslia iní autori, ktorí idú od začiatku do konca len v prvom pláne, nenapadne im, že sa môžem nudiť, že sa mi môžu zdať otravní a predvídateľní, že mám málo podnetov na premýšľanie, ich témy už dávno predžuli sociálne siete a prečítanie ich rýchlej a priamočiarej knihy môže byť strateným časom a vyhodenými peniazmi zas pre mňa. Zároveň mám pocit, že čitatelia majú radi „zmiešané pocity“ a je jedno, do akej miery si ich dokážu analyzovať. Nepochybujem, že si kvôli tomu, aby ich nadobudli, dokážu úspešne komplikovať aj svoje životy a častokrát dokonca životy iných. Veľa ľudí, ktorých stretávam, mi niečo vysvetľuje. Určite to robí väčšina starších mužov a mužov v mojom veku, možno aj preto mi nenapadlo, že čitatelia nemajú na to, aby čítali aj knihy, ktoré nebežia v ústrety konvenciám. A ja tiež našťastie nachádzam dosť kníh, ktoré ma inšpirujú práve k takému písaniu, o aké sa snažím ja.
Pocit, ktorý vo mne pri čítaní knihy Modrosleposť dominoval, by som nazvala nostalgia. Rozprávačka túži po mieste, na ktorom nie je, po živote, ktorý nežije, uvedomuje si, že nikdy neuvidí modrú tak, ako ju vidia sliepky, ktoré majú v oku o dva čapíky viac ako ľudia. Je vám táto nostalgická poloha vlastná, je pre vás dôležitá, alebo je príznačná predovšetkým pre túto knihu? Sprevádzala vás pri písaní alebo je výsledkom nejakého racionálneho rozhodnutia?
Osobne sa snažím skôr o nejaké malé vtipy, iróniu, absurdné súvislosti, priťahujú ma bizarnosti, ale smutný, nostalgický tón z poznania vlastnej obmedzenosti, závažnosti determinujúcich okolností je v knihe zjavný. Smútok, ktorý asi v sebe nosím, sa v knihe ukázal spôsobom, aký som nečakala. V bežnom živote sa jednoducho musím snažiť každodenne bojovať, aby som zvládla pracovať, vychovávať dieťa, starať sa o rodinu. Ale niekde sa asi musel prejaviť.
Príbeh v knihe Modrosleposť poháňa dopredu vzťah hlavných postáv, ktorý až do konca zostane do istej miery nevyjasnený. Vy ste rozhodnutá, či Molnár rozprávačku spoznal alebo nie? Ako ste prišli k takej pozoruhodnej postave, akou je Udo Molnár?
Molnár rozprávačke daroval svoju záhradu so sliepkami, priamo v niektorej kapitole spomínajú na témy, ktoré učil, napríklad v jednej kapitole vtipkujú na tému recepcie filmu Magická hlbočina. Takže si ju určite v nejakej forme vedel zaradiť do svojho života. A v nejakej forme zároveň prebehlo vytvorenie nového vzťahu, pretože po pätnástich rokoch už nie sme tými istými ľuďmi, aj doba je iná.
Poznám viacerých mužov v Molnárovom veku a priepasť medzi mužmi tejto generácie a ženami v mojom veku je neprekonateľná, pokiaľ nejde o rodinné vzťahy alebo vzťahy partnerské. Molnár je poskladaný z mnohých z nich, ktorých som viac-menej osobne poznala, pozorovala alebo som mala možnosť uvažovať nad ich dielom. Či už sú muži tejto generácie viac blahosklonní, arogantní voči ženám, či „mansplainujú“ alebo rovno „diskutujú“ štýlom „mám trikrát viac rozumu ako vy“ alebo nejak automaticky predpokladajú, že sú sexuálne príťažliví pre o tridsať rokov mladšie ženy. My pritom vidíme, že robia chyby, zlé rozhodnutia, mýlia sa, klamú, strápňujú sa, strácajú pamäť a podobne, môžeme ich brať vo vzťahu k ženám ako komické postavy, to však nič nemení na tom, že komunikácia zostáva veľmi obmedzená, lebo sú zvyknutí dominovať, čo sa pri mladších generáciách mužov našťastie postupne vytráca. To je odpoveď na otázku, ako som túto postavu tvorila a zároveň na nevyjasnenosť vzťahu. Nie je ani tak nevyjasnený ako neprekonateľne limitovaný. Aby som však nepaušalizovala, stretla som aj jednu – dve výnimky.
Každú kapitolu uvádza citát z knihy, úryvok z piesne, úryvok iného príbehu, niekedy sú citáty identifikované, niekedy nevieme, odkiaľ text pochádza. Ako ste si citáty vyberali? Napísali ste najprv text kapitoly a potom k nej našli citát alebo naopak? Máte nejaký zošit úryvkov, ktorý priebežne dopĺňate a vyťahujete podľa potreby pri písaní?
Priebežne počas písania. Niektoré „mottá“ pôvodne boli v hlavnom texte, inokedy som postupovala naopak. Všetko so zámerom udržať niť rozprávania, odhaľovania a skladania, či už postáv, deja alebo myšlienok. Je to tak trochu hra, v skutočnosti sú súčasťou textu.
Kniha Modrosleposť nezaprie istú mieru angažovanosti: je feministická, citlivá na sociálne problémy, upozorňuje na vykorisťovanie prírody ľuďmi. To, napokon, nie je vo Vašich knihách ničím výnimočným, angažovanosť nachádzame aj v próze Čepiec, ale aj v knihe poézie K bielej. Má/môže/nesmie byť literatúra angažovaná? Je to pre vás dôležité? Ako hľadáte tú správnu mieru, aby vaše osobné postoje nevstupovali rušivo do estetiky textu?
Veľmi ma prekvapuje, že sa ani po desaťročí nenašiel vhodnejší termín, ktorý by nahradil pojem angažovanosť v súvislosti s ponovembrovou literatúrou, hoci stále vznikajú literárnovedné práce na tému socialistický realizmus, v literatúre sa tejto téme napríklad venoval Valér Mikula, z mladej generácie napríklad Viliam Nádaskay, a rovnako je toto obdobie spracované v iných oblastiach, vo vizuálnom umení, filme a podobne. Mali by sme rešpektovať, že máme túto historickú skúsenosť, kde angažované písanie bolo definované ako tvorba, ktorá nesie v sebe všetky atribúty ideovej a politickej poplatnosti komunistickému režimu, ktorý bol politickou diktatúrou, pripravil o život a hlavne zničil životy mnohých ľudí a dodnes na našej spoločnosti pociťujeme jeho dôsledky, rovnako ako nás zdeformoval život pod sovietskou okupáciou. Ideologicky angažované texty mnohých autorov s tým súhlasili, mali teda nekritický a oslavný charakter, angažovanosť sa vnímala ako „väzba s novou socialistickou realitou“ (Mikula), výsledkom boli schematické literárne diela. Moje texty a texty mojej generácie nie sú ničomu poplatné, nemajú žiadne konkrétne väzby, nič neoslavujú a neprepožičiavajú sa žiadnym ideológiám. Sú spoločensko-kritické a vytvárajú diskurz, čiže sa snažia vyvolať diskusiu. Angažovaná literatúra nediskutovala. Naše texty nie sú navyše poplatné ani umeleckým konvenciám, hľadajú nové formy vyjadrenia, ktorými by mohli uchopiť čoraz zložitejšiu spoločenskú realitu. To slobodná literatúra v demokratických krajinách robieva. Inak mi je úplne jedno, aká literatúra smie, nesmie, môže, nemôže byť, pokiaľ teda nemá žiadne konkrétne ideologické väzby a je slobodná.
Možno by bolo celkom vtipné urobiť si test niektorými autormi staršej generácie, ktorí píšu aj dnes a v normalizácii nenapísali žiadne diela, ktoré by spadali do socialistického realizmu. Napríklad Dušan Dušek, Deti v daždi. Píše aj o pandémii a politike, vojne na Ukrajine, starnutí. Skúsme mu povedať, že jeho kniha je angažovaná.
Chceli by ste ešte odpovedať na nejakú otázku, ktorú nedostávate v súvislosti so svojou knihou alebo všeobecne tvorbou tak často, ale chceli by ste ju dostať?
Nie, ďakujem, netrpím pocitom nepochopenia.
(S Katarínou Kucbelovou sa zhovárala Eva Palkovičová)
