(úryvky z knihy )
Zbierka Ohrozený druh vyšla v roku 2012 a kritika ju – zľahka podráždene – hodnotila ako priveľmi environmentálne angažovanú a apelatívnu. V roku 2012 sa pojmy ako klimatická kríza alebo environmentálne trúchlenie v médiách objavovali len zriedka. Cyklus Fotografie, ktorý zverejňujeme v zľahka pozmenenej podobe (alebo ak to má byť v 1. os j. č. – ktorý som zľahka upravila), je do veľkej miery inšpirovaný udalosťami, aké si dnes spájame s klimatickou zmenou – so záplavami, suchom, extrémnymi výkyvmi počasia a s nimi spojeným opúšťaním kedysi husto osídlených území – takže sa zdá, že je dnes ešte aktuálnejší než v čase, keď vyšiel po prvý raz.
Fotografie
1
Krajina – mapa.
Domy rozmetané po okolí
alebo celkom spláchnuté,
zvyšky námestí,
križovatky s dokonalým povrchom,
dôkladne vykreslenými pruhmi,
čierna biela,
ani stopy po krvi,
opustená stavebnica,
len cesta sa vpíja do blata
a blato oblizuje cestu.
Chlapčiatko stratilo záujem,
loptou už dribluje na inom ihrisku.
2
Tisíce pramienkov, bystriny, prítoky
bežia po skalách, mohutnejú,
napredujú, hučia,
a ak sa potkneš,
najskôr ťa obídu ako kamienok,
dokonca niekto zastane, zahatá prúd,
ďalší už preskočia, potiahnu,
prejdú po,
podupú –
o čosi ďalej,
šikmo dolu,
v červenej páľave
jediná kvapka skĺzne trubicou,
dopadne na kameň, odskočí, zasyčí,
zvyšné sa vyparia po ceste –
drsný a suchý
jazýček
oblizne mi ruku:
ešte.
3
Niekde na okraji vnímania
litosferické dosky sa
na sekundu pohnú,
chrbát sa vystiera,
stavce praskajú,
posunie sa zem,
obryňa zazíva,
a čo do útrob napadá,
to bez váhania strávi.
4
Krajina – pohľadnica.
Kontajnery, škatule,
vrcholky domov zaryté v hline.
V obrovských prasklinách chodníkov
čelia nájazdom zberačov už iba dosky,
papiere a tehly.
Na prázdnom priestranstve ostali dva stromy.
Takmer nebeský pokoj,
na katedrále bez veží
sa trosky stále ježia ako vlasy.
5
Sme hodinári.
Ja a môj malý syn.
Má dva budíky. Vraví,
chcem, aby tieto budíky
boli vedľa seba.
Tento bude Vedľa
a tento Seba.
Tvoriť svet zo slov.
Z ničoho:
6
Krajina – kulisa.
Kedysi honosné budovy,
paláce modernity,
vysoká železničná centrála
s povybíjanými oknami,
stanice, hotely, obchodné domy,
nemocnice, vily,
obďaleč sídliská,
kartóny, betón, sklo,
popraskaná omietka,
sadnuté múry, nánosy nečistôt,
kostry miest v priveľkom priestore.
A hordy vandalov
na nízkych koníkoch
obsadzujú vzdialené pobrežia,
veď je kam putovať,
stále je čo jesť,
a všetko staré sa predsa dá
dohľadať v archívoch,
ale kto by to už hľadal.
7
Nie všetko je márne.
Občas sa tráva zachveje,
riasy sa zdvihnú a poodhalia pohľad.
Dívaš sa na mňa. Vidíš ma.
Dnes sa mi vlasy nezosypú do čela,
frontálny záber nezruší rýchly strih,
neschovám sa zase za monitor,
pohľadom zotrvám
vo výške tvojich očí
(netreba vždy chcieť dôjsť až do neba)
a prenesiem ho sponad stola
vedľa,
do spálne alebo na koberec.
8
Sliznice, klky, tkanivá, bunky, cytoplazma,
vlákenká, zriasené zhluky
– šmahom ruky rozvrátený svet.
Podstata zostáva nemenná:
jeden organizmus pohlcuje iný,
vystaví paláce na jeho základoch.
Hemoragický šok, štúdium obsahu nočníka,
vonkajšie príznaky, vpadnuté oči, sucho v ústach,
malátnosť. Mdlý úsmev. Bez úsmevu.
Alebo celkom bez príznakov:
náhly pád zo schodov priamo do kómy.
Potrhaná, porezaná, rozškrabaná
pokožka aspoň dovoľuje sledovať
proces hojenia.
Nepočujem, či sa mi vnútri trhajú vlhké nitky.
V panike pozorujem kožu.
Musí predsa odrážať, čo sa deje dnu!
No mikrosvetu odpovie makrosvet.
Ďalšie mestá sa kdesi v diaľke
s dunením a bez odporu rúcajú.
9
Vinieme sa k sebe v starom dome,
ktorým otriasajú stavebné práce v podkroví.
Skrývame sa za dvojité sklá a hrubé múry,
pod stropom, čo nadnáša už iba preteplený vzduch.
Detskú postieľku sme prirazili k našej,
by sme sa cítili bezpečnejšie,
kým vietor kmáše
otvorenú strechu a kým ju slnko bieli
ako trepanovanú lebku už storočia mŕtveho pacienta.
10
Spíš. Prach na nábytku sa ani nepohne.
Parkety nevŕzgajú.
Aj náš syn ešte spí.
Len na stenách, medzi hračkami,
v knižnici aj pod kredencom,
v kúpeľni za práčkou,
vedľa pohovky a na okennom ráme
zúrivo, neúprosne tikajú jeho hodiny.
Mária Ferenčuhová je poetka, prekladateľka a filmová bádateľka. Venuje sa predovšetkým rétorike a poetike dokumentárneho filmu. Z francúzštiny prekladá prózu, poéziu aj odbornú literatúru. Napísala štyri knihy poézie: Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012) a Imunita (2016), ktorá jej vyniesla viacero ocenení a bola preložená do ukrajinčiny, srbčiny, francúzštiny a slovinčiny (spolu s Ohrozeným druhom). Samostatné knižné výbery z poézie jej vyšli vo Veľkej Británii, v Macedónsku a v Grécku.