Ľubomír Jaško: Životov je veľa a súčasne iba náš jeden jediný

Kto prečíta Osmý život nemeckej prozaičky gruzínskeho pôvodu, začne vnímať vlastný život s väčšou miery úcty. A dostane chuť ho reštartovať s nekompromisnou odvahou.

Prázdne strany

Po viac ako 800 stranách veľkej rodinnej ságy je niekoľko strán prázdnych. Ide práve o tú ôsmu knihu alebo ôsmy život. Zatiaľ čisté strany sú rezervované pre ešte otvorený osud mladej netere rozprávačky príbehu (Brilke). Číslo osem sa rovná večnosti, rieke, ktorá sa neustále vracia.

Brilka si vpíše do prázdnych strán budúcnosť vlastnú, ale aj budúcnosť jednej komplikovanej krajiny, ktorá má vo veľkolepom príbehu samostatné miesto.

Príbeh má vlastne niekoľko začiatkov. Jeden z nich je aktuálny. Berlín v roku 2006 sa objavuje aj v záverečnej časti.

V Berlíne býva s nekompromisne talentovaným hudobníkom z Izraela Nica Džašiová. Rozprávačka dostáva za úlohu nájsť kdesi pri Viedni Brilku. Jej dvanásťročná neter tam utiekla, aby nahryzla prvý kúsok z histórie svojej gruzínskej rodiny. Nica nemá čas a silu. Je z drzej (a extrémne talentovanej) dievčiny nervózna. Keď k sebe predsa len nájdu cestu, spoločne sa vyberú putovať storočím svojho rodu, „Storočím, ktoré všetkých podviedlo a oklamalo, všetkých, ktorí dúfali.“

Išlo o červené storočie. Červené ideológiou, ktorá vtrhla do kroniky Gruzínska a červené krvou, ktorá pravidelne a vo veľkých množstvách tiekla zo živých i mŕtvych pri všetkých možných krutostiach, revolúciách a vojnách.

Okrem krvi v tomto obrovskom príbehu tečie ešte niečo iné, s neodolateľnou chuťou i vôňou. Zázračný recept na horkú čokoládu viedenského typu, ktorý vymyslel praotec rodu Simon Džaši, sa stal rodinným klenotom. Boli to ešte dobré časy. Majiteľ čokoládovne miloval Puškina. Jeho srdce patrilo starému Rusku a európskej elite. Zo svojho mestečka chcel spraviť „kaukazské Nice“ a založil v ňom jediný pánsky klub.

Znásilnené obete i kolaboranti

Boľševická revolúcia vtrhla do dejín rodu bez opýtania a s rovnakou naliehavosťou ako do histórie sveta. Od tejto chvíle sa zdá, že ochutnať vychýrenú Simonovu čokoládu znamená pre členov rodu prekliatie a nešťastie.

Kontinuitu príbehu (a pamäť rodu) drží Anastasia, dcéra majstra čokolády. So sebe typickou odťažitosťou a čudáctvom, ktoré jej prekvapivo vždy pomohlo, zvládla celé desaťročia. Odchádza zo scény až v závere. Či urputne mlčí, alebo rozpráva, práve ona je tá, ku ktorej sa zbiehajú očakávania a otázky všetkých ostatných Džašiovcov.

Anastasia sa konfrontuje so zmenami, ktoré zbúrali starý dobrý (aj ten gruzínsky) svet. Nové Rusko znamená pre ňu reťaz osobných tragédií. Je bez manžela, lebo ten sa dal na vylepšovanie sveta. Podniká nebezpečné cesty za ním. Vracia sa z nich znivočená a ešte viac sklamaná.

Sovietska vláda v krásnej krajine (o Gruzínsku sa zvyklo hovoriť ako o „druhom nebi“) priniesla príležitosti pre tých, ktorí na spolupráci s novou mocou založili kariéru i vlastné zbohatnutie. Krajina „požičala“ boľševickej tyranii veľkého Generalissima i nenávideného šéfa NKVD Beriju.

Na scénu prichádzajú tí, ktorí sa, povzbudení vplyvom a imunitou pred trestom, nehanbia znásilňovať.

Džašiovci nie sú iba obete. Ani nejde o dynastiu rebelov. Poniektorí z nich sa bez veľkých úvah zapoja do mašinérie sovietskej moci. Pomáhajú jej svojím idealizmom, pracovitosťou i talentom.

Medzi ženami tejto rodiny však prevládajú práve obete – podvedené a zneuctené. Jedna z nich, Kitty, predstavuje takpovediac exilovú alternatívu. V Londýne sa z nej stáva uctievaná speváčka. V sugestívnych songoch, s gitarou v ruke a kúzlom zakaukazskej krásky, vyrozprávala Západniarom smútok utečencov zo sovietskeho bloku.

Postupne sa rodinná sága zahusťuje. V dome na okraji Tbilisi sa pýtajú na svet nové osudy. V nich je predstavené pokračovanie gruzínskeho príbehu.

Hlavný paradox

Haratischwiliová spísala neskutočne rozkošatený román so zakázanými láskami, neverou, vierami a závislosťami všetkých druhov. Autorka sa narodila v Tbilisi v roku 1983 a od dvanástich rokov píše v nemčine. Už teraz sa dá povedať, že tento mimoriadne úspešný titul je monumentálnym dielom. Je knihou lásky aj kronikou krajiny.

Dcéry rodu Džašiovcov sa zamilovali (a často následne odmilovali) do zakázaných filmárov, homosexuálnych mysliteľov, šibnutých mystikov i milovníkov hazardu predurčených na nešťastie.

Je tu život (sovietsky i postsovietsky), ale aj smrť – plánovaná, nešťastná, náhodná, prirodzená aj násilná.

Nádejí tu veľa nie je. Trvajú len krátko, a potom zahynú rovnako ako ľudia pod ťarchou okolností. Keď sa už Gruzínsko chcelo nadýchnuť po krachu Impéria a slobodne existovať, prišli násilnosti s lopatami namiesto zbraní, konflikt v Abcházsku a schválnosti veľkého postsovietskeho Suseda.

V tomto románe jednoduché deliace línie neplatia. Opustenosť bolí aj v Londýne. V Tbilisi možno prežiť krásny život. A zmena, od ktorej všetci očakávali zlom k dobrému, môže, žiaľ, znamenať novú fázu rozčarovania a hnevu.

Chuť života je výrazne zviazaná s veľkou históriou krajín a sveta a súčasne s ňou nemá nič spoločné. Tak vyzerá podstatný paradox Ôsmeho života. Je oslobodzujúci, lebo znamená privilegované miesto privátnych životov. Je strašidelný, lebo naše ambície sa uskutočnia alebo zahynú aj podľa toho, na akom kúsku mapy žijeme.

Nino Haratischwiliová
Osmý život (pro Brilku)
Preklad Michaela Škultéty
Host, 2020

Publikované: 04/06/2020