Ľubomír Jaško: Pred vyhorením nie je chránený nikto

Intelektuálna práca predznamenáva ušľachtilé svety, v ktorých sa ľudská myseľ úspešne bráni nude a prázdnote. Mercierov akademický kriminálny román toto očakávanie rozbíja na márne kúsky.

S ťarchou duševného ochromenia

Lingvista Philipp Perlmann dostal atraktívnu ponuku. Bohatá firma sa postará o to, aby mohol niekoľko týždňov stráviť spolu s najlepšími kolegami z akademickej brandže v luxusnom hoteli kdesi blízko Janova. Mimo turistickej sezóny bude mať výskumný kolektív k dispozícii pokojnú a tichú atmosféru. A vlastne aj výber účastníkov je na ňom. Zostava je nakoniec pestrá. Traja jazykovedci majú referovať o svojej práci z teórie gramatiky. Taliansky odborník sa zaoberá poruchami reči u schizofrenikov, španielska odborníčka vývojovou psychológiou a Austrálčanka ohromuje výskumnými cestami, pri ktorých dokumentuje reč zvierat.

Perlmann si na ligúrske pobrežie v batožine priviezol aj čosi nebezpečné – ťaživú zásobu duševného ochromenia spojeného so stratou viery v zmysel vedeckej činnosti. Kedysi práve vďaka tejto viere pracoval disciplinovane a bol schopný odriekania, bez ktorého sa vedecká práca nezaobíde. Nestratil schopnosť formulovať brilantné vety, ale tie stratili spojenie so svojou dušou. Zo slov sa stali prázdne formy bez jeho skutočnej prítomnosti. „Najhoršie bolo vlastné presvedčenie, že nejde iba o niečo dočasné, o krízu, o ktorej človek vie, že prejde, aj keď nie je isté kedy a ako. Bol to znepokojujúci pocit, vedel však, že to, čo sa s ním deje, je nezvratné a neodvrátiteľné.“ (s. 16)

Od eseje k thrilleru

V hotelovej izbe vyložil na stôl kopec kníh, ale nakoniec našiel útočisko z duševnej mizérie v rukopise ruského odborníka Leskovova zaoberajúceho sa úlohou jazyka v tvorbe spomienok. Aj Leskov bol na kolokvium pozvaný, ale kvôli administratívnym prekážkam vo svojej vlasti nakoniec z Petrohradu vycestovať nemohol. Mercierov román zrazu dostáva nový rozmer. Už nie je iba príbehom Perlmannovho otupenia, ale súčasne sa stáva intelektuálnou esejou o spôsobe, akým si ľudia rozprávaním prisvojujú minulosť. Perlmann potrebuje k prekladu ruského textu slovník, a tak postupne odkrýva zmysel jednotlivých viet. Čitateľ spolu s ním prechádza náročnou lingvisticko-filozofickou výzvou. V tejto chvíli sa Perlmannovo mlčanie mohlo stať len jedným z intelektuálne náročných (a teda odťažitých) románov. Autor sa však postaral o nové prekvapenie priťahujúce čitateľskú pozornosť. Príbeh sa napriek akademickému špekulovaniu o tvorbe spomienok mení na psychologický a skoro až kriminálny thriller.

Perlmann ochromený akademickou impotenciou s hrôzou počíta dni, ktoré ho delia od chvíle, keď má kolegom predniesť výsledky svojho bádania. Zápasí s ruštinou, je posadnutý druhoradými detailmi, vyhýba sa ostatným a každým dňom v nich utvrdzuje svoj imidž čudáka a asociála. Zachráni ho plagiátorstvo, ak obíde zábrany a použije v závere kolokvia preložený Leskovov text ako vlastný? Nikto predsa rukopis v ruštine nemôže spoznať. Zúfalstvo sa prehlbuje, Perlmann sa dostáva až na hranu existencie. Zvažuje vlastný koniec, popri ktorom bude musieť vziať na druhý svet aj Leskova. Ten totiž šokujúco telegramom oznámil príchod na vedecké stretnutie. Rozbieha sa reťaz absurdných plánov, nerozhodnosti a stupňovania zúfalstva. Perlmann už nie je odborníkom na jazykové vyjadrovanie, mení sa na špecialistu logistiky orientovanej na sebazničenie. Zachováva si racionalitu vedca, ale teraz ju využíva iba na zorganizovanie tragického konca. Načo tu zotrvávať, keď celý doterajší život odriekaním odkladal šťastie? „Systematicky, s neprekonateľnou dôkladnosťou sa okrádal o vlastnú prítomnosť“ (s. 180)

Vyhorieť môžeme všetci

Švajčiarsky prozaik Pascal Mercier, ktorý vyštudoval klasickú filológiu a filozofiu, sa postaral o prijateľný happyend. Ktovie, možno aj kvôli sebe – Perlmannov príbeh má nápadné styčné body s autorovým životom. Sám po kariére vysokoškolského pedagóga na univerzitách v Heidelbergu, Marburgu a Berlíne zanechal akademické pôsobenie.

Uprostred prebdenej noci Perlmann pochopil, že záleží úplne na niečom inom. „Človek si má nebojácne a pokojne stáť za tým, čím je vo svojom najhlbšom vnútri.“ (s. 455)

Akademicky činní rytieri na poli intelektuálnej práce nakoniec nie sú vyvolenou kastou. Musia zápasiť so základnými existenciálnymi hrozbami ako ktokoľvek iný. Garanciou nie sú rigorózne práce, tituly ani úspechy v kongresovej turistike. Základné otázky pravdy a zmyslu sa nesú ponad úzke hranice akademických sektorov a profesionálnych záujmov či povinností.

Nepomáha brať sa príliš vážne. Riešením nie je ani renomé v komunite podobne zameraných. Vyhorieť môžeme všetci, a na zuhoľnatených zvyškoch našich ambícií sa veci ukazujú v radikálne odlišnom svetle. Odborníci na prevenciu pred nešťastím neexistujú. A tí, ktorí sa na nich hrajú, budú raz odhalení.

Perlmannovo mlčanie je vyrušujúce. Znepokojuje. Oberá o doterajšie ilúzie priateľov intelektuálnych dobrodružstiev. Boli presvedčení, že majú navrch. V skutočnosti sú bezbranní presne tak ako tí, ktorí sa netrápia transcendenciou či reflexiou sveta.

Pascal Mercier
Perlmannovo mlčanie
preložila Paulína Šedíková Čuhová
Premedia 2023