Laura Kladeková: Sókratovská sila
Prednedávnom som vzala susedu na výstavu košického maliara, kresliara a grafika Alexandra Eckerdta. Uprostred výstavnej sály si narýchlo prehliadla obrazy, potom sa na mňa otočila a akosi predčasne znudene sa opýtala: „A čím sa preslávil?“ Otázka, ktorá zaznela v galérii z môjho pohľadu plnej pozoruhodných umeleckých diel, ma zaskočila
Martina Buzinkaiová: Komický potenciál periférie v Kšefte Víťa Staviarskeho
Víťo Staviarsky vstúpil do literatúry novelou Kivader v roku 2007, hoci prvé poviedky publikoval už koncom osemdesiatych rokov. Do slovenskej prózy vniesol málo využívaný „tematický register, ktorý je úzko naviazaný na kombináciu rómskeho prostredia a geografického (východné Slovensko) a sociálneho okraja (alkoholizmus),“ (Passia a Taranenková 2014, s. 74). Spätosť s konkrétnym priestorovým rámcom
Alena Brindová: O ľuďoch, viniciach a studniach
(nad básňami Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej) Kosenie, štepárstvo, stolárstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo a predovšetkým vinárstvo. Lesy, rieky, piesok, vápenec, tiahnutie vozov, divá zver, vtáctvo, slamené nebo. Aby som trochu pozdvihla túto suchopárnu slovnú enumeráciu, tak aj rmut, kozodoj, obzerance, poškrabky, odkundes, kĺč, skalokráska, lemeše, ponk alebo holohumnica. Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila na
Martin Makara: Šťastie čiernobyľských riečných rýb v Ballovom svete Medzi ruinami
„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista
Matúš Marcinčin: Básnik na výhosti
To boli chvíle, že i dnes ma bolia... Raz, keď som sa tak zahľadel, už neboli to viacej snežné polia, lež vražedné hry zrkadiel. (Keď nevedel som, čo vo mne mlčí..., 1943) Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa
Lucia Stašíková: Obraznosť v diele Chalíla Džibrána Prorok
Napriek tomu, že dielo Prorok od libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána vzniklo v roku 1896 a bolo preložené do viac ako sto jazykov, u nás je pomerne málo známe. Prorok je žánrovo veľmi ťažko zaraditeľným dielom. Mohli by sme povedať, že je to lyrická próza, alebo akési podobenstvá vložené do lyrického
Matej Barč: Novomeského Otvorené okná. Pozoruhodne rôznorodá zbierka
Už samotný názov zbierky odkazuje na generačnú a osobnú situovanosť Novomeského ako básnika, odkazujúcu na inšpiráciu medzivojnovými západnými avantgardami a prostredím veľkomesta (Paríž, Berlín, Moskva – v horváthovskom zmysle prerubovania „okien do Európy“ pre slovenskú literatúru a jej témy), v súvislosti s novými tvorivými inšpiráciami môžeme hovoriť o prevzdušnení, očistení, vyvetraní dovtedajšej slovenskej literatúry (porov. Barborík:
Romana Javorčeková: Filmová kultúra v online priestore
V apríli roku 2020 spustila RTVS kampaň „Zostaňte doma“. Bolo to zároveň jedno z odporúčaní odborníkov, ktoré malo zabrániť šíreniu korona vírusu. Slogan uvedený v bublinke, ktorý mal v spoločnosti rezonovať v období plnom neistoty a chrániť životy ľudí, nasvedčuje tomu, že nastala veľká zmena v chápaní súkromného a verejného priestoru. A tú už predurčil vznik
Matúš Marcinčin: K ďalekým modrým vrchom
Nás však čosi ženie, nutkanie pozrieť sa za tie modré vrchy. Územie za vrchmi, to je odveký sen a túžba. Potrebuje to každá generácia – onen sen ísť ďaleko-preďaleko. Preplavili sme sa cez oceán, aby sme... čo? Čo práve nás poháňa mocnejšie ako iných? (Louis L´Amour) Sen o ďalekých modrých
Katarína Hrabčáková: Podoby a premeny feminínnej identity v súčasnej slovenskej poézii
Dejiny slovenskej poézie písanej ženami sa nevyznačujú kontinuálnosťou, nemožno ich vnímať ani ako premeny básnických programov, avšak je podnetné sledovať tvorbu autoriek tak, ako sa utvárala v priebehu času. Mohli by sme hovoriť o postupnom skladaní individuálnych, spočiatku od seba nezávislých, hlasov do výsledného mnohohlasu. Ženská poézia v minulosti čelila mnohým
Jakub Souček: Medzi arbitrárnosťou a ikonickosťou v lyrickom texte
(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla) Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto
Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou
Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma
Matúš Marcinčin: Dar a tajomstvo nepochopenia
(Medzi vierou, neverou a interpretáciou) Miesto náboženskej (ne)viery v živote spisovateľov, básnikov a dramatikov je vo všeobecnosti rešpektované ako relevantný fenomén pri zmocňovaní sa ich diela. Je však viera a nevera relevantnou skutočnosťou aj na strane čitateľa ako autora interpretácie toho-ktorého umeleckého textu? Prvé slovenské vydanie Chestertonovho románu Muž, ktorý bol Štvrtok
Silvia Rosivalová Baučeková: Transcendentálne požieranie
Groteskné ženské telá v dielach Margaret Atwoodovej, Jeanette Wintersonovej a Aimee Benderovej Ruský literárny vedec Michail Michailovič Bachtin vo svojej štúdii o diele Françoisa Rabelaisa popísal dve koncepcie ľudského tela: estetický ideál, ktorý dominoval v obdobiach antiky a renesancie a zobrazovanie tela ako groteskného objektu typické pre dielo François Rabelaisa. Bachtin tvrdil, že klasické telo, ktoré
Matúš Marcinčin: Prekročiť prah pustatiny
(O predpoklade pochopenia) Hlúpy muž stavia svoj dom na piesku (a múdry na skale). S tým sa dá len súhlasiť. Ak by to však platilo absolútne, Antoine de Saint-Exupéry by bol úplným idiotom (a mnohí ďalší s ním). Bez nesmierneho množstva piesku by nebolo Exupéryho. Na sivom piesku africkej Sahary dodnes